Skúmanie zložitého sveta Perverzie

0
1143
ilustrace: Hans Bellmer, 'The Doll', 1935

Pri slove perverzia si mnohí predstavia akúsi sexuálnu zvrátenosť, deviáciu, abnormalitu, jednoducho niečo, čo sa vymyká ľudskej predstave o normalite. V klinickej praxi sa s perverziou môžeme stretnúť najmä v sexuológii, inak je pomerne opomínaná. Avšak pokiaľ prestaneme na tento konštrukt nahliadať výhradne z pozície sexuálnej poruchy, ale nahliadneme naň aj ako na druh nevedomo motivovaného správania tzv. odohrávania (McWilliams, 2011), otvorí sa nám cesta k porozumeniu vlastného vnútra, ktoré je v mnohom spoločné všetkým. Cieľom tohto príspevku bude priblížiť koncept perverzie z pohľadu dvoch psychoanalytických škôl.

História štúdia deviantnej sexuality siaha až do obdobia pred napísaním Freudovej Teórie sexuality (1905), a to do roku 1886, kedy vyšlo prvé vydanie Krafft-Ebingovej publikácie Psychopatia Sexualis, v ktorej nahliada na perverziu v podobe sadizmu a masochizmu, ako aj na zvrátenosť v sexuálnom akte (perversity), ale aj ako zvrátenosť sexuálneho pudu (perversion). V svojej práci upozorňuje na dôležitosť raných infantilných sexuálnych skúseností pri vzniku perverznej sexuality.

Podľa De Masiho (2003) Krafft-Ebing nesformuloval teóriu, ktorá by poskytla demarkačnú líniu perverzie. Chýbal mu pojmový aparát, ktorým by dokázal načrtnúť demarkačnú líniu medzi duševným zdravím a chorobou, a zároveň rozlíšiť vrodené faktory od raných environmentálnych skúseností. Okrem toho videl intímne spojenie medzi polaritami, ako napríklad sadizmus-masochizmus a muž-žena. Podľa jeho názoru boli práve tí, ktorí boli sexuálne hyperexcitabilní perverznými jedincami resp. ,,určenými pre perverziu“. Domnieval sa, že muž je aktívnejší a agresívnejší, a teda sa vyvíja sadistickým smerom, zatiaľ čo žena reprodukuje masochistický prvok (De Masi, 2003). Krafft-Ebing (1886/1902) uvádza kazuistiku pacienta, ktorý dokázal byť potentný jedine v prípade, že ho žena odmietala. Na tomto príklade vysvetľuje sadizmus ako zážitok sexuálne príjemných pocitov, ktoré sú spôsobené krutými činmi. Vo svojich základných prejavoch je sadizmus frekventovaným prvkom sexuálnej perverzie. Ak dôjde k čo i len ľahkým prejavom krutosti, treba ich pripísať narušeným sexuálnym dispozíciám. Sadistické pocity možno vystopovať už v ranom detstve. Preto sadizmus, podobne ako masochizmus, musia byť podľa Krafft-Ebinga (1886/1902) označené za antipatický sexuálny pud, ktorý je poruchou (odchýlkou) vo vývoji psychosexuálnych procesov (Krafft-Ebing, 1886/1902).

V jeho kazuistikách sa vývoj perverzie taktiež pripisuje udalostiam v detstve a spája sa so vzťahmi v rodine, avšak častokrát sa to považuje za prejav dedičnej degenerácie. Pojem perverzia, bol v Krafft-Ebingovej dobe používaný ako deskriptívne kritérium, ktoré sa vzťahovalo na normu sexuálneho správania, za ktorú bol považovaný len pohlavný styk. Obyčajná masturbácia už mohla byť svojou povahou považovaná za perverznú. Avšak Krafft-Ebingova vedecká práca dokázala poukázať na to, že kľúčom k perverzii nie je ani tak samotný čin, ako osobnosť jedinca a motivácia perverzného činu (De Masi, 2003). Pripravila, napriek svojmu takmer výhradne biologickému pohľadu, cestu pre napísanie Freudovej Teórie sexuality (1905), ktorá sa následne stala podnetom pre ďalšie psychoanalytické skúmanie.

V súčasnej psychoanalýze prevláda názor, že perverzná patológia zahŕňa široké klinické spektrum. Siaha od dočasnej perverznej obrany až po striktne perverzné charaktery, ktoré nemusí sprevádzať sexuálna perverzia. Perverzná obrana sa bežne prejavuje v náročnom období analýzy, kedy pacient začne o ťažkých momentoch z minulosti hovoriť so zľahčujúcou nadsádzkou, ktorou sa snaží minimalizovať závažnosť svojich pocitov a vyhnúť sa bolesti (Nos, 2017). Coen (1998) popisuje kazuistiku neurotického pacienta, pri ktorom sa analytická situácia zmenila v momente končenia analýzy. Pacient sa bránil proti potrebe, ktorú cítil voči analytikovi a svojej partnerke. Hľadal si za nich náhrady, na ktoré by sa mohol závislo fixovať.

         ,,Namiesto toho, aby si dovolil cítiť uznanie a lásku voči mne (analytikovi) a voči svojej priateľke, mučí nás sľubmi, ktoré nedodrží, aby mohol predstierať, že má božskú kontrolu a moc nad bežnými ľudskými potrebami. „Častokrát sa mením na kameň,“ povedal. „Mal by som si nechať zohriať krv a viac objímať ľudí, pretože to potrebujú, rovnako ako to potrebujem ja. Oveľa ľahšie sa to povie, ako urobí.“ Pripomenul som mu, ako uteká od toho, že by ma chcel objať, ako to urobil v nedávnom sne. Povedal, že zabúda, že iní ľudia chcú, aby ich miloval.“

Perverzný charakter popisuje pacientov, ktorí sa k iným vzťahujú v perverznom móde, bez toho, aby sa u nich prejavila zjavná sexuálna perverzia. Títo sa častokrát snažia o popretie bolestivých realít a uspokojenie niektorých zvrátených fantázií, na čo sa pokúšajú využiť aj analytika napríklad tým, že na neho útočia alebo si do neho premietajú svoje odštiepené časti (Nos, 2017). Bližšie by som tento koncept predstavila z pohľadu freudiánskej a kleiniánskej školy.

Freud a freudiánsky pohľad na perverziu

Krafft-Ebingova práca výrazne prispela k vytvoreniu Freudovej teórie o perverzii, sexuálnych úchylkách, inverzii, sadizme a masochizme resp. algolagnii [1]. Freud vo svojich Troch štúdiách k teórii sexuality označuje neurózu ako negatív perverzie. Symptómy teda nevznikajú iba na úkor tzv. normálneho sexuálneho pudu, ale môžu predstavovať konvertovaný výraz pudov. Tie (konvertované) sa v najširšom slova zmysle dajú označiť ako perverzné, ak sa priamo prejavia v túžbach a fantáziách. Freud si všimol, že porušovanie hraníc (napr. anatomických), minimálne tých nevinnejších, je súčasťou sexuálneho života zdravých ľudí, dokonca pri priaznivých okolnostiach môže človek učiniť perverziu svojim sexuálnym cieľom, alebo jej v svojom živote vyhradiť pevné miesto. V otázke ostáva užívanie slova perverzia, ktoré v sebe obnáša akúsi mravnú výčitku a s tým súvisiacu problematiku vytýčenia hranice medzi obyčajnou variáciou vo fyziologických medziach a chorobným príznakom. Za chorobné Freud v texte Sexuálne úchylky (2000) označuje tie variácie, pri ktorých sexuálny pud prekračuje odpor v podobe napríklad bolesti, hnusu, studu, hrôzy a dochádza tak k podivným činnostiam napríklad pri koprofílii alebo nekrofílii. Stud a hnus sú popísané ako duševné mocnosti, ktoré zreteľne vystupujú do popredia a sú účastné na udržaní pudu v hraniciach, ktoré možno považovať za normálne a ktoré sa vyvinuli v indivíduu skôr, než pud nadobudol plnú silu.

Neskorší Freudov text (2003) sa zameriava na genézu perverzie. Tá už nestojí v sexuálnom živote dieťaťa izolovane, ale je zasadená do kontextu vývojových pochodov. Jedna zo zložiek sexuálnej funkcie sa pri svojom vývoji predčasne osamostatní, fixuje sa a vyhýba sa tak neskorším vývojovým pochodom. Je uvedená do vzťahu s incestnou láskou dieťaťa k objektu. Vystupuje voči oidipskému komplexu. Prvotne sa objaví na pôde komplexu, a potom, čo sa komplex zrúti, ostáva perverzia ako dedičstvo jeho libidózneho náboja. Detská perverzia sa môže stať základom utvorenia perverzie, ktorá existuje po celý život. Takto buď pohlcuje celý sexuálny život jedinca, alebo je uchovaná v pozadí normálneho sexuálneho vývoja, ktorému odoberie isté množstvo energie. Fixáciou podáva svedectvo o zvláštnej, resp. nenormálnej konštitúcií osoby, avšak takáto infantilná perverzia nemusí u nej zotrvať po celý život. Neskôr môže podľahnúť vytesneniu, byť nahradená nejakou utvorenou reakciou, alebo premenená sublimáciou. Ak však k týmto pochodom nedôjde, potom sa perverzia udrží v zrelých rokoch života a môže sa prejaviť napr. ako sexuálna úchylka.

Chasseguet-Smirgel (2001) vo svojej práci Kreativita a perverze vychádza z Freudovej teórie infantilnej sexuality a navyše jej pridáva širší náhľad na perverziu, ktorú vníma ako všeobecnú dimenziu ľudskej psychiky, ako vnútorné pokušenie, ktoré je nám všetkým spoločné. Popisuje latentné ,,perverzné jadro“, ktoré sa za určitých podmienok môže aktivovať. Na jeho počiatku možno hľadať Oidipský komplex. Ten vyrastá z časovej medzery, ktorá oddeľuje túžbu po rodičovi od plnej pohlavnej schopnosti. Nakoľko je jedinec oproti zvieratám výrazne menej vyvinutý v dobe narodenia, môže byť toto oneskorenie vo vývoji koreňom univerzálneho tabu incestu, a teda zákaz je pôvodne náhradou infantilnej neschopnosti. Nie je možné prekročiť časovú priepasť, ktorá ho oddeľuje od matky a od otca. Keď dieťa objaví komplementárnosť genitality svojich rodičov, dostaví sa obmedzujúci pocit vlastnej malosti a neprimeranosti. Cieľom perverzie je zmazanie dvojitého rozdielu medzi pohlavím a generáciami. Latinské pervertere značí zvrhnúť, zosadiť, či prevrátiť a francúzske pervertir sa dá preložiť ako napraviť, zvrátiť, dokonca znetvoriť. Perverzný jedinec sa vo svojom análne-sadistickom vesmíre vedomo alebo nevedomo rozhodne posmievať zákonu tým, že ho obráti hore nohami. Grécke slovo ,,nomos“, právo, znamená pôvodne ,,to čo je rozdelené na časti“. U takého jedinca je teda cieľom symbolické nastolenie chaosu, nastolenie novej reality, ktorá predchádza stvoreniu a zaujatie miesta otca, Boha, stvoriteľa. V novom vesmíre je čokoľvek možné, sú zrušené akékoľvek rozdiely, a tým zmizne pocit bezmocnosti, malosti a kastrácie.

Chasseguet-Smirgel (2001) ako jeden z príkladov perverznej postavy uvádza rímskeho cisára Caligulu, ktorý sa preslávil svojou krutosťou a výstrednosťou. Tými inšpiroval divadelnú hru Caligula, napísanú Albertom Camusom (1965), v ktorej sú myšlienky hlavného antagonistu zachytené aj takto: ,,A načo je mi pevná ruka, k čomu je mi platná tá úžasná moc, ak nemôžem zmeniť rad vecí, ak nemôžem spôsobiť, aby slnko zapadalo na východe… Nie, nezíde na tom, či budem spať alebo bdieť, ak nemám vplyv na poriadok tohto sveta. A predsa, čo pre mňa znamená nejaký boh, aby som sa mu túžil vyrovnať? To, po čom túžim celým svojím bytím dnes, je povýšené nad bohov. Preberám kontrolu nad kráľovstvom, kde panuje nemožné… Chcem spojiť nebo a more, zlúčiť ošklivosť a krásu, chcem aby prejavom utrpenia bol smiech.“ Caligulovi nestačí ani len vyrovnať sa bohom. Povyšuje sa nad nich svojou túžbou meniť nemožné, chce zotrieť všetky rozdiely, spojiť objekty, ktoré k sebe nepatria. Tak k svojmu obrazu vytvára vyššie popísanú novú realitu (Chasseguet-Smirgel, 2001).      

Svoje miesto v tomto koncepte má aj narcizmus a jeho problematický vzťah k realite. Perverzné riešenie predstavuje v svojej rýchlosti akýsi balzam na narcistické zranenia. Detské ego je vystavené náporu mocných inštinktov, ktoré boli uspokojované avšak príde zážitok, ktorý dieťa poučí o tom, že ďalšie takéto uspokojenie môže byť nebezpečné. Vytvorí sa konflikt medzi nárokom pudu a zákazom – ,,buď prídem o penis, alebo sa zrieknem incestného priania“. Táto alternatíva sa vďaka perverzii preskočí, avšak za cenu rozštiepenia vlastného ega v procese obrany a odvratu od reality. Vývoj ega sa skladá z opustenia primárneho narcizmu, ktoré vedie k premiestneniu libida na ja ideál a k uspokojovaniu dochádza pri naplnení tohto ideálu. Vytvorenie takéhoto ja ideálu je v súlade s princípom reality, pretože si pri uspokojovaní nehľadá najkratšiu cestu, ale predstavuje náznak, že existuje nejaký plán či nádej, ktoré predstavujú odloženie a vstup do časového radu. Dieťa si tak želá vyrásť a dospieť, prežíva obdivné city voči rodičom, ktoré vedú k identifikácii. Avšak ja ideál môže byť zavedený na scestie napríklad kvôli nedostatku narcistického a objektného uspokojenia, alebo nadmerným zahrnutím satisfakciou. Dieťa v takomto prípade zničí prianie byť dospelým, čo mu taktiež zabráni zažiť obdiv voči otcovi. Začne veriť, že svojou infantilnou sexualitou je dokonalým partnerom a že nie je čo otcovi závidieť. Ja ideál ostáva pripútaným k pregenitálnemu modelu a jedinec žije v ilúzii, že pregenitalita je rovnocenná, či dokonca nadradená genitalite. Cieľom ilúzie je splynutie s ja ideálom a všetko, čo by mohlo zmariť jej úspech musí zmiznúť. Úspechom pre perverzného jedinca je teda zachádzanie s popretou a uznanou realitou vo svojom vytvorenom análnom svete (Chasseguet-Smirgel, 2001).

Klinický prípad Rrose Sélavy, ktorý Chasseguet-Smirgel (2001) uvádza, začína trefným popisom analytického protiprenosu, ktorý môže perverzný jedinec vzbudzovať.

         ,,Od prvého stretnutia s Rose Sélavy som k nej cítila sympatie. Tie boli neskôr nadlho vystriedané pocitmi poníženia a neskôr sa v určitom okamžiku analýzy objavili znovu… Prvé zážitky z tohto liečenia sa mi ťažko popisujú. Nerobila som si žiadne poznámky a je ťažké predstaviť si niečo ťažšie, než podrobný záznam jej kalného myslenia. Trhlina medzi mojou (bežne neurotickou) a jej mysľou bola tak obrovská, že naše sedenia by mohol verne zaznamenať len magnetofón… Bolo mi jasné, že hovoríme dvoma rôznymi jazykmi vo väčšej miere, než keby som liečila schizofázického pacienta, a protiprenos bol teda pre mňa skutočným utrpením.“

Kazuistika pokračuje pacientkiným snom, v ktorom sa prejavila túžba, aby jej analytička prežila všetko poníženie, ktoré Rrose sama cítila ako nešťastné odmietnuté dieťa. Chasseguet-Smirgel píše:

         ,,Jej prvý sen v analýze vyzeral takto: Otvorila som jej dvere a mala som na sebe zásteru, akú nosila jej slúžka. Asociovala k tomu spomienku, že keď sa jej narodili sestry, jej matka ju presťahovala do poschodia pre služobníctvo, aby uvoľnila miesto novorodencom.“

Autorka v rozprávaní nadväzuje na ďalšie sedenia, v ktorých sa o nej analyzandka vyjadrovala arogantne a terapeutkine sedenie v kresle pripodobnila k sedeniu na toalete, čo ju naplnilo potešením. Pacientka mala dojem, že ju analytička počas sedenia obdivuje a zároveň jej závidí.

Kleiniánsky prístup

Teórie odvodené z kleiniánskeho myslenia sú predovšetkým založené na freudiánskej koncepcii pudov života a smrti. Melanie Kleinová popísala raný vývoj sexuality ako prostriedok konfrontácie s infantilnými terormi, resp. vrodeného konfliktu medzi libidom a deštruktivitou. Tento raný rozvoj sexuality slúži ako prostriedok čeleniu úzkostiam a má za následok sexuálizáciu duševných stavov, ktoré môžu v dospelosti viesť k sexuálnym perverziám. Kleinová vo svojich prácach zdôrazňuje dôležitosť sadizmu pri výskyte duševných porúch, najmä s cieľom akcentovať krutosť, ktorá sa skrýva za agresiou v ľudskom správaní. Perverzii ako takej nevenovala pozornosť, no napriek tomu jej už spomenutý popis raného rozvoja sexuality významne prispel k rozvoju chápania perverzií (De Masi, 2003 & Probstová, 2007).

Kleiniáni sa vo svojich prácach opierajú o pojem ,,patologická organizácia osobnosti“, ktorá sa vzťahuje na akúsi rodinu, resp. jednotku mimoriadne nepoddajných a pevne spojených obranných síl, ktorých funkciou je umožniť jedincovi vyhnúť sa depresii a úzkosti tým, že sa vyhnú emocionálnemu kontaktu s vnútornou a vonkajšou realitou. Tým, že sa tieto organizácie pokúšajú poskytnúť novú polohu, ležiacu mimo paranoidno-schizoidnej a depresívnej polohy (Hinslhewood, 1991), zároveň vytvárajú neistú psychickú rovnováhu – equilibrium (Joseph, 1971). Kleiniáni a post-kleiniáni podľa De Masiho (2003) vidia perverzného pacienta akoby rozdeleného na dve nekomunikujúce časti: perverznú, ktorá chce sadisticky vládnuť, a zdravú. Obe sa snažia ovládnuť osobnosť. Táto patologická organizácia mysle narušuje rovnováhu medzi jednotlivými časťami osobnosti a do popredia sa dostáva deštruktivita, ktorá je vyjadrená sexualitou. Sexuálna láska u sadomasochistickej perverzie prináša zjednotenie slasti a záujem o objekt, avšak na základe triumfu nad ostatnými a slasťou z deštrukcie (De Masi, 2003 & Probstová, 2007).

Meltzer (1979) vytvára špecifické spojenie medzi deštruktívnymi narcistickými organizáciami a vývojom sexuálnej perverzie. Rosenfeld (1971) poukazuje na to, že Freudova predstava o údajnom splynutí sexuality a deštruktivity v perverzii nezmenšuje deštruktivitu, ale naopak zvyšuje jej moc. Spojením libidálnych a deštruktívnych impulzov dôjde k erotizácií deštruktívneho, čo vytvorí nezvládnuteľné závistlivé útoky na dobrý objekt. Narušenie dichotómie medzi ,,dobrým“ a ,,zlým“ vedie k zmätku, s ktorým sa jedinec pokúša vyrovnať prostredníctvom erotizácie, čím ho zároveň zakotvuje (Hinslhewood, 1991).

Podľa Johna Steinera (1985, 2018) koncept patologických organizácií zahŕňa pojem patologického narcizmu s dôrazom na to, čo je perverzné. Deštruktívna organizácia získava v spojenectve dobré časti self, čím si dodáva zdravší vzhľad. Steiner poukazuje na to, že existuje medzi jednotlivými organizáciami perverzný vzťah, kedy sa zdravá, resp. slabá časť self vedomo nechá ovládnuť. Neskôr Steiner spája tento perverzný prvok spolupráce s procesom ,,privierania očí“. Ten je všadeprítomný a zároveň funguje ako špecifický obranný proces, ktorý funguje ako ,,lepidlo“ v patologických organizáciách (Hinslhewood, 1991). Steiner (2018) súčasne premýšľa nad dôležitým spôsobom, prostredníctvom ktorého je do tejto organizácie zatiahnutý analytik. Ten nedokáže byť nestranný a ,,nechá“ sa skorumpovať perverzným zvádzaním. Situácia často odpovedá zápasu dieťaťa v perverznej rodine, kde sa zapája pacient aj analytik a kde základnú rigidnú štruktúru utvárajú roly, ktoré musí každá jedna strana odohrať. V tejto štruktúre občas dôjde k zámene rolí, kedy sa napríklad pacient niekedy považuje za obeť a inokedy za perzekútora, pri čom sa analytik ocitne v komplementárnej úlohe. Na perverziu v prenose a protiprenose sa veľmi podrobne zamerala Joseph (1989), ktorá síce nehovorila o patologickej organizácií či charakterovej perverzii, avšak podrobne popísala prácu s pacientami, ich provokovanie analytika, v ktorom dosiahnu triumf silnej negatívnej terapeutickej reakcie. Nezaujímal ju význam perverzie, ale štruktúra charakteru pacienta, ktorý udržiava rovnováhu za cenu projektívnych a introjektívnych mechanizmov, na čo nadväzujú kleiniáni zdôrazňujúci dôležitosť analýzy obranných mechanizmov, projektívnej indentifikácie a splittingu, ktoré sú prítomné u všetkých foriem perverzie (Probstová, 2007).

Vo svojom článku Niektoré aspekty pohľadu na perverziu, Probstová (2007) dopĺňa kleiniánsku teóriu svojou kazuistikou, ktorá popisuje vzťahový aspekt prenosu a protiprenosu.

,,Do hodín slečna M. prinášala veľa materiálu, ale zreteľné bolo, že dôležitá je istota, že nikoho skutočne nepotrebuje (predovšetkým mňa). Dlhú dobu bola moja rola presne plniť, čo slečna M. chce. Keď to tak urobím, nemusí sa ničím zapodievať. Všetky pocity tak mohli byť mimo ňu, nič v nej nezostávalo. Ja som mala premýšľať o čom hovorí, ale akonáhle som začala hovoriť o dianí v hodine, musela situáciu rozbiť, aby ma nemusela počúvať (ako hovorila, ďalej nebola schopná sa sústrediť, myseľ jej odlietavala). Sny, ktoré prinášala do hodín, používala prevažne ako prostriedok úniku z kontaktu.“

Záver

V tomto článku som sa pokúsila o teoretické priblíženie perverzie a práce s ňou z pohľadu dvoch psychoanalytických škôl. Na perverziu možno nahliadať ako na poruchu sexuality, obranu self, či sexualizáciu moci a krutosti (De Masi, 2003). Mimo sexuálnu oblasť môže perverzia predstavovať únik od nepríjemných momentov nie len v analytickom procese, ale aj v živote preplnenom úzkosťami. Môžeme ju badať v menších prejavoch ako napríklad prostredníctvom snov, či snahou o prispôsobenie si pravidiel ako terapeutického priestoru tak aj vonkajšieho sveta, nevedomím vzbudzovaním frustrácie u analytika a túžbou mať kontrolu nad nemožným. Každopádne práca s perverziou so sebou prináša mnoho rôznych výziev ako napríklad vysporiadanie sa s tým, že sa analytik stane terčom úzkosti alebo libidálnych a deštruktívnych impulzov analyzanda. Zároveň skúmanie pacientovej perverzie prináša aj možnosť nazretia na vlastné perverzné obsahy. Požičiam si slová Chasseguet-Smirgel: ,,nehodlám perverziu zavrhovať ani ospevovať“, avšak nesie so sebou zaujímavú diskusiu a prínosné pohľady pre klinickú prax.

Literatúra:

Camus, A. (1965). Caligula / Stav obležení. Orbis.

Coen, S. J. (1998). Perverse Defenses in Neurotic Patients. Journal Of The American Psychoanalytic Association46(4), 1169-1194. https://doi.org/10.1177/00030651980460040601Caine, D., & Wright, C. (2017). Perversion Now!. Springer Nature.

De Masi, F. (2003). The sadomasochistic perversion. The entity and the theories. Kranac Books.

Hinslhewood, R. D. (1991). A Dictionary of Kleinian Thought. Free Association Books. London

Hook, D. (2022, October). A Lacanian Approach to Perversion [Video].Youtube. https://www.youtube.com/watch?v=aWeakcVy_mw&ab_channel=DerekHook

Chasseguet-Smirgel, J. (2001). Kreativita a perverze: psychoanalýza lidské tendence posouvat hranice reality. Portál.

Joseph, B. (1971). A Clinical contribution to the Analysis of a Perversion. Int. J. Psycho-Anal., 52:441-449

Krafft-Ebing, R. von (1886/1902). Psychopathia Sexualis. New York: Putnam, 1965

McWilliams, N. (2011). Psychoanalytic diagnosis: Understanding personality structure in the clinical process. Guilford Press.

Meltzer, D. (1979). Sexual States of Mind. Clunie Press. Perthshire.

Nos, J. P. (2017). Collusive induction in perverse relating: Perverse enactments and bastions as a camouflage for death anxiety. The International Journal Of Psychoanalysis95(2), 291-311. https://doi.org/10.1111/1745-8315.12144

Probstová, V. (2007). Některé aspekty pohledu na perverze (s akcentem na kleiniánský přístup). Revue Psychoanalytická PsychoterapieIX, 32 – 40.

Rosenfeld, H. (1971). Psychotic States (Hogarth)

Srv. Freud, S. (2000). Tři pojednání k teorii sexuality. In. Freud, S. (2000). Spisy z let 1904-1905. Psychoanalytické nakladatelství J. Kocourek.

Srv. Freud, S. (2003). Dítě je bito. In. Freud, S. (2003). Spisy z let 1917-1920. Psychoanalytické nakladatelství J. Kocourek.

Steiner, J. (2018). Psychická útočiště: patologické organizace u psychotických, neurotických a hraničních pacientů. Triton.

Joseph, B. (1989). A clinical contribution to the analysis of a perversion in Psychic Equilibrium and Psychic Change.

[1] algolagnia – sexuálna úchylka

ZANECHAT ODPOVĚĎ

Zadejte svůj komentář!
Zde prosím zadejte své jméno

3 × two =

Tato stránka používá Akismet k omezení spamu. Podívejte se, jak vaše data z komentářů zpracováváme..