Cieľom textu je zmapovať fenomén prenosu z pozície repetície a časového faktoru. Ten sa v ňom objavuje vo svojej nevedomej, aktuálnej podobe, v ktorej je namiesto spomienky prítomné odohrávanie. Jeho porozumenie ponúka možnosť učiniť z nečasovej nevedomej fantázie minulosť. Toto porozumenie vo forme konštrukcií je však potrebné dávkovať v znesiteľnej miere.
Príspevok odznel pod rovnakým názvom ako prednáška pre Společnost pro filosofickou antropologii dňa 6.12.2022.
Myšlienka na prenos sa u Freuda objavuje ešte pred publikovaním Štúdií o hystérii. Freud sa určite zmieňoval o podivuhodnom vzťahu Breuera k Anne O a ukončení liečby (hysterickým tehotenstvom), minimálne svojej manželke Marte, ktorú presviedčal, že jemu sa nič podobné nestane: „K tomu, aby sa to stalo, by som musel byť Breuerom[1][2].“
Formulácia konceptu prenosu sa objavuje v Štúdiách o hystérii v záverečnej kapitole v rámci zvažovania prekážok v novo vyvinutej terapeutickej metódy Freuda a Breuera. Hlavná myšlienka knihy sa točila okolo traumy, ktorá nemohla byť integrovaná do bežného asociačného toku vedomia a bola disociovaná, pôsobila v duševnom svete človeka ako patogénne cudzie teleso. Možnosť spomenúť si na traumatickú udalosť malo viesť k vyliečeniu. Na základe prípadových štúdií v texte Freud dospel k názoru, že vo vybavení tejto spomienky pôsobí ako prekážka určitá sila – odpor voči vybaveniu, ktorý môže mať podobu v osobe lekára. Tá môže do hry vstupovať ako problém v 3 bodoch:
- V podobe osobného odcudzenia (zjednodušene povedané, lekár nemá pacienta rád, nerešpektuje ho)
- Stratou samostatnosti pacienta (sem Freud radil aj sexuálnu povahu vzťahu. Ide zjednodušene povedané o závislosť, ktorá môže byť potencovaná samotnou asymetriou vzťahu lekár-pacient)
- Falošné spojenie (pacient prenáša trápne predstavy, ktoré sa vynárajú ako súčasť obsahu analýzy[3])
Ako príklad falošného spojenia Freud uvádza pacientku, ktorá kedysi čakala bozk od muža, ktorý ju ale nepobozkal. Na konci sedenia sa u nej objavuje toto očakávanie vo vzťahu k Freudovi.
„Vo vedomí pacientky sa vynoril najprv obsah onoho priania bez spomienok na pôvodné okolnosti, ktoré by ukázali, že spadá do minulosti; akonáhle bolo toto prianie raz tu, bolo v dôsledku nevyhnutnej tendencie k asociáciám, ktorá ovláda vedomie, spojené s mojou osobou […] prebudí rovnaký afekt, ktorý svojho času pacientku donútil, aby toto zakázané prianie zapudila. Akonáhle som to zistil, môžem pri každej podobnej predstave predpokladať, že tu ide znovu o prenos a falošné spojenie[4].“
Freud považoval oslovenie a analýzu tejto falošnosti za podstatnú k tomu, aby sa rozpustila. Zároveň však dodáva: „Pozoruhodné je, že pacientka podlieha tomuto klamu stále znovu[5].“
Ďalším dôležitým textom venujúcim sa prenosu je dodatok zo Zlomku prípadu hystérie (Dora). Tu Freud tvrdí, že v priebehu psychoanalytickej liečby je tvorba nových symptómov zastavená a namiesto toho sa produktivita neurózy uplatňuje vo zvláštnych nevedomých myšlienkových výtvoroch, ktoré nazve prenosom.
„Čo sú to prenosy? Sú to nové vydania, nápodoby citových hnutí a fantázií, ktoré majú byť v priebehu postupujúcej analýzy prebudené a stať sa vedomými, pričom tu dochádza ku charakteristickej náhrade nejakej skoršej osoby osobou lekára. Alebo povedané inak: skoršie psychické zážitky znovu ožívajú nie ako minulosť, ale ako aktuálny vzťah k osobe lekára[6].“
Ide však o nové spracovania pôvodných zážitkov, nie o ich identickú kópiu. Oproti iným technikám psychoanalýzy, ako je výklad snov, spomienok a asociácií je analýza prenosu zložitejšia, pretože sa používa (prenos) k vytvoreniu prekážok v liečbe a „správnosť“ konštruovaných súvislostí sa objavuje až po rozuzlení prenosu. Freud zdôrazňuje, že psychoanalýza prenos nevyvoláva, iba odhaľuje. Prenos, ktorý mal byť pôvodne najväčšou prekážkou (Štúdie o hystérii) sa stáva najmocnejším nástrojom psychoanalýzy[7].
Freud v dodatku k Dore priznáva, že si pri analýze pacientky všimol iba určitý rozmer prenosu. Tú jeho časť, v ktorej by Dore pripomínal otca, prípadne pána K. To, čo mu ušlo, bola prenosová situácia, v ktorej ho Dora opustila spôsobom, akým cítila, že ona sama bola opustená pánom K. Ide o dôležitý postreh, pretože myslím, že aj v súčasnosti prevláda tendencia vnímať prenos ako prenos afektu z osoby na osobu a zanedbávať analýzu prenosovej scenérie. Freud dochádza k záveru, že ak sa prenos podarí zapracovať relatívne skoro do analytickej liečby, tak to síce zneprehľadní a spomalí proces, ale ochráni ho pred silnejšími formami odporu (napríklad predčasným ukončením liečby). Už zo spomenutého by mohlo byť jasné, že prenos je opakovanie, ale nielen afektu a jeho presunu [8]z určitej osoby na lekára, ale opakovaním nevedomých scenárov a fantázií, ktoré je nutné re/konštruovať.
Opakovanie je veľmi zaujímavý koncept, ktorému sa Freud venoval hlavne v texte Vybavovanie spomienok, opakovanie,prepracovanie. V tomto texte vidí Freud zmysel psychoanalýzy v práci na odpore (ktorý blokuje voľné asociácie) a vyplňovaní medzier v spomínaní. Analyzovaný si zo zabudnutého a vytesneného nevybavuje nič vo forme spomienky, ale materiál sa objavuje ako odohrávka (agovanie, acting out, agieren). Freud radí medzi odohrávky mlčanie, tvorbu nových symptómov a zhoršenie celkového stavu pacienta (neskôr negatívna terapeutická reakcia). Odohrávky sú vlastne scenáre, spomienkové situácie, ktoré sa aktualizujú v prenose. Čím je odpor väčší, tým viac bude vybavovanie spomienok nahradzované odohrávaním (opakovaním). Choroba sa postupne dostáva do okruhu liečby a chorý ju prežíva ako niečo reálne a aktuálne a úlohou je analytika previesť to na minulosť. Analytik s touto aktuálnosťou zachádza ako s reprodukovaním v psychike (teda nie v materiálnej realite, neznamená to ale odbiť pacienta s tým, že „to má iba v hlave“) a ideál je, ak pacient to, čo by rád prejavil motoricky, odohral akciou, zadrží a podarí sa mu tendenciu k akcii viazať spomienkovou prácou[9]. Toto je možné dosiahnuť „manipulovaním“ prenosu. Znamená to, že opakovaniu priznáme právo a v určitej oblasti mu ponecháme voľnosť, učiníme ho neškodným.
„Otvoríme mu prenos ako ihrisko, na ktorom je dovolené rozvíjať sa skoro s úplnou voľnosťou a kde nám má predviesť všetko, čo sa len z patogénnych pudov v duševnom živote analyzovaného skrylo[10].“
V tomto bode odbočím na chvíľu k Prednáškam k úvodu do psychoanalýzy. Tu totiž popisuje Freud úlohu analýzy podobne, ako sme sa jej venovali doteraz. Prvá fáza sa týka vypátrania vytesnenia, následne sa má odstrániť odpor (tým, že ho uhádneme a upozorníme naňho pacienta). Odpor totiž vychádza z vytesnenia, je tvorený protiobsadeniami, ktoré sa snažia pohoršujúce hnutia vytesniť. Protiobsadenie však nepatrí do nevedomia, ale k Ja, ktoré je podľa Freuda analytikovým spolupracovníkom[11]. Prenos, ktorý je v analýze prítomný neustále, sa tiež môže zmeniť v odpor. V tom momente je potrebné ho analyzovať. Freud upozorňuje, že je vylúčené, aby sme prenosovým požiadavkám vyhoveli. Neznamená to ale, že sa majú odmietať neslušne a rozhorčene, ale analyzujeme ich, snažíme sa porozumieť tomu, čo je za ním a čo sa opakuje. Tým je možné z neho učiniť spomienku[12]. Je zaujímavé, že sa tu vracia aj k myšlienke, že neuróza v prenose nie je nikdy identická pôvodnej situácii. Ale jej prepracovanie v prenose znamená aj prepracovanie pôvodnej udalosti.
Prenos v analýze tak umožňuje akúsi realitu medzi skutočným a umelým životom, vtiahne chorobu do analytickej situácie a umožňuje jej prepracovanie a vybavenie si spomienok. Tie však nemusia mať charakter spomienky ako historickej pravdy, ale pravdy psychickej. O jej pravosti je možné sa presvedčiť skúsenosťou, nie intelektom. To však vyžaduje čas, opakovanie a prepracovanie. Striedanie opakovania a spomienkovej práce, ktoré má ale skôr špirálovitý charakter, než cyklický.
Je však nutné zdôrazniť, že všetko toto je možné iba v psychoanalytickej situácii. V nej je dôležité zdôrazniť niekoľko faktorov, ktoré sa týkajú analytika. Laplanche vidí zásadnú úlohu analytika v 3 bodoch:
- Analytik je garantom konštantnosti
- Analytik je zodpovedný za metódu a je spriaznencom primárneho procesu
- Analytik stráži hádanku [13]a provokuje prenos[14]
Čo sa týka prvých dvoch bodov, tie sú si vzájomne blízke, bez nich nie je analýza. Tá je metóda na sprístupnenie fenoménov, ktoré by bez nej boli viac-menej nedostupné. Je založená na dekompozícii a dimenziách primárneho procesu. Analyzuje, rozpúšťa. Riadi sa nulovým princípom[15], teda pudom smrti, ktorý ale nemá nič spoločné s biologickou smrťou ale potenciálne vedie k rozpúšťaniu všetkých foriem- psychickej, jáskej, ideologickej a symptomatickej[16]. Ako vyváženie tejto sily rozkladania (unbinding), tomuto oslabovaniu psychickej energie, ponúka psychoanalýza konštantnosť, containment a podporu. Ponúka konštantnosť prítomnosti, starostlivosť a určitú, pozorne sledovanú, flexibilitu rámca. Laplanche vidí v konštantnosti a nulovom princípe podklad psychického fungovania (súhra Erosu a pudu smrti). Špecifikom analýzy je, že na princípe konštantnosti umožňuje rozklad. Tretí bod umožňuje veľmi špecifický druh reči, ktorá je asymetrická a umožňuje vynáranie sa nevedomých a vytesnených fantázií, vo forme prenosu.
Na chvíľu som odbehol, aby som zdôraznil, že prenos sa neodohráva v éteru, ale vo veľmi špecificky a pevne pojatom prostredí. Iba v ňom má zmysel hovoriť o prenose. Už som naznačil, že prenos je okrem iného opakovaním a videli sme, že u Freuda môže mať charakter nevedomý – odohrávka, alebo vedomý – spomienka. Preto považujem za dôležité sa na chvíľu zastaviť pri Freudovom modeli pamäte. Jeho hlavné charakteristiky zhrnul Tilmann Habermas [17]v 4 bodoch :
- Pamäť nezabúda dôležité zážitky, všetko je uchované, ale nie ku všetkému máme prístup. Skreslenie a strata sa odohráva na úrovni vybavovania, nie prijímania a uchovávania
- Pamäť umožňuje intencionálne neprístupnú formu ukladania (do nevedomia)
- Vytesnené spomienky vyžadujú vyjadrenie (symptóm)
- V pamäti funguje cenzúra, ktorá skresľuje, transformuje, vytesňuje[18]
Vytesnené spomienky sa objavujú vo forme opakovaného správania (prenosu). Dochádza k nevedomej reinscenácii, so všetkými emóciami, ktoré k tomu patria. Habermas následne rozlišuje 5 ciest k vytesnenému:
- Voľné asociácie a analýza obrán, odporu
- Analýza snu a snenia (reverie)
- Konštrukcie a rekonštrukcie
- Vedomé spomienky z detstva, ktoré sú väčšinou krycie
- Prenos (nespracovaná minulosť[19])
„Minulosť stráca moc nad prítomnosťou tým, že je na ňu spomínané, tým sa vracia minulosti. Minulosť sa môže uvoľniť iba v prítomnosti. Historické konflikty je možné riešiť iba v kontexte prenosu. V momente, keď je konflikt prepracovaný je možné hovoriť o minulosti a prítomnosti, čo je podstatou spomínania[20].“ Ak je minulosť nespracovaná, nie je možné ju prežívať ako príbeh, ktorý by bolo možné prerozprávať, je možné ho iba znovu zažiť[21].
Samozrejme všetky vyššie zmienené body sú prepojené v komplexnom systéme pamäte. Pre nás však budú v túto chvíľu dôležité prenos a konštrukcie.
Jazyk a čas napomáhajú psychickej diferenciácii. Niečo nie je niečo iné; teraz nie je to, čo bolo pred dvoma dňami. Minulosť nám dáva pocit istoty, aj keď ju nevnímame na prvý pohľad ako niečo integrujúce. Je však živá, je našim bytím a je neustále prítomná v prepracovaní rôznych udalostí, v dodatočnosti[22]. Čo vyzerá na prvý pohľad ako deštrukcia, je vlastne uchovávanie v novej forme. Časový faktor [23]v psychike nie je prítomný hneď, dieťa funguje spočiatku na princípe „ja som prsník[24]“ a až neskôr sa objavuje „mám prsník“. Objavuje sa tým rozdiel a hlavne strata. Mať niečo znamená vedieť, že som to predtým nemal a že o to môžem prísť. Veľká časť emocionálneho prežívania v tomto prechode je pre dieťa nezrozumiteľná a preto vytesnená. Procesy, ktoré neboli zapísané do časovej sekvencie minulosť-prítomnosť-budúcnosť sa opakujú. Objavujú sa ako večne prítomné prezentácie (present – prítomnosť) namiesto reprezentácií, ako činnosť (act) namiesto myšlienky[25]. Ide o iný, než chronologický čas, ide o aktuálny čas. O čas ne-minulého (unpast[26]). Aktuálny čas je ten, ktorý je prítomný, neplynie, preto udalosti a ľudia z minulosti môžu mať na nás tak zásadný vplyv (pretože sa nikdy minulosťou nestali). Aktuálny čas existuje ako nevedomá (bezčasová formácia, ktorá je aktívna v sterilnej, cyklickej forme, je neprezentovateľná, symbolicky nepoužiteľná[27]. Udalosť totiž nemôže niečo znamenať, pretože znak zastupuje niečo, čo tam nie je. A k tomu je potrebné uznať stratu.
Ne-minulé (unpast) sa prejavuje ako niečo nezrozumiteľné, bez kontextu, bez minulosti a budúcnosti. Je nejasné, kto hovorí a komu to patrí. Je tvorené prianiami, ktoré nikdy neprekročili Ono, alebo v ňom boli vytesnené. Sú nesmrteľné (priania) a vo vedomí sa objavujú akoby vznikli iba „teraz“. Ako minulé môžu byť vnímané iba ak stratia na dôležitosti a sú zbavené obsadení a energie, ktorú viažu[28]. Sú v nevedomí, ktoré disponuje časom v jeho aktuálnej forme, časom bez spomienok, pretože situácia, fantázia sa odohráva stále znovu. Nevedomý čas je časom pudov.
Ako sme mali možnosť vidieť, jedným zo základných cieľov psychoanalýzy je tvorba minulosti, čo sa, ako na to poukazuje aj Scarfone, môže zdať byť paradoxným tvrdením, pretože všeobecná predstava o terapii je, že človeka zbaví ťarchy minulosti. Reč je ale o minulosti, ktorá minulosťou nikdy nebola a vracia sa vo forme opakovania až do momentu, kým sa netransformuje do minulosti. V tomto momente vstupuje do hry prenos. Ten je niečo aktuálne, prezentácia, spadajúca do sveta agovania. Musí byť prepracovaný do sveta reprezentácií. Jeho obsahom je to, čo je neartikulované, pudené. Je to viac sila, než význam. Význam sa objavuje iba v momente prepracovania aktuálna[29].
Analytický proces tiež nie je štrukturovaný ako homogénny, prázdny čas, ani nepozostáva z lineárnych, chronologických udalostí. Je tvorený uzlami, bludnými kruhmi a opakovaním. Drastickými obratmi, ktoré majú časom (!) možnosť byť reprezentované v prenose[30]. Zážitok prenosu a prepracovanie, čo je samo o sebe opakovaním, umožňuje reprezentáciu svojou reprezentáciou. A tá je o možnosti prežívať minulosť ako minulú pozíciu subjektu voči tomu, čo sa už stalo a nie nechať sa unášať nekonečným opakovaním[31]. Ne-minulé sa objavuje ako niečo nezabudnuteľné a zároveň nevybaviteľné. Prenos je založený na počúvaní a eventuálnej interpretácii, v ktorej sa slová majú vpliesť do vlákna aktuálneho času (agovania) a vytvoriť možnosť a priestor reprezentáciám, pretože v prenose môžu mať vďaka dodatočnosti nielen silu, ale aj význam[32].
Spomínanie je proces premeny, prepracovania materiálu a zmena v jeho ekonomike. Je to opakovanie, ktoré je ohraničené, kontrolované (nie ovládané). Nie je to automatizmus ani okamžitá odpoveď. Jazyk, čas a odklad okupujú priestor, ktorý patril repetícii[33]. Pri agovaní je stále príliš neskoro na kontrolu. Opakovanie v prenose, agovanie, často vyvoláva potrebu re-agovať. Chytiť sa do kruhu. Často vyvoláva potrebu interpretovať, čo je iba potreba vyplniť vákuum, vyprázdnenie pociťované analytikom[34]. Znovu nás to vracia k Freudovi, a k jeho doporučeniu držať sa analytickej techniky – analyzovať. Tá vedie k prepracovaniu a vďaka dodatočnosti k retroaktívnym účinkom na minulosť. Ktorá zase posilní psychický aparát.
Dostávam sa tak k poslednému bodu, ktorý je pre tému prenosu zásadný. Konštrukcie. Greenson v jednom zo svojich článkov [35]venujúcemu sa prenosu u freudiánov a kleiniánov poukázal na dôležitý faktor, ktorý môže výrazne vplývať na analýzu prenosu. Nejde mi o porovnanie dvoch odlišných smerov v psychoanalýze, ale o poukázanie na rozdielnosť vo vnímaní hĺbky interpretácie (konštrukcie). Segalovej komentár:
„Aj u relatívne zdravého analyzanda však môžu byť orálne alebo análne úzkosti jasne prezentované v prenosovej situácii na prvom sedení. Kandidát teda začal hodinu vyhlásením, že je odhodlaný byť kvalifikovaný a dostať sa do analýzy, ktorú by mohol dokončiť v čo najkratšom čase. Neskôr v sedení hovoril o svojich tráviacich problémoch a v inej súvislosti o kravách. Predstavil tak jasný obraz svojej fantázie o vzťahu k analytikovi, že som si hneď mohla vyložiť, že som krava, ako matka, ktorá ho dojčila, a že mal pocit, že ma chce hltavo vyprázdniť, tak rýchlo, ako je to možné, z mojej analýzy-mlieka. Tento výklad okamžite priniesol materiál o jeho vine vo vzťahu k vyčerpaniu a vykorisťovaniu matky[36]“
A Greensonova reakcia:
„Verím, že by stačilo obmedziť sa, aj keby som veril v konečnú správnosť Segalovej vnímania a myslenia, povedať takémuto pacientovi v prvej hodine, že jeho túžba dostať zo svojho analytika čo najrýchlejšie čo najviac v ňom možno vyvolá úzkosť a pocit viny rovnakého druhu, ktorý mu spôsobil tráviace poruchy, ktoré zažíval počas svojho života. Potom by som čakal na jeho asociácie. Nesúhlasím so Segalovej predpokladom, že v tomto bode bola najsilnejšou úzkosťou v prenose pacienta jeho nutkanie vyprázdniť svoju analytičku chamtivo a vykorisťovateľsky od jej analytického mlieka. Toto mohla byť jeho najhlbšia úzkosť, najvzdialenejšia úzkosť. Zdá sa mi, že jeho najnaliehavejšia úzkosť by bola jeho starosť o to, čo by si o ňom Segalová pomyslela, keď sa po prvý raz voľne rozhovorí na gauči. To je úzkosť, ktorú by som sa pokúsil odhaliť; učiniť ju zvládnuteľnou mojimi interpretáciami a postojom a umožniť tak vstúpiť do analytickej situácie. Až neskôr a postupne by som ho priviedol k tým hlbšie skrytým, primitívnejším úzkostiam. Urobil by som to len do tej miery, v akej sa stali preukázateľnými a spôsobom, ktorý by intelektuálne a emocionálne mohol zvládnuť[37]. „
Samozrejme mi je jasné, že od publikácie článku sa veľa vecí zmenilo. Každopádne citácie dokladajú to, čo nazýva Busch [38]prácou v susedstve. Konštrukcia, interpretácia, (a u Buscha celkovo práca s prenosom) by mala prebiehať v rámci kapacity predvedomia. Pacient musí počuť interpetáciu a nielen intelektuálne pochopiť. Ja musí byť dostatočne silné, aby ju mohlo spracovať a nedezintegrovalo sa. Namiesto dôrazu na obsah je dôraz na pacientovom afektívnom vzťahu [39]k obsahu. Bush uvádza trefný príklad:
„Pacient, ktorý hovorí rusky, ale nevie, že hovorí rusky a nerozumie rusky. My ale vieme a sme vyučení k tomu hovoriť rusky. Ako mu pomôžeme? Tým, že mu ukážeme, že hovorí cudzím jazykom a nie tým, že mu povieme, čo hovorí[40].“
Inými slovami, poukazuje na to, ako vedomie spracováva jazyk predvedomia a nevedomia. Preto Busch zdôrazňuje práve „tu a teraz“. Predčasné symbolizmy podľa neho vedú skôr k zmäteniu, poddaniu sa a intelektualizáciám. Genetické interpretácie je možné dávkovať až časom.
Dúfam, že sa mi podarilo poukázať na zložitosť fenoménu prenosu, ktorý nie je možné vnímať iba ako presun afektu z jednej osoby na druhú, ale je nutné ho čítať v kontexte celej hĺbky nevedomých fantázií, ktoré sa v ňom opakujú. Rovnako dôležité je však toto porozumenie ponúkať v miere, ktorá je stráviteľná a zrozumiteľná aj našim pacientom.
[1] Sartre napísal divadelnú hru The Freud Scenario, kde sa z veľkej časti zaoberá touto etapou dejín psychoanalýzy.
[2] Srv. Etchegoyen, H. (1999). The Fundamentals of psychoanalytic technique. Karnac books, s. 78.
[3] Srv. Freud, S., Breuer, J. (1969). Studie o hysterii. In: Freud, S. (1969). Vybrané Spisy II-III. Avicenum, s. 124.
[4] Ibid, s.125.
[5] Ibid, s.125.
[6] Srv. Freud, S. (1969). Zlomek případu hysterie. In. Freud, S. (1969). Vybrané Spisy II-III. Avicenum, s. 191.
[7] Ibid, s. 192.
[8] Stojí za zmienku, že vo Výklade snov Freud nerozlišuje medzi prenosom (presunom) ako snovým mechanizmom a ako prenosom v analytickej situácii (obe nazýva Übertragung)
[9] Srv. Freud, S. (1969). Vybavovaní vzpomínek, opakováni, propracování. In. Freud, S. (1969). Vybrané Spisy II-III. Avicenum, s. 422.
[10] Ibid, s. 422.
[11] Srv. Freud, S. (2020). Pŕednášky k úvodu do psychoanalýzy.Portál, s. 308.
[12] Ibid, s.312-313.
[13] Hádanka, EnigmaI, je Laplanchov pojem, v ktorom vidí základnú antropologickú situáciu, ktorej čelí každý človek. Je to určitý sexuálny rozmer vzťahov, ktorým dieťa nerozumie a na ich podklade sa uňho vytvára primárne vytesnenie. Samozrejme sa jedná o veľmi zjednodušený výklad. Hlbší rozbor pojmu by presahoval rámec aj cieľ textu.
[14] Laplanche, J. (2010). Transference: Its provocation by the analyst. In: Birksted-Breen, D, Flanders, S., Gibeault, A. (2010). Reading French Psychoanalysis. Routledge, s. 244.
[15] Ibid, s. 244-245.
[16] Ibid, s.245.
[17] Syn významného filozofa, Jürgena Habermasa.
[18] Srv. Habermas, T. (2015). Psychoanalýza jako výzkum vzpomínání. In: Kratochvil, A. (ed), (2015). Paměť a trauma. Ústav pro českou literaturu AV ČR/ Akropolis, s. 172.
[19] Ibid, s. 173-176.
[20] Ibid, s.176.
[21] Ibid, s. 179.
[22] Nachträglichkeit
[23] Srv. Scarfone, D. (2006). A matter of time: actual time and the production of pasti. Psychoanalytic Quarterly. 75 (3): 807-834.
[24] Scarfone tu odkazuje na Freudov text Inhibícia, symptóm, úzkosť, kde sa tomuto rozdielu venuje.
[25] Ibid.
[26] Srv. Scarfone, D. (2016). The time before us (The unpast in W. S. Merwin, W. Benjamin, and V. Woolf). Psychoanalytic dialogues. 26 (5): 513-520.
[27] Srv. Scarfone, D.(2011). Repetition: Between presence and meaning. Canadian Journal of psychoanalysis. 19 (1): 70-86.
[28] Srv. Scarfone, D. (2016). The time before us (The unpast in W. S. Merwin, W. Benjamin, and V. Woolf). Psychoanalytic dialogues. 26 (5): 513-520.
[29] Srv. Scarfone, D.(2011). Repetition: Between presence and meaning. Canadian Journal of psychoanalysis. 19 (1): 70-86.
[30] Srv. Scarfone, D. (2016). The time before us (The unpast in W. S. Merwin, W. Benjamin, and V. Woolf). Psychoanalytic dialogues. 26 (5): 513-520.
[31] Ibid.
[32] Ibid.
[33] Ibid.
[34] Srv. Scarfone, D.(2011). Repetition: Between presence and meaning. Canadian Journal of psychoanalysis. 19 (1): 70-86.
[35] Greenson, R. (1974). Transference: Freud or Klein. International Journal of psychoanalysis. 55: 37-48.
[36] Ibid, s.40.
[37] Ibid, s.40.
[38] Srv. Busch, F. (2011). The workable here and now and the why of there and then. International journal of psychoanalysis. 92(5): 1159-1181.
[39] Ibid.
[40]Ibid, s. 1173.
