Nasledujúci text je skôr úvahou než odborným skúmaním problému psychoterapie a väzenia. Cieľom je skôr sprostredkovanie subjektívneho pohľadu na niektoré fakty, než objektívne pozorovanie a vedecké zhodnotenie. Verím však, že napriek tomu sa mi podarí čitateľa aspoň nachvíľu vtiahnuť do tohto stráženého sveta a zreflektovať vlastnú skúsenosť zo psychoanalytického pohľadu.
I
Časy, kedy sa trestanci vystavovali na verejnosť pominuli, moderné väznice sa od 19. storočia stávajú na okraj miest, ideálne čo najdaľej od obývaných častí. Trestanci už dávnu nehrajú v divadle, určenom pre verejnosť, ako odstrašujúci príklad¹. Je pravda, že v súčasnosti sa táto architektonická marginalizácia väzníc s rastúcou urbanizáciou sa ťažko zachováva, ale to, čo sa deje za múrmi s ostnatými drôtmi zostáva naďalej tajomstvom. Benthamove panoptikum² je latentne prítomné v každej väznici. Vonkajší svet prestáva existovať, prístup k internetu a telefónom je značne obmedzený. Prekročením brány sa ocitám v novom, inom svete s inými pravidlami. Vstupujem do Kafkovho sveta, kde hľadanie nejakej pravdy sa stáva akýmsi mýtom, matnou spomienkou na vonkajší svet. Pravda. Tento pojem tu stráca akýkoľvek význam. Nemyslím tým filozofický nádych tohto pojmu a nerád by som budil dojem, že u odsúdených prevláda lož. Aby sme niečo mohli označiť klamstvom, musíme to uviesť do vzťahu k pravde. Tá je však niečo, čo do tohto mikrosveta nepatrí.
II
Subjekt je veľmi zaujímavé slovo. Jeho francúzska podoba sujet znamená subjekt aj podrobený. Myslím, že nič by nemohlo tak trefne vystihovať ľudí, subjekty prebývajúce v tomto Kafkovskom svete. Na jednej strane sú tu odsúdení, tieto „poslušné telᓳ. Na druhej strane sú tu však ďalšie poslušné telá, ktoré ale reprezentujú silu zákona, nie jeho prekročenie. Ak sa na tieto dve uniformné „substancie“ pozrieme z individuálneho hľadiska, samozrejme nájdeme viac rozdielov než spoločných vlastností. Ak sa na tento problém pozrieme zvonka, ako na celok, kde by sme hľadali rozdiely? Nie sú snáď obe tieto „substancie“ tohto mikrosveta subjektmi, podrobenými podobným, ak nie rovnakým diskurzívnym praktikám? Neplatí snáď pre obe uniformy povinnosť hlásenia a ranného nástupu? Ak sa však pozrieme viac psychologicky, u oboch strán je nutný drsný postoj, u represívnej zložky aby neprišla o svoje status quo (ako zo strany odsúdených, tak zo strany kolegov) a u odsúdených, aby sa z nich nestal terč agresie. Je známe, že odsúdení, ktorí sa javia byť slabší alebo disponujú špecifickým paragrafom sa stávajú ľahko terčom agresie ostatných odsúdených. Tí sa skrz projektívnu identifikáciu takto zbavujú vlastných vnútorných reprezentácií zlých objektov. A kde sa v týchto dvoch rovnakostiach nachádza psychológ? Vstupuje do kontaktu s odsúdenými z vertikálnej pozície, nemožno ho však považovať za súčasť represívnej zložky. Podozrievavé pohľady sa mu dostávajú z oboch strán. Je buď donášačom alebo humanistom par excellence, ktorý odsúdeným dáva nekonečnú lásku, pochopenie a ignoruje fakt, že tu nie sú za odmenu. Samozrejme subjektom je aj psychológ. Zároveň si však myslím, že funguje ako prechodný priestor4, kde je možné zažiť paradox oboch totalít.
III
Rád by som postúpil k samotnej psychoterapii. Terapeutický záber vo väzení je vlastne celkom úzky, diagnostické spektrum nie je príliš farebné. Klientela sa pohybuje medzi psychopatiou, hraničnosťou a narcizmom. Vzhľadom k pracovnej vyťaženosti a pohotovosti väzeňského psychológa je náročné dodržiavať časovú aj priestorovú štruktúru terapeutických sedení. Možnosť chodiť do terapie má v podstate každý odsúdený a je na psychológovi, s kým spoluprácu zaháji. Je však nutné dodať, že o terapiu je relatívne malý záujem a značná časť záujemcov po pár sedeniach zistí, že zo psychológa vlastne žiaden pragmatický osoh nemajú. Avšak tých pár prípadov, ktoré vytrvajú, rozhodne stoja za to.
Moja pracovňa sa nachádza mimo areál odsúdených. Do terapeutického alebo vlastne akéhokoľvek kontaktu s klientmi tu môžem vstúpiť iba ak mi ich na moju žiadosť privedú. Inak som nútený používať miestnosti v areáli, v ktorom sa nachádzajú odsúdení. Do týchto miestností si ich v súlade s pravidlami po nahlásení vodím sám (asi si čitateľ dokáže predstaviť, nakoľko je možné zachovať neutralitu), pokiaľ nemajú status najvyššieho stupňa zabezpečenia. V tom prípade mi ich predvedú a medzi mnou a klientom sa tiahnu železné mreže. Je dôležité dodať, že vo väčšine prípadov som za ne vďačný… Rád by som sa však vrátil k samotnej psychoterapii (dynamickej) a pokúsil sa poukázať na jej základné piliere v tomto špecifickom prostredí.
Koncept prenosu samozrejme ostáva legitímny aj v penálnom prostredí. Rád by som však poznamenal, že hlavne úvodné sedenia sa nesú v duchu idealizcie od ktorej sa ťažko upúšťa. Psychológ je pre klienta snáď jediná spojka s „normálnym“5 svetom. Vyjadriť hnev by znamenalo stratu jediného dobrého objektu, ktorý je pre odsúdeného dostupný. Idealizujúci prenos sa objavuje hlavne v prípade narcistických a hraničných porúch. O niečo zaujímavejší je psychopatický prenos, pri ktorom má človek občas až obavu o svoje bytie. Nevedomá téma dominancie a submisie, agresie a strachu je chlebom každodenným. Sisyfos si môže vydýchnuť pod svojim kameňom a s úľavou sledovať terapeutické pokroky psychopatických osobností. Pokrokom je, ak sa v paranoidne schizoidnom svete aspoň občas objavia náznaky depresívnej pozície.
Týmto sa posúvame k ďalšiemu pilieru dynamickej psychoterapie a to k protiprenosu. Strach, hnev, morálne odsudzovanie, hnus, potlačenie vlastných morálnych zásad. Občasné emočné búrky. Balansovanie na hraniciach pocitov voči obeti a agresorovi zhmotnených v jednom tele. Vnímanie vlastného odrezania sa od sveta, neustály nápor projektívnych identifikácií. Pohrávanie sa s kľúčmi ako jediným bezpečným (čiastočným!) objektom, ktorého mnohovýznamovosť ponechávam otvorenú… Snáď mi čitateľ odpustí a nájde pochopenie pre toto strohé vymenovanie vlastných protiprenosových fenoménov. Je však dôležité, že psychológ bude často a bez milosti konfrontovaný s vlastnými nevedomými obsahmi a bude ponechaný samému sebe, aby spracoval vlastné, ale aj klientove emócie a dokázal ich použiť k tomu, aby klientovi pomohol.
V texte, ktorý má skôr charakter úvahy, než odborného príspevku, som sa pokúsil priblížiť svet psychológov pracujúcich v penálnom systém. Nebudem však popierať snahu o vlastné spracovanie tejto skúsenosti písaním… Namiesto nejakého teatrálneho záveru by som radšej prejavil rešpekt a uznanie pracovníkom väzeňskej služby, ktorí vytrvalo pokračujú vo svojej náročnej práci.
- Foucault, M.(2004), Dozerať a trestať. Bratislava:Kalligram.
- Bentham, J.(2010), The Panopticon Writings. Verso Books.
- Foucault, M.(2004), Dozerať a trestať. Bratislava:Kalligram.
- Winnicott, D. W. (2018). Hraní a realita. Praha: Portál.
