Sám proti slovám

Prezentovaný text sa nesnaží o odbornosť. Ide skôr o asociačný experiment, ktorého cieľom je, ak nejaký cieľ vôbec má, zdieľať  pocity nepochopiteľnosti a chaosu, ktoré so sebou prináša Vojna na Ukrajine.

Sú to asi 3 roky, čo som napísal článok o vojne[1]. Koncept bol pomerne jednoduchý, objavilo sa sympózium o vojne, človek si prečíta niekoľko textov k téme, analyzuje ich a vyvodí závery. Čo ma udivuje dnes (2022), je to s akou istotou som sa k danej problematike vzťahoval. Zdalo sa, že v tej dobe (2019) je vojna už historicky prekonaná a dostatočne vzdialená v čase a hlavne v priestore[2]. Dynamika v rámci vojnových procesov je relatívne jasná a psychoanalytici sa k nej vyjadrovali mnohokrát. Psychoanalýza disponuje pojmami a prepracovaným teoretickým systémom, ktorý by prežil a ustál, ak by som ho na súčasnú realitu, ale ešte výstižnejšie povedané na súčasné reality aplikoval. Otázka je, či by k niečomu takéto zneužitie psychoanalytického kánonu (kanónu?) poslúžilo.

Pri písaní týchto slov sa mi vybavila štúdia Merleu-Pontyho Metafyzika a román[3], v ktorej analyzuje Pozvanú od de Beauvoirovej. Ide o zložitý triangulárny vzťah protagonistky, v ktorom je nútená a rozhodnutá zotrvávať. Pasáž, ktorá sa vybavila, znie:

„Nemali by sme hovoriť na tomto mieste o nevedomí. Xaviére a história trojky sú celkom jednoducho koreňom aféry s Gerbert. Je to jednoducho tak, že všetky naše činy majú niekoľko významov, hlavne ak sú nahliadnuté zvonka druhými, a všetky tieto významy sú v našich činoch už predpokladané, pretože ostatní sú neustálymi súradnicami nášho života. Ak sme si vedomý existencie druhých, zaväzujeme sa byť, okrem iného, tým, čo si o nás myslia, keďže uznávame ich premrštenú silu vidieť nás.“

Merleu- Ponty už v prvej vete postavil psychoanalýzu na vedľajšiu koľaj. Ďalšia časť citácie je tiež hutná na významy a asociácie, človeka napadne etický rozmer a Lévinas s jeho zodpovednosťou voči Druhému, alebo naopak Sartrovo „peklo sú iní ľudia“. Zároveň akoby Merleu-Ponty poukazovalna to, že román je možné čítať fenomenologicky, teda bez toho, aby sme sa vzťahovali k veľkým termínom, či už psychoanalytických alebo filozofických. Citovaná pasáž a román je o ľudskej skúsenosti – láske.

Podobne ako v prípade vojny, ide o úplne iný režim reality, než je takzvaná každodennosť. Človek vníma svet a druhých úplne inak. Slovami existencializmu, je vrhnutý do stavu zamilovanosti. Na popísanie lásky (aj vojny) človek tiež nájde stovky štúdií, no slová na jej vyjadrenie nestačia, človek ich produkuje nadbytok, ale ani jedno nedokáže vystihnúť to, čo človek cíti a ako vníma, keď je zamilovaný. Proustov hrdina sa o to snaží všemožne, uväzniť a udržať si pocit zamilovanosti a Albertinu. Výsledok je ale ten, že sám ostáva vo vlastnom väzení. Pochopiť tento svoj pocit, ako k tomu sám dospieva, dokáže až po tom, čo už zamilovaný nie je[4].

Ako sa ale vyjadriť k aktuálnej situácii, súčasnej realite? Pravda je taká, že neviem a neviem ani to, či mám čo povedať. Napriek tomu som postavený pred situáciu, že iný prostriedok ako jazyk, nemám. To „nemám čo povedať“ je ale zásadné (láska a vojna majú nesymbolizovateľný charakter). Vyjadriť sa verbálne totiž znamená pochopiť, alebo sa o to aspoň pokúsiť. Inými slovami prepojiť afektívnu skúsenosť s jazykom. Jazyk je platforma, na ktorej je vybudovaný náš vnútorný svet – psychická realita[5]. Ide o systém, ktorý Freud zaraďoval k sekundárnemu procesu, ktorý umožňuje porozumenie alebo pochopenie (snáď nie je ani nutné zdôrazniť korene slov – rozum a úchop). V primárnom procese premýšľame v termíne alogičnosti, alebo šikovnejšie povedané, primárny proces sa riadni vlastnou logikou. Nájdeme v ňom procesy zhusťovania a presunu, nečasovosť, nemožnosť negácie. Z obrazových a zvukových prezentácií sa postupne stávajú spomienky a následne reprezentácie a symboly, ktoré patria už k druhotnému procesu. V podstate hovoríme znovu o odlišných režimoch reality, vedomej a nevedomej. Úlohou jazyka je v tomto podaní aj skrývanie (cenzúra) nevedomia. Psychoanalýza bola vybudovaná na tomto skrývaní, resp. na jeho odhaľovaní, myslím tu hysterika ktorého symptómy odhaľovali skrytý príbeh. Časom sa ale ukázalo, že nie u všetkých pacientov je symptóm interpretovateľný takýmto spôsobom a pozornosť sa presunula na budovanie pacientovej schopnosti symbolizácie. Každopádne jazyk je postavený zo súhry týchto dvoch systémov. Určitý element ostáva a musí byť skrytý, na hlbšej rovine sú to snáď tie enigmatické a zvádzajúce správy, ktoré vysiela matka dieťaťu. A aj keď časť správy ostane neodhalená, je možné sa s jej významom hrať. A ak sa posunieme hlbšie, narazíme na ešte jeden rozmer. Freud vo výklade snov napísal:

„Nevedomie je vlastné reálne duševno, jeho vnútornú povahu nepoznáme rovnako, ako nepoznáme skutočnosť vonkajšieho sveta, a je nám dané prostredníctvom záznamu vedomia rovnako neúplne ako vonkajší svet údajom z našich zmyslových orgánov[6].“

Človek v priebehu života naráža na udalosti, ktoré sú mimoriadne, v zmysle svojho vymykaniu sa bežnému rádu (nech už je symbolický alebo imaginárny). Skoro by sa ponúkalo zapochybovať o tom, či tieto udalosti majú mimojazykový charakter. V bežnom živote by sem možno spadala láska, v súčasnosti vojna. Najbežnejším referentom je ale trauma. U Lacana je Reálno to, čo má tento mimoriadny charakter. Môže to byť trauma, no zároveň je to pre subjekt určujúci a konštitujúci element (je jedným z boromejských uzlov). Rozhodne to môžeme vidieť na láske ale aj na vojne, pretože čo iné je viac ľudské, než práve tieto dva stavy[7]?

Ak sa vysloví slovo trauma, človek si pravdepodobne predstaví udalosť, ktorá je intenzívna a deštruktívna. Táto udalosť je neintegrovateľná do naratívu jednotlivca, vymyká sa symbolizácii. Traumu nie je možné vyrozprávať ani zabudnúť. Nie je pamäťovou stopou, je nereprezentovateľná. Nie je možné ju reprezentovať, iba prezentovať. Je aktuálna, ale nie v slovách- v prežívaní a činoch. Po traumatických udalostiach sa objavujú flashbacky, ktoré sa objavujú akoby z ničoho, dominantou sa stáva vizualita a zvuk. Napriek tomu nejde o sen ale o nočnú moru. Režim reality je mimo symbolický rád, uniká sekundárnemu procesu. Podobne krehký je v súčasnosti verbálny rozmer médií, slová sú vedľajšie a dominujú obrazy. Prezentuje sa to, čo sa deje. Realita je prinajlepšom paranoidne schizoidná, čo samozrejme obnáša okrem Zla aj to Dobro, mobilizuje ľudí k pomoci. Dôraz je na činoch, nie na slovách. Je možné stopovať postupnú snahu o integráciu do každodennosti, či už utečencov alebo vojny ako takej (ostatne nie je to tak dávno, čo podobné otázky otváral COVID). Spoločnosti nezostáva nič iné, než sa adaptovať na realitu a integrovať ju, aj keď je traumatická.

Čo to ale znamená? Pochopenie? A ak áno, aké? PrimoLevi písal vo vzťahu k holokaustu o tom, že ho odmieta pochopiť, pretože by to so sebou zahŕňalo odpustenie[8]. Derrida[9] naopak hovorí o tom, že odpustiť sa dá iba neodpustiteľné. Zároveň niet inej cesty, než je tá jazyková. No takýto záver (dialektika pochopenia a zabudnutia) sa zdá byť značne skratkovitý a urýchlený. Je ale zaujímavý, pretože je na ňom znateľná nutnosť posunu do budúcnosti: „až to všetko skončí“. Ale z predloženého textu je zrejmé aj vzťahovanie sa k minulosti – autorom, udalostiam, spomienkam a budúcnosti (čo bolo a čo bude?). Teda k dvom dimenziám, ktoré by mohli činiť prítomnosť zrozumiteľnou, s možnosťou reflexie, asociácií a polysémie. Táto pozícia vyplýva možno z toho, že sedím za svojím stolom pri relatívnom bezpečí a reálny vpád Reálna sa deje vyše tisíc kilometrov odo mňa. Rovnako sa môže ale vyjadriť analytik k pacientovi – aj keď je trauma pacientova, emočná búrka (nesymbolizovaný afekt) sa týka oboch v miestnosti, aj keď si obaja neprešli rovnakým zážitkom. Ak sa vrátim k dyáde láska/vojna, ako veľmi odlišné je, keď nám pacient povie, že sa zamiloval do niekoho vonku a naopak, ak toto priznanie patrí nám? Samozrejme nejde zovšeobecňovať, ale možnosti jazyka sú v oboch prípadoch odlišné (aspoň v určitej fáze). Trauma a vojna nás tiež vtiahnu do ne-symbolického rádu a konfliktu medzi mlčaním (z oboch strán) a hovorením. Mlčanie môže mať ale rôzne významy, v neposlednom rade môžu analytik a pacient spoločne nevedieť (čo povedať). No zároveň je analytik ten, koho úlohou je udržať reč.

Vracia ma to k vete „neviem čo povedať“. Budem mať čo povedať, až to celé skončí? A bude mať čo povedať psychoanalýza? Ale čo môžem povedať v prítomnosti? K tomu, aby mohla psychoanalýza prebiehať je predsa nutný pevný setting (rámec, nastavenie), niečo, čo pevne stojí. Je možné ho v súčasnom stave zabezpečiť? Ponúka sa myšlienka, že do popredia by mala ísť krízová intervencia s dôrazom na vonkajšiu realitu, a psychoanalýza by sa mohla uplatniť až v lepších zajtrajškoch. Až keď traumatizácia ustane, alebo bude prebiehať vo vnútornej a nie vonkajšej realite. No je to tak? Psychoanalytici pracovali aj počas druhej svetovej vojny, počas studenej vojny, v undergroundu počas komunizmu. A je zrejmé, že svoje miesto má psychoanalýza aj tu a teraz. Ale ako čeliť tejto novej situácii? Môžem iba znovu zopakovať: neviem. A optikou psychoanalýzy je možno v túto chvíľu dobré, že neviem.


[1] Puškárik, T. Psychoanalýza vojny. Ergot 2019, 6: (2), 48-56.

[2] Nutno dodať, že takýto pohľad (nazvime ho „západnejším“) môže byť značne skreslený, keďže anexia Krymu (2014) nebola ani tak vytesnená ako popretá. Snáď môžeme namiesto návratu vytesneného hovoriť o návratu popretého, no ako uvidíme z ďalšej časti eseje, popreté nikam neodchádza- oproti vytesnenému, kde je split vertikálny.

[3] Merleau-Ponty, M. Sensne and non-sense. Northwestern University Press, 1964, s. 37.

[4] Stojí za zmienku, že v rámci Hľadania strateného času je možné považovať pasáže o vojne k tým najživším a najzaujímavejším.

[5] Lepšie povedané je jazyk jednou z nich.

[6] Freud, S. Výklad snov¸NovátiskárnaPelhřimov, 2005, s. 368.

[7] Samozrejme tým nechcem ospravedlňovať vojnu, ide mi iba o fakt, že žiaden iný organizmus vojny schopný nie je.

[8] Levi, P. Je to človek?Agora, 2001.

[9] Derrida, J. On cosmopolitanism and forgiveness.Routledge, 2001.

Psychológ, kandidát Českej psychoanalytickej spoločnosti. V súčasnosti pracuje v Denním Sanatoriu Horní Palata.

PŘIDAT KOMENTÁŘ

Please enter your comment!
Please enter your name here

eleven + six =

Tato stránka používá Akismet k omezení spamu. Podívejte se, jak vaše data z komentářů zpracováváme..