Psychoanalýza býva z pozície literárnej vedy často považovaná za redukcionistickú. Vytýkalo sa jej, že sa snaží analyzovať autora a odhaľovať jeho vnútorné konflikty, ktoré s realitou nemuseli mať nič spoločné. Alebo, že analyzuje literárnu postavu a interpretuje v nej niekoľko základných konfliktov a zjednodušuje tak naratív diela. Cieľom príspevku je poukázať na to, že práve takýto pohľad na psychoanalýzu je redukcionistický a prezentovať niektoré súčasné psychoanalytické prístupy k čítaniu literárneho diela, ktoré už nie je založené na interpretácii, ale na stretnutí dvoch nevedomí.
Príspevok je upravená verzia prednášky, ktorá odznela 23.7.2022 v Pardubiciach na konferencii Think!.
Dnes sa pokúsim poukázať na to, ako môže psychoanalýza čítať literárne dielo. Ponúkalo by sa definovať, čo to vlastne literatúra je. Východiskom bude pre mňa predpoklad, že literatúra je skôr proces, než objekt štúdia. Knihy existujú v externej realite, sú ale účelovo viazané k ľudstvu. Ich účelom je to, aby sa čítali. Čítanie objektom nie je, ide rozhodne o záležitosť procesu. Považujem za nevyhnutné v tento moment rozlíšiť tri druhy čítania:
- Laické – akési čítanie pre slasť
- Akademické – čítanie pre potvrdzovanie alebo vyvracanie teoretických hypotéz
- Psychoanalytické čítanie
Psychoanalytické čítanie sa v priebehu rokov stalo objektom rôznych kritík (dodajme, že často oprávnených). Vyčítalo sa mu, že je príliš autoritárske. Že príliš interpretuje. Že príliš interpretuje fiktívneho autora, ktorého si dokonca samo vytvorilo. Vyčítalo sa mu, že zanedbáva formu a uprednostňuje obsah. Dokonca sa mu vyčítalo, že činí literatúre samej príkorie. J. B. Čapek k tomu vo svojej eseji Literatura a život (1935) píše: „Surrealistických aristokratov a naturalistický plebs spojuje spoločná úcta k suterénu psychoanalýzy.“ Vidíme, že línia kritika sa tu zdvojuje. Na jednej strane je tu výčitka voči spôsobu, akým psychoanalýza s literárnym dielom zachádza, na druhej kritika toho, ako psychoanalýza pôsobí na tvorbu literárneho diela. Ostaňme ešte na chvíľu u prvej kritiky. V priebehu vývinu psychoanalytického myslenia sa určite objavili, hlavne v počiatkoch, texty, ktoré sa snažili o zjednodušovanie literatúry takýmto interpretačným spôsobom. Bolo by však chybou nazvať takéto čítanie psychoanalytickým. Nejde snáď o akademické čítanie? Vynára sa ďalšia otázka, a to, aké je teda psychoanalytické čítanie?
Freud si od začiatku požičiaval literárne postavy k demonštrácii svojich teórií. Od Hamleta vo výklade snov až po Oidipa, ktorý sa stal chrbticou psychoanalytickej teórie v podobe Oidipovského komplexu. Priamo spojenie s literárnym dielom nájdeme v jeho štúdii Blud a sny v Jensenovej Gradive[1]. Príbeh Gradivy sa točí okolo archeológa Hanolda, relatívne normálneho človeka. Ten sa v detstve zamiloval do Zoe Bertgangovej (v nemčine to znamená tú, ktorá chodí vedľa skvele). V adolescencii sa od nej a od žien vo všeobecnosti odvrátil. V múzeu videl sochu ženy, ktorá ho fascinovala. Zaujal ho tvar a poloha nohy/chodidla tejto ženy. Obstaral si repliku vo forme reliéfu a povesil si ju v pracovni. Ženu pomenoval Gradiva (tá, čo kráča vedľa). Nedlho potom sa Hanoldovi snívalo o Pompejoch a Gradive, ktorú chcel pred výbuchom sopky varovať. Následne Hanold odcestuje do Pompejí, kde stretáva Zoe, ale nevie, či to nie je Gradiva. Postupne sa odkrýva rozdiel medzi nimi, už nemusí presúvať afekt zo Zoe na Gradivu. Odkrývanie končí mŕtvou matkou, ktorú Hanold stratil v detstve. Popis udalosti a vynorenie sa emócií a spomienok je podobný erupcii sopky. Príbeh slúži k Freudovi k demonštrácii mechanizmov nevedomia, zhustenia, presunu a vytesnenia. Veľmi zjednodušujúco by sme mohli sledovať líniu protikladu sochy/mŕtvosti a sexuaklity/chodidla cez zhustenie Gradivy, Zoe a matky (kto kráča vedľa, keď nie matka?) do jedného objektu až k metafore erupcie/ejakulácie ako strachu z vlastnej sexuality. V detskej nevedomej fantázii Hanolda mohla byť prebúdzajúca sa sexualita príčinou smrti jeho matky. Tým by bolo možné vysvetliť jeho stiahnutie sa od žien v puberte. Okrem toho je tu pre Freuda výrazná práca archeológa, ktorý podobne ako psychoanalytik, odkrýva zaprášené spomienky. Celé Hanoldovo hľadanie je potom, podobne ako psychoanalytický proces smerovaný k väčšej harmónii a pevnejšiemu rozdielu medzi vnútornou a vonkajšou realitou. Literárne dielo je tu pre Freuda priestor, kde môže autor premietať svoje nevedomie. Hovorím o Gradive, pretože ide o prvý text, ktorý analyzuje literárne dielo už z pozície relatívne zavedeného diskurzu. Nejde v ňom iba o potvrdzovanie hypotéz ale o aplikáciu psychoanalytického myslenia na literárne dielo. V dobe vydania Bludu a snu v Jensenovej Gradive (1907) musela byť takáto interpretačná práca zlomová, nová a revolučná. Psychoanalýza sa však dnes natoľko etablovala a dostala do každodenného slovníku a premýšľania, že dnes už takéto interpretácie pôsobia prinajlepšom zaujímavo, ale prevažne redundantne. Nájsť Freudovskú symboliku v umení dnes už v podstate „nie je žiadna veda“.
Vzťah psychoanalýzy a literatúry sa však týmto nevyčerpal. Psychoanalytické teórie sa vývijali, takisto ako literatúra. Tento vývin otvoril cestu ďalším možným perspektívam, na to, ako čítať psychoanalyticky.
O tom, že je psychoanalýza klinická metóda, hovoriť určite nemusím, ale považujem za dôležité to zmieniť, pretože zážitok psychoanalýzy, okrem toho, že je nepopísateľný, je aj ťažko prenesiteľný a aplikovateľný mimo klinickú situáciu, napríklad na literatúru a čítanie. Preto by som rád zdôraznil, vychádzajúc z Andrého Greena (1999), niekoľko rozdielov medzi klinickou situáciou a psychoanalytickým čítaním textu.
Klinická situácia je živý proces, s prítomnosťou prenosu a možnosťou interpretácie. Ide o diskontinuálny diskurz, k niečomu sa už vrátiť nie je možné. Navyše je regresívny, čo znamená, že okolie by mu nerozumelo. Zásadnými sú afekt a psychoanalytik, ktorý ho dokáže uniesť a pomôcť analyzandovi pri tvorbe významu. Zmysel sa nielen odkrýva, ale aj tvorí. A v neposlednom rade je diskurz analyzanda polygrafický, môže sa prejaviť slovami, afektom, telesnými stavmi alebo agovaním, aj keď je konečná zastávka stále verbalizácia (Green, 1999). Oproti tomu text nie je možné analyzovať v takejto dynamickej hĺbke. Je to totiž prepracovaný produkt, ktorý prešiel úpravami a mohol byť niekoľkokrát prepísaný. Je lineárny a nie je postavený na voľných asociáciách, aj keď sa tak môže tváriť. Je silne ukotvený. Môžem ho čítať dvakrát, dokonca v ňom môžem v oboch čítaniach nachádzať určité zmeny, no jeho štruktúra je v oboch čítaniach rovnaká. Text je možné interpretovať, ale nikdy nie pod tlakom, ktorému čelí analytik v analytickej situácii. V tej je väčší dôraz na afekte, pri čítaní je výraznejší efekt, ktorý text na čitateľa má. V klinickej situácii je neustále prítomná absencia, alebo absentuje prítomnosť. V akte písania nie je prítomný nikto. Chýba čitateľ, je to však podmienkou a zmyslom písania. Pre čitateľa je zase neprítomný autor, je iba kváziprítomný, podobne ako analytik. Samotné čítanie je tiež absencia, mňa v sebe, okolia a mňa pre okolie (Green, 1999). Je to podobne ako psychoanalýza, nezdieľateľný zážitok.
Pre Freuda bolo písanie sublimáciou. Kleinová v ňom videla snahu o reparáciu vlastnej agresivity voči vnútornému objektu. Pre Winnicotta bolo písanie svetom prechodného priestoru, kde sa stretáva Ja a objekt bez toho, aby sa vzájomne zrušili. Pre Greena [2]je písanie stále prácou trúchlenia. Predpokladá stratu a jeho cieľom je aspoň dočasná úľava, pozitivita oproti negativite, absencii. Je to nekonečná práca, pretože úľav, aj keď obsahuje element slasti, rýchlo pominie. Tlači autora k písaniu ďalších textov a čitateľa k ďalším knihám. Nie je možné sa vypísať ani vyčítať.
Písanie a čítanie je tak hrou absencií a prítomností, rozštepu čitateľa a autora. Pri čítaní čiastočne opúšťam svoj svet a čiastočne vstupujem do sveta autora. Zároveň nechávam pôsobiť svet autora na môj svet. Takýto proces čítania zdôrazňoval aj filozof, ktorému bola psychoanalýza stále na blízku, Gaston Bachelard. Thiboutot, autor venujúci sa Bachelardovmu mysleniu popisuje jeho čítania literárnych diel ako miesta, domy a priestory, ktoré pri čítaní navštevoval bez toho, aby ich činil objektom pozorovania a skúmania založenom na odstupe. Vydra (2012) to popisuje ako: „vizitáciu do snových priestorov básnikov a literátov“. Všimnime si priestorové určenie[3]. V úvode som spomenul J. B. Čapka, ktorý si v citovanej eseji zúfal, že český realizmus tej doby nerozkvetá do svojho potenciálu kvôli úcte literátov k suterénu psychoanalýzy. Čo sa v suteréne nachádza podľa Bachelarda?
„Dom je telom obrazov, ktoré človeku poskytujú istotu, či ilúziu stálosti. Takmer bez komentára totiž môžeme proti sebe postaviť racionalitu strechy a iracionalitu pivnice. Strecha okamžite prezrádza dôvod svojej existencie: poskytuje človeku prístrešie pred dažďom a slnkom. Všetky myšlienky smerujúce ku streche sú jasné. V podkroví s radosťou pozorujeme obnažené, pevné rebriny krovu. Naopak, pivnica je predovšetkým temným bytím domu, bytím, ktoré má účasť na podzemných silách. Ak snívame v pivnici, zhodujeme sa s iracionalitou hlbín. V podkroví by mohli šramotiť myši a krysy. Akonáhle sa však objaví pán domu, zmiznú v tichu svojich dier. V pivnici sa hýbu bytosti pomalšie, ktoré toľko nepobehujú, zato sú tajomnejšie. V podkroví sa strachy ľahko racionalizujú, v pivnici je racionalizácia pomalšia a menej jasná a nikdy nie definitívna. V podkroví vždy môže strachy noci vymazať skúsenosť dňa. V pivnici zostáva vo dne i v noci temno. Ak so sviečkou v ruke vidí človek v pivnici tancovať na čiernej stene tiene[4].“ (Bachelard, 2009, s. 41–43).
Vrátil som sa k suterénu, pretože vnímam ako zásadné pre psychoanalytické čítanie vydať sa doňho, ak chceme pristúpiť na hru absencií a prítomností, ktorá je predpokladom takéhoto čítania. Je to priestor snenia, ktoré je hrou absencie a prítomnosti. Podobne ako pri čítaní, v ňom dochádza k rozštepu Ja[5]. Pri čítaní sa situácia zdvojuje, máme možnosť sa pozrieť do suterénu autora. Ako píše Poulet: „Pri čítaní literárneho diela nielen myslím myšlienky iného, ale myslím ich tak, akoby boli mojimi vlastnými myšlienkami.“ A ďalej Vydra (2012, s. 72): „čítať pre Bachelarda neznamená odhaľovať význam textu (odmieta skúmať objektívny vzťah medzi označujúcim a označovaným, ktorý chápe ako psychoanalytické vŕtanie sa v tom, čo sa skrýva za textom), čítaním len ponecháva literárnu oblasť tomu, čo môže vyvolať opakovanie zmyslu.“
V Bachelardovom svete sa tak dostávame k distinkcii medzi intelektuálnym čítaním a čítaním snovým. „Intelektuálne čítanie kladie knihu pred nás, snové čítanie nás vrhá do sveta knihy“. (Vydra, 2012, s. 72). Snažím sa tým poukázať na rozdiel, ktorý sme vytýčili na začiatku, na rozdiel medzi akademickým a psychoanalytickým čítaním.
Bachelard môže pripomenúť psychoanalyticky oboznámenému čitateľovi myšlienky W. R. Biona. Snívať sen niekoho iného, myslieť myšlienky iného, je to vlastne popis psychoanalytickej situácie. Pustiť sa do čítania knihy, ktorá v určitom zmysle predstavuje problém, frustruje a núti človeka myslieť. Myslieť snovo a nie intelektuálne. Nehľadať narýchlo uvarené interpretácie, odhadovať koniec deju, ale zotrvať v neistote a nechať na seba pôsobiť autora/text. Autor/text je vlastne container, dodáva hranice, o ktoré sa môžem oprieť v momente neistoty a môžem ho použiť k tomu, aby som myslel, snil.
Psychoanalytické čítanie je pracné. Nechať pôsobiť na seba nevedomie autora, textu. Nechať pôsobiť prázdne miesta na moje nevedomie. Vypĺňať medzery [6]a nezničiť ich, teda používať ich ako prechodný priestor. Splynúť a zároveň ostať sám sebou. Všímavý čitateľ si uvedomí, že sa okľukou vraciam k Freudovi a k písaniu/ čítaniu ako sublimácii. Sublimácii čoho? Určite Vás nezarazí, že popis uvedený vyššie je vlastne popisom sexuálneho aktu. Psychoanalytické čítanie je nanajvýš sexuálny akt. Samozrejme sublimovaný, ale erotizovaný a intímny. Znovu platí rozdiel medzi vzťahovým a objektným prístupom. Styk s partnerom, ktorého milujem, alebo o ktorého mám záujem, je pre oboch obohacujúci a silný zážitok splynutia a rozdelenia Ja. Transformatívny zážitok, ktorý je nepopísateľný. Pri styku, kedy ide „iba o sex“ k takémuto zážitku dochádza málokedy. Je ďaleko viac popísateľný a má bližšie k intelektuálnemu čítaniu, než snovému. Green (1999) hovoril o písaní a čítaní ako o snahe spracovať separáciu. Ide vlastne znova o sublimované pojatie sexuálneho aktu, ktorý by mal v nevedomej fantázii znovu nastoliť jednotu[7]. To však samozrejme možné nie je. No podobne ako čítanie alebo písanie, na chvíľu vpustí do popredia pozitivitu namiesto negativity.
Pokúsil som sa odkryť procesy, na základe ktorých je možné čítať psychoanalyticky. Zdôraznil som, že takéto čítanie nie je jednoduché a vyžaduje na strane čitateľa otvorenosť a schopnosť uniesť frustráciu a pocit dočasnej stratenosti. Prirovnal som takéto čítanie k sublimovanému sexuálnemu aktu. Nejde mi však o vyhlásenie kontroverznej myšlienky. Mojim cieľom bolo poukázať na to, že namiesto sexuálneho vyvrcholenia alebo vytvorenia a posilnenia spoločného priestoru medzi párom, umožňuje psychoanalytické čítanie rozvíjanie snového myslenia. Namiesto nesublimovanej erotiky ponúka ako alternatívu estetiku.
Literatúra
Bachelard, G. (2009). Poetika prostoru. Malvern.
Čapek, J. B. (2021). Literárni studie. Ústav pro českou literaturu AV ČR.
Freud, S. (2005). The Essentials of Psycho-analysis. Vintage Classics.
Freud, S. (2021). Blud a sny v Gradivě Wilhelma Jensena. Academia Praha.
Green, A. (1999). The work of the negative. Free Association Books.
Poulet, G. (1969). Phenomenology of reading. New Literary history. 54 (1), 53-68.
Vydra, A. (2012). Gaston Bachelard a filozofia pohľadu. Filozofická fakulta Trnavksej Univerzity v Trnave.
[1] Gradivu doporučil Freudovi Jung. Kniha bola neskôr inšpiráciou pre surrealizmus, venovali sa jej Breton, Masson aj Dalí.
[2] Termíny pozitivita a negativita používam na základe Greenovych konceptov o práci negatívu. V ponímaní, ako ho popisujem vyššie, slúži čítanie alebo písanie ako čiastočná náhrada, alebo snaha o spracovanie straty objektu a vyplnenie vlastnej prázdnoty. Pre Greena (a v tomto je podobný Lacanovi, s ktorým istú dobu úzko spolupracoval) je vlastne prvá situácia dieťaťa spojená s absenciou. Je to až negatívna halucinácia matkynej náruče, ktorá uvádza do hry štruktúru ako takú a fantazijný svet. Srv. Green, A. The work of the negative.
[3] Priestorovosť je koncepcia, ktorá sprevádza Bachelarda skoro naprieč jeho dielom.
[4] Tejto priestorovej metafore som sa venoval aj v texte O vnútorných priestoroch a ich zlyhávaní. Srv. https://psychoanalyzadnes.cz/2020/10/22/o-vnutornych-priestoroch-a-ich-zlyhavani1/
[5] Štiepením tu nemyslím dyádu dobrého a zlého u Kleinovej, ale mechanizmus, ktorý popísal Freud v Štiepení Ja. Veľmi zjednodušene ide o popretie reality bez jej vylúčenia. Znamená to, že vedľa seba môžu koexistovať dve protichodné reality. Freud uvádza ako príklad pacienta, ktorému umrel otec. Ten túto stratu komentuje slovami „rozumiem tomu, že zomrel, ale nechápem, že nepríde domov na večeru.“. Alebo ako ďalší príklad uvádza fetiš, pri ktorom človek vidí, že žena penis nemá, ale tento fakt poprie.
[6] Medzerami tu myslím medzere v texte. Nedokončené vety, rozdelenie kapitol. Prázdne miesta, s ktorými si čitateľ musí poradiť.
[7] Považujem za dôležité spomenúť Ferencziho knihu Thalassa: A theory of genitality, v ktorej sa téme sexu ako návratu do materského lona autor venuje.
