Je to 10 rokov od vydania súboru psychoanalytických esejí Romana Telerovského Skutečnost imaginace(2015) a českému (a slovenskému) čitateľovi sa dostáva ďalší súbor psychoanalytických textov, tentoraz pod názvom Síla zapovídaného. Vytěsňované, zapuzované a zapovídané v psychoanalýze a tvůrčím projevu. Tento zväzok, podobne ako autorov prvý, čerpá nielen zo psychoanalýzy, ale aj surrealizmu, poetiky (autor sám je, okrem psychoanalytika básnik a surrealista) avšak tentokrát máme možnosť nazrieť a zaposlúchať sa aj do psychoanalytikovej pracovne. Väčšina kapitol totiž obsahuje klinické ukážky a fragmenty rozhovorov z autorovej psychoanalytickej praxe. Zväzok je mnohovrstevnatý a určite je možné ho čítať ako súbor separátnych kapitol, keďže každá z nich vznikla v inom čase a k inej príležitosti. Alternatívou, ktorá sa však pri pozornejšom čítaní skladá je téma cudzieho, neznámeho (a zároveň dôverne známeho) v nás a práca s touto cudzosťou, inakosťou. Tá nespočíva v jej odmietaní, popretí alebo širokou paletou „negativity“ u Freuda, ale v možnosti sa s touto cudzosťou stretávať a konfrontovať.
Telerovský (2025) otvára prvú kapitolu s názvom Pravda a sebeklam ve volné asociaci citátom od Nietzscheho: „Všetko, čo je hlboké, miluje masku; najhlbšie veci dokonca pociťujú nenávisť voči obrazu a podobenstvu.“ Táto pasáž[1] je však u Nietzscheho dlhšia a problém, predkladaný v tejto kapitole odkrýva ešte viac: „Mnohí vedia veľmi dobre kalíť a trápiť vlastnú pamäť, aby sa pomstili aspoň tomuto jedinému svedkovi: hanba je vynaliezavá. […] Takto skrytý človek, ktorý inštinktívne potrebuje reč na mlčanie a zamlčiavanie, a ktorý sa s nevyčerpateľnou vynaliezavosťou vyhýba zdieľaniu, chce a podporuje, aby srdcami a hlavami priateľov prechádzala namiesto neho jeho maska; a ak to nechce, jedného dňa sa mu otvoria oči a zistí, že jeho maska je tam aj tak – a že je to dobré. Každý hlboký duch potrebuje masku: ba ešte viac, okolo každého hlbokého ducha maska neustále vyrastá vďaka neustále chybnému, teda plochému, výkladu každého slova, každého kroku, každej známky života, ktorú prejavuje“ (Nietszche, 2021, s. 46-47).
Otvára sa tým problém pravdy, pretože ten na psychoanalytickej pôde (a v texte Telerovského) stráca svoju metafyzickú a dogmatickú povahu. Nie je pravdou absolútnou, a preto proti sebe stavia do konfliktu univerzálne a partikulárne. Pravda v psychoanalýze je vždy čiastočná a vždy „pripravená stať sa cudzou voči sebe samej, nikdy nie absolútnou“ (Russel, 2017, s. 139). Touto perspektívou však ani sebaklam nie je ne-pravdou, ale, naopak, možnosťou vyjadrenia čiastočnej pravdy o subjektu. Telerovský (2025, s. 31) tak vyzdvihuje dva momenty tohto pojatia pravdy. V prvom rade, pravda a sebeklam sú nevyhnutne prepletené, a po druhé, neucelenosť subjektu nie je dôsledkom patológie, ale počiatočnou pozíciou. Pre psychoanalytickú prax to znamená v prvom rade: „Inými slovami, podľa môjho názoru v psychoanalýze nemôže ísť o hľadanie nejakej vopred danej či predpokladanej pravdy, ale ide o prácu, ktorej cieľom je umožniť, aby sa analyzand začal otvorene prejavovať a nahliadať celé spektrum svojich sebaklamov, všímať si spôsob svojho sebaklamania a povahu prechodov medzi sebaklamami a nevedomou pravdou, registrovať a prežívať emočné pochody, ktoré pritom vznikajú, a uvedomovať si a ustáť strachy (a ďalšie afekty), ktorými sú sebaklamy vyvolávané a udržiavané“ (Telerovský, 2025, s. 33-34).
Avšak psychoanalýza má ešte jednu rovinu, a tá je: „(vy)naliezanie samého seba a svojho pohľadu (a hlasu) v stretnutí s tým, čo je v nás síce prítomné a pôsobiace, ale zostáva trvalo cudzím – „iným“, ktoré stojí mimo náš rozpoznateľný obraz“ (Telerovský, 2025, s.40). Nejde však o akúsi autobiografiu ani naratívny žáner, ako sa v tejto kapitole autor jasne vymedzuje voči týmto žánrom. To by predpokladalo práve jasne ucelenú predstavu o sebe samom. Podobne premýšľa aj Alain Robbe-Grillet pri písaní svojej autobiografie: „Nie som človek pravdy, ako som už povedal, ani človek lži, čo by znamenalo to isté. Som svojho druhu bádateľ, rezolútny, zle vyzbrojený, nerozvážny, ktorý neverí, že by krajina, v ktorej dennodenne vyznačuje trasu možnej cesty, bola odjakživa existovala. Nie som majstrom myslenia, ale spoločníkom na ceste pri vymýšľaní alebo pri náhodnom hľadaní. A to, do čoho sa teraz vrhám, je tiež fikcia“ (2002, s. 11).
Rovnako to je aj so psychoanalýzou, kde sa nehľadá jedna pravda, jedna skrytá udalosť, ktorá by vrátila všetko na svoje miesto, ale tvorí sa možnosť (vy)naliezať sa a voľne asociovať, t. j. neustále spochybňovať pravdy (a fikcie) o sebe samom (Telerovský, 2025).
Kapitola Shledávání s nevítaným: vytěsňované infantilní sexuálno, neslučitelné představy a neúnosné afekty vnáša na scénu telesnosť, ktorá je pre „medzeri“ v subjektivite určujúca. Na jej základe sa vrstvia „chybné“ preklady o sebe samom a o vlastnom odcudzení sebe samého. Telerovský (2025, s. 77) sa tu vracia k Freudovi, ktorý zdôrazňoval, že Ja je predovšetkým telesné Ja[2], a zdôrazňuje, že infantilné sexuálno sa „vteluje“ do psychických pochodov. Priestorom tohto vtelenia je v konečnom dôsledku aj báseň. K poetike sa však vyjadríme bližšie v ďalších častiach.
V kapitole „Nemůžes si ji pamatovat“: ztráta, nevědomý zločin, vina najdeme konkrétne príklady chybných prekladov a nereprezentovaných nevedomých obsahov při rozbore filmových ukážok, ale hlavne v klinickej ukážke. Tá poukazuje na pojatie psychoanalýzy, aké je predkladané v celej knihe, a ktorého cieľom nie je uhádnutie alebo vysvetlenie skrytého nevedomého obsahu, ale poslúchanie analyzandovho diskurzu, všímanie si chybných prekladov a otváranie priestoru pre to, aby sám verbalizoval tieto skryté a maskované pochody (pravdy). Neexistuje jeden zločin, zločiny sú mnohé, spletité a vrstevnaté. To dokladá film aj klinická ukážka. V samotnom závere tejto kapitoly stojí za zmienku myšlienka na to, že snívajúci môže snívať sen niekoho iného. Inými slovami, je tu priestor pre transgeneračný prenos alebo intersubjektívnejšie pojatie psychoanalýzy – táto linka je však iba naznačená.
Bezmenná hrôza, nepomenovateľné, nereprezentovateľné alebo nereprezentované získava zaujímavú podobu v kapitole Doppelgänger, Ja a „tiesnivá dôvernosť“. Telerovský začína kapitolu vlastným snom, kde sa mu snívalo o vlastnom dvojníkovi, a hovorí o desivosť tohto zdvojenia a jeho vzťahu k Freudovmu Unhemliche. Ja je zdvojené a dvojník, síce známy, sa odkrýva a prezradzuje svojimi vlastnými prešľapmi a ne-identitou. Obraz v zrkadle čiastočne nadobúda vlastnú vôľu. Je cudzí, ale zároveň blízky. Telerovský (2025) sa obracia znovu k filmu (Twin Peaks) ale aj literatúre, okrem iného k E. T. A. Hoffmanovi a jeho Príbehu o stratenom zrkadlovom obraze. Zaujímavým protikladom by bola poviedka Vyvrheľ[3] (2023) od H. P. Lovecrafta. Nachádzame v nej výstup z hĺbok nevedomia až po objavenie sa „bytosti“ na plese. Po vyvolaní všeobecného desu a chaosu „bytosť“ spozoruje svoj vlastný odraz v zrkadle a na základe tejto „identity“ pochopí, že ona je zdrojom desu a poslušne sa vracia, odkiaľ prišla – do hĺbok nevedomia. Rozdiel je však zásadný. U Lovecrafta nachádza bytosť samú seba, u Hoffmana by bolo možné povedať, že ju skôr stráca a výsledok je tiesnivá dezintegrácia. Ďalšou zaujímavou zmienkou je film Diktátor od Charlieho Chaplina. Ten sa vo svojej autobiografii vyjadril takto: „Ak by som bol vedel o hrôzach nemeckých koncentračných táborov, nebol by som dokázal natočiť Diktátora, nebol by som dokázal robiť si srandu z vražednej šialenosti Nacistov“ (2003, s. 386). Vo filme okrem iného nachádzame vtipné scény o tom, ako sa Hitlerov vedec snaží nájsť ultimátnu zbraň a v jeden moment prichádza s nápadom o smrtiacom plyne. Pri dnešnom pozretí si filmu, samozrejme človeka mrazí. Je to však vypovedajúce o tejto vlastnej odcudzenosti, a to obzvlášť majúc na pamäti Freudov Vtip a jeho vzťah k nevedomiu. Predstava plynu, ultimátnej deštrukcie tam bola dávno predtým, než nacisti prišli s Cyklónom B. V tomto miešaní humoru a negácie sa o čosi neskôr mohol Günter Grass (2009) vyjadriť ironicky k postnacistickému Nemecku ako krajine, kde bolo skoro ihneď po ukončení vojny snáď najviac odporcov národného socializmu na celom svete.
V ďalších dvoch kapitolách, Chybný úkon, poezie a vytěsněné „sexuálno“ a „Tak sama a prostě vyobrazena“: traumatická a sebezáchovná ústrojnost imaginace E.Š. sa výraznejšie dostáva k slovu autorova básnická časť, aj keď v prvej zo spomenutých kapitol je dôležité ucho psychoanalytika. Pri prvom čítaní som sám zakopol o chybný úkon, chybné čítanie predstavenej básne. Autor potom na tomto zakopnutí ilustruje svoje doterajšie teoretické východiská. V kapitole odkazujúcej k Eve Švankmajerovej Telerovský (2025) premýšľa nad vzťahom traumy a poézie a poézii ako možnosti vzťahovania sa k traumatickému. Je to trochu iná koncepcia, ako ju predkladá napríklad v prvej kapitole, kde je poézia: „taký výraz vnútornej skúsenosti, ktorý v sebe zachytáva a viac než iné formy komunikácie umožňuje takmer hmatateľne sprostredkovať iradiáciu onoho „podsvetného“, „dôverne cudzieho“ a „vytesneného“ (Telerovský, 2025, s. 63). Alebo v piatej kapitole: „V poézii viažeme slovami energiu svojich zapovedaných pudení a tlakov, […] transformujeme najvnútornejšie tiesne, vytesnené obsahy alebo doposiaľ nereprezentované skutočnosti a pocity. […] Poézia súčasne rozširuje mentálny priestor, v ktorom sme schopní znášať znepokojenie, a nekľud vyvierajúci z neznámeho, cudzieho a zamedzuje zneživujúcemu ustrnutiu v tom či onom odliatku našej identity a duševnej nehybnosti“ (Ibid, s. 157). Doposiaľ by táto poetická funkcia mohla pôsobiť celkom nádejeplne, avšak toto „optimistickejšie“ pojatie básne sa v časti venovanej Eve Švankmajerovej mení a naráža na neriešiteľnosť reality a ľudského údelu, na vpád reálna, ktoré nie je možné vyriešiť ani rozlúsknuť, a možno mnohokrát ani od(bá)sniť[4]. Tento limit básne problematizuje Derrida (2025): „Hovorí k druhému tým, že zamlčiava, zamlčiavajúc v sebe čosi. Zamlčiavajúc, strážiac mlčanie, oslovuje. Báseň teda vypovedá aj o tejto vnútornej hranici každého svedectva[5]. […] Odhaľujúc svoju masku ako masku, no bez toho, aby sa ukazovala […] Básnický výkon diela, ktorý je tu ponechaný sám sebe a vo svojej bytostnej osamelosti, vo svojej performancii či vo svojej udalosti, potom už možno ani nepochádza z nejakej prezentácie seba ako takého“ (Derrida, 2025, s. 42).
Záverečná kapitola Negativita ve Freudově myšlení zdanlivo môže pôsobiť ako slovník pojmov, no prepája v sebe v podstate väčšinu otázok položených v predošlých kapitolách.
Telerovského (2025) kniha nie je primárne výkladová, ale oslovuje napätie a medzery v diskurze – psychoanalytickom, ale aj osobnom. Kladie otázky, stopuje nejasnosti, no nesnaží sa prichádzať s instantnými odpoveďami. Nebojí sa siahať do filmovej vedy, literatúry a filozofie. Toto prepojenie nie je prvoplánové, ale vždy úzko súvisí s tematizovaným problémom. V tomto zmysle je kniha psychoanalytická v najužšom slova zmysle – ani psychoanalýza sa nikdy nebála vykročiť z tieňa vlastných konštruktov. Takéto pojatie psychoanalýzy odmieta „veľké pravdy“ a snaží sa o čo najväčšiu vnútornú slobodu. Pripomína slová už zmieňovaného Robbe-Grilleta (2002, s. 10): „Neverím v Pravdu: tá slúži len byrokracii, čiže útlaku. Ak sa hocijaká odvážna teória utvrdí v zápale boja a stane sa dogmou, v okamihu stratí pôvab, silu a súčasne účinnosť. Prestane byť zdrojom slobody a objavov – a namiesto toho prinesie poslušne, bez rozmýšľania, ďalší kameň na stavbu existujúceho poriadku.“
No a snáď najvýstižnejšie sa ku knihe Síla zapovídaného vzťahuje fragment od Paula Celana (2023, s. 193):
Ty, vklinený do toho najhlbšieho
v tebe, unikáš sám sebe
navždy.
Príjemné čítanie za redakciu Psychoanalýza dnes
Tomáš Puškárik
Literatúra
Celan, P. (2023). Fuga smrti a iné básne. Milanium.
Chaplin, Ch. (2003). My autobioraphy. Penguin Books.
Derrida, J. (2025). Svědectí Paula Celana. Karolinum.
Grass, G. (2009). World Book Club: Günter Grass. [Audio podcast]: https://open.spotify.com/episode/1zEgsoEf4Sf9y0QuHLYs1x
Lovecraft, H. P. (2023). Volanie Cthulhu a iné hrôzostrašné príbehy. Sol Noctis.
Nietzsche, F. (2021). Mimo dobro a zlo. Oikoymenh.
Robbe-Grillet, A. (2002). V zrkadle spomienok. Albert Marenčín – Vydavateľstvo PT.
Telerovský, R. (2025). Síla zapovídaného. Vytěsňované, zapuzované a zapovídané v psychoanaýze a tvůrčím projevu. Sdružení Analogonu.
Telerovský, R. (2015). Skutečnost imaginace. Sdružení Analogonu.
[1] Citované časti pochádzajú z knihy Mimo dobro a zlo, druhej hlavy s názvom Slobodný duch, § 40.
[2] Aj keď tento odkaz je primárne k textu Ja a Ono, určite stojí za zmienku, že už vo svojej prvej knihe, Zur Auffasung der Afasien, Freud zdôrazňoval, že celé vnímanie reality prechádza telesnosťou a nič ako objektívna realita (existujúca mimo telo) v podstate neexistuje.
[3] In H. P. Lovecraft. Volanie Cthulu, s. 25-32.
[4] (Bá)sneniu sa Telerovský venoval vo svojej už zmieňovanej knihe Skutečnost Imaginace.
[5] Téma svedectva by bolo na samostatný článok, no kto svedčí za cudzie v nás? Alebo cudzie v nás svedčí o nás? Tieto otázky samozrejme vedú k tomu, kto je to „my“, „ja“, teda ústrednej téme knihy Síla zapovídaného.
