Hlavným hrdinom príbehu je Humbert Humbert, ktorý píše vo väzení priznanie o tom, ako zneužíval maloletú Doloras Haze. Ide o dielo, ktoré si od čias svojej publikácie našlo mnoho priaznivcov, ale aj odmietavých kritikov. Existuje hneď niekoľko interpretácií tohto diela, avšak iba málo z nich čerpá z psychoanalytickej teórie. Je to celkom možné aj Nabokovovým odporom voči psychoanalýze, ktorý v texte niekoľkokrát zmieňuje. V tomto texte sa pokúsime pozrieť na Lolitu práve z pohľadu psychoanalýzy a môžeme iba dúfať, že táto perspektíva prinesie čitateľovi Lolity nový zážitok z textu.
Pedofília a perverzia
V nasledujúcej časti sa pokúsime poukázať na istú osobnostnú dynamiku charakteristickú pre pedofilov, a tým ozrejmiť a vniesť svetlo do správania hlavného hrdinu, Humberta.
Glasser (1987) vníma pedofíliu ako narcistický spôsob fungovania ľudskej psychiky. Pedofil vníma druhých ako selfobjekty, sú preňho iba extenziou jeho self, jeho sluhami, ktorých hlavným zmyslom existencie je uspokojovanie jeho potrieb. Akonáhle pre nich tento objekt dosiahne istý stupeň dôležitosti (a tým aj autonómie), získava tiež ohrozujúcu kvalitu. Paradoxne je to však práve táto perverzia, ktorá umožňuje objektný vzťah. Glasser premýšľa o pedofílii v termínoch projektívnej identifikácie. Agresor (pedofil) projikuje časť seba do dieťaťa a cez ňu získava starostlivosť, akú by bol chcel mať on sám. Zároveň sa však nestará o potreby dieťaťa a ignoruje dopad svojho správania. Podľa Fenichela (1945) je pedofília charakteristická narcistickou objektnou voľbou. Pedofil je nevedome zamilovaný do seba a správa sa k dieťaťu tak, ako chcel, aby sa správali k nemu.
Opakovanie traumy a téma smrti
Kompulzia (nutkanie) k opakovaniu traumy je podľa Freuda (2005) spojená s nevedomou motiváciou túto traumu spracovať. Trauma by sa mala opakovať, až kým ju jedinec nedokáže spracovať. Kernberg (2009) naopak tvrdí, že táto kompulzia k opakovaniu je vlastne snahou o vyhnutie sa traume, a to nevedomou identifikáciou so zdrojom traumy. Ide o identifikáciu s agresorom (projektívnu identifikáciu), pričom rola obete je projikovaná na niekoho iného. V Lolite sa téma opakovania objavuje hneď spočiatku, pri predstavení hlavnej postavy, ktorá sa predstavuje ako Humbert Humbert. Toto zdvojenie, opakovanie bude mať ďalší význam, ktorého sa čoskoro dotkneme. Dom Charlotte Hazeovej, Lolitinej matky nesie číslo 342. Izba, v ktorej dôjde k prvému styku Humberta a Lolity je evidovaná pod číslom 342. Číslo 342 je aj počet hotelov, v ktorých sa Humbert a Lolita počas spoločnej cesty ubytovali. Ďalším opakovaním, a snáď i najdôležitejším, je opakovanie smrti. Annabele Leigh, láska Humberta, s ktorou sa mal v trinástich rokoch milovať na pláži (k čomu však nedošlo, pretože ich vyrušili námorníci),a ktorú po neúspešnom styku stráca (Annabelle zomiera na nečakané ochorenie), je idolom, na základe ktorého Humbert buduje svoju predstavu o Lolite. Lolita tak nie je označovaným (nesúcim význam) sama o sebe, svoj význam získava iba vďaka inému označujúcemu, Annabelle. Takto sa vo zvrátenom zmysle stáva Annabelle označujúcim a Dolores (pravé meno Lolity) označovaným. Humbert tak vytvoril z dvoch jednu a ako uvádza Schweighauser (1999) opakovanie, ktoré je úplné, môže byť fatálne, lebo priestor diferencie, rozdielu medzi modelom a kópiou sa eliminuje, a oba termíny sa zrútia v jeden a tým sa ničí singularita oboch separátnych termínov.
Humbert teda vidí Annabelle poslednýkrát na pláži, a to je miesto, kam chce vziať aj Lolitu. Práve táto túžba vziať Lolitu na pláž by mohla znamenať Freudovské spracovanie traumy opakovaním traumatickej scény so snahou ju dohrať a ukončiť. Avšak smrť Annabelle nie je prvá skúsenosť Humberta so smrťou. Hneď na začiatku nám Humbert oznamuje, že keď mal tri roky, do jeho matky udrel blesk. O tejto udalosti sa však zmieňuje iba cynicky a marginálne. Je však ťažké nepoložiť si otázku, čo mohlo prebehnúť vo vnútornom svete chlapca na počiatku oidipovského komplexu, kedy sa objavujú prvé sexuálne túžby, ktoré sú však následne sprevádzané smrťou milovaného objektu. Ako uvádza Kernberg (2009) nejde o sexuálne túžby per se, ide skôr o experimentovanie s pudmi, ktoré sa v tomto veku zintenzívňujú a ktorých objektom sú rodičia. Počas ďalšieho pociťovania sexuálnej túžby však znovu dochádza k smrti, tentoraz umiera Annabelle. Mohlo by sa zdať, že za každou sexuálnou túžbou nasleduje zásah osudu (blesku, námorníka a choroby), alebo, aby sme pridali textu Lacanský nádych, zásah Druhého (Schweighauser, 1999). Spôsob, akým sa s tým Humbert vyrovnáva je identifikácia s oidipálnou autoritou (je pre Lolitu druhým otcom, stará sa o ňu) v rovine Freudiánskej a stáva sa Druhým[1]
v rovine Lacanskej. Stavia sa do role osudu pre Lolitu, tvorcom jej sveta. Pre Humberta je Lolita prázdna nádoba, do ktorej vkladá svoje vedomosti, a ktorú vytvára podľa svojich predstáv. Humbert však nepretvára iba Lolitu, ale aj vonkajší svet, ktorý vníma ako prázdny, poznačený konzumerizmom, a tak má možnosť pretvárať ho a vypĺňať vlastnými fantáziami. Zneužíva svet takisto ako zneužíva Lolitu. Redukuje mestá na prázdne reklamné tabule a priestor bez obsahu, ktoré potom estetizuje. Estetizáciou si ospravedlňuje aj zneužívanie Lolity, pri ktorom vplyv svojho aktu bagatelizuje a prirovnáva Lolitu k fotografii, na ktorú by jeho správanie nemalo mať žiaden vplyv (Schweighauser, 1999).
Smrť sa prejavuje v potrebe Humberta zastaviť čas, vývin a dospievanie Lolity a všeobecne jeho nymfetiek (vhodnejším by snáď bolo ponechať anglický preklad – nymphet – s dôrazom na ph, ktorým Kleiniáni rozlišujú fantáziu a phantáziu). Cena, za akú drží nažive svoje nymfetky, je vlastne ich autentickosť a život. Mení ich na mŕtve fragmenty svojej imaginácie (Schweighauser, 1999). Práve toto časové obklieštenie je charakteristické pre pedofíliu. Pedofília stiera generačné a pohlavné rozdiely a často je charakterizovaná popieraním vlastnej dospelosti (Glasser, 1987). Humbert sa v texte viackrát zmieňuje o svojom veku, akoby ho neustále znovuobjavoval.
Trúchlenie
Ako sme sa už zmienili, Humbertova matka zomrela následkom úderu blesku a Annabelle následkom choroby. Je pravdepodobné vysvetlenie, že Humbert nebol schopný smrť matky a Annabele odtrúchliť. Následkom týchto traumatizujúcich zážitkov mohol byť vznik tajomstva (Ábrahám & Török, 1998). Tajomstvo v tomto ponímaní nie je niečo skryté a nepoznané, ale trauma, ktorej pravý prejav a devastujúci emocionálny vplyv psyché pochováva do ticha a trpiaci o tom nič nevie. Vzniká tak krypta (Ábrahám & Török, 1998). O tejto krypte však dokáže jedinec vypovedať často iba ak hrozí strata nejakého sekundárneho objektu (akým bola pre Humberta Lolita). Avšak výpoveď o tajomstve je pre jeho nositeľa ohrozujúca a mohla by mať pre jeho svet zničujúce dôsledky. Preto radšej ponecháva svet bezpečným miestom (tým, že tajomstvo nepomenuje) aj za cenu toho, že sa mu tento svet stane väzením. Spomeňme si, že Humbert zneužívanie Lolity bagatelizuje a priamo ho nikdy nepomenuje, aj keď o ňom píše (práve vo väzení). Tak, ako pacient, nositeľ tajomstva transformuje analytika – policajta na analytika spolupáchateľa, transformuje aj Humbert čitateľa – policajta na čitateľa spolupáchateľa.
Čo teda znamená toto trúchlenie? A čo znamená, že sa Humbert, v snahe nejakým spôsobom ju spracovať, stáva Druhým?
Kto je Humbert?
V predchádzajúcich častiach sme sa pokúsili poukázať na fakty, ktoré sú pre pochopenie postavy Humberta kľúčové. Dostávame sa tak k jadru Humbertovej identity. Meno Humbert Humbert, toto zrkadlenie už samo o sebe poukazuje na roztečenú identitu jeho nositeľa. Na rozštiepenosť, ktorá je pre Humberta tak charakteristická. Prejavuje sa v podobe Quiltyho, ktorý ho ako sadistický pedofil prenasleduje a chce ho obrať o jeho Lolitu. Práve Quilty je však odštiepená časť Humberta. Nejednotnosť jeho identity (jednotnosť identity, subjektivitaje podľa Lacana iba ilúziou, ktorá sa vybudovala v zrkadlovom štádiu vývinu dieťaťa) sa prejavuje aj v rôznych úlohách, rolách, ktoré z hľadiska folklóru zastáva (Jones, 1980). Humbert je najprv lovec, potom princ, otec, ale zároveň aj kráľ a zlá macocha. Okrem toho sa uňho striedajú role agresora, ktorý Lolitu zneužíva, a rola obete, ktorej lásku Lolita neopätuje.
Akákoľvek snaha o scelenie self naráža iba na ďalšiu fragmentáciu ako to je v miestnosti so zrkadlami, kde si túto dezintegritu Humbert uvedomuje. Ako uvádza Olsen (1986), Humbertovo self je ako autistická entita zachytená medzi vlastnými povrchmi, je to slepá ulička. Odraz v zrkadle dekonštruuje self a možnosť jeho vyjadrenia. Vyjadruje túžbu po self a jeho možnosť vyjadrenia, ktoré však bolo týmto vyjadrením rozbité. Textom sa prelína snaha urobiť z Druhého self (to make Other into self). Humbert hľadá svoju identitu mimo seba avšak jediné, čo nachádza, je prázdnota a labilita vonkajšku, a z pohľadu Olsena (1986) je to spôsobené tým, že Lolita neobsahuje žiadne transcendentné označujúce, žiadnu absolútnu, univerzálnu pravdu ani eventuálnu koherenciu, ktorá by umožnila vyjadriť nejaké „tam“, a ktorá by tak napomáhala definovaniu, artikulácii, zjednoteniu a urobila by zrozumiteľným „tu“. Inými slovami, chýba nejaká časová jednotnosť, koherencia a kontinuita, niečo, čo by čitateľovi dávalo pocit, že vie kde a kedy sa nachádza.
Táto chronologická labilita je tiež dôkazom narušenia symbolického rádu, ktorý môžeme vidieť aj v striedaní rôznych žánrov v diele od detektívky, autobiografie, kazuistiky, romantického románu až po tragédiu. Práve preto je možné príbeh Lolity a Humberta vnímať ako narušenie Lacanových Boromejských uzlov (kruhy, z ktorých ak sa zničí časť, zničí sa aj celok, a ktoré predstavujú triádu imaginárna, symbolična a reálna). Týmto narušením však nemáme na mysli ruptúru, viac výstižným by bola Dalího maľba roztečených hodín (ktoré by predstavovali nejasnosť prechodu medzi imaginárnom a symboličnom, resp. krehkosť symbolična). Humbert vlastní telo Lolity v symbolickom ráde, ale jej dušu dokáže vlastniť iba v ráde imaginárnom, preto sú u Humberta hranice medzi nimi permeabilné. Je dôležité podotknúť, že symbolický rád nie je úplný, miestami sa zdá, že ho Humbert odmieta (práve tým, že sa ním sám stáva), čo je v Lacanovom pojatí psychoanalýzy synonymom psychózy.[2]
Záver
Tvorba textu, ktorý Humbert píše pred svojou smrťou, je posledným pokusom o nájdenie nejakého zmyslu, jednoty a identity. Práve v písme hľadá tú ucelenosť symbolična, ktorú odmieta. Vytvára svet, obzvlášť intelektualizáciou a estetizáciou, avšak nenecháva sa vytvárať svetom. Je to tento text, dielo Humberta, ktoré ho v cele jeho väzenia vracia k jeho prázdnote subjektivity resp. nemožnosti subjektivity. Zároveň je však Humbert ten, ktorý umožňuje vidieť svet očami pedofila. Tým, že sa Humbert vyhýba priamej introspekcii (síce ju používa, ale iba ako formu obrany), umožňuje čitateľovi zapojiť vlastnú fantáziu a práve táto sloboda fantázie je tým, čo robí z Lolity text, pri ktorého čítaní nielen naskakuje husia koža, ale núti čitateľa zapojiť vlastné obranné mechanizmy.
Podať vyčerpávajúci výklad Lolity považujem za nemožné a ani nebol mojim cieľom. Dúfam však, že som v skratke priblížil pohľad na Nabokovovu Lolitu z perspektívy psychoanalýzy, pričom som sa snažil o integráciu klasickej a francúzskej teórie.
Poznámky
[1]Lacan Druhého s veľkým D stotožňuje s radikálnou inakosťou, jazykom a právom (resp. zákonom). Výborný prehľad terminológie Lacanskej psychoanalýzy ponúka Evans (1996).
[2]Pre úvod do problematiky Lacanovho rozlíšenia imaginárna, symbolična a reálna doporučujeme článok Introduction to Lacanian psychoanalysis.
Literatúra
Ábrahám, M. & Török, M. (1998). Rejtett gyász és titkos szerelem. Thalassa. 9: 2-3, 123-156.
Evans, D. (1996). An introductory dictionary of Lacanian psychoanalysis. London: Routledge.
Fenichel, O. (1945). Psychoanalytic theory of neuroses. New York: Norton.
Freud. S. (2005). Za princípom slasti. Bratislava: Kalligram.
Glasser, M. (1987). Psychodynamic aspects of paedophilia. Psychoanalytic Psychotherapy. 3:2, 121-135.
Jones, S. S. (1980). The enchanted hunters: Nabokov´s use of folk characterization in „Lolita“. Western Folklore. 39 (4), 269-283.
Kernberg, O. (2009). The concept of death drive: A clinical perspective. International Journal of Psychoanalysis. 90: 1009-1023.
Olsen, L. (1986). A Janus- text: Realism, Fantasy, and Nabokov´s Lolita. Modern Fiction Studies. 32 (1), 115-126.
Schweighauser, P. (1999). Discursive killings: Intertextuality, Aestheticization, and death in Nabokov´s „Lolita“. American Studies. 44 (2), 255-267.
