Medzi 4. a 6. aprílom 2025 prebehla EPF (European Psychoanalytical Fereration) konferencia na tému Sloboda (Freedom) v Drážďanoch. Už počiatočná plenárna prednáška pod názvom Les égarements de la liberté v podaní Laurenca Kahna a Michaela Parsonsa ponúka mnohovrstevný preklad- blúdenia, zblúdenie, bludy slobody. Obaja poukázali na dve dôležité výročia, to prvé, 80., týkajúce sa bombardovania Drážďan (1945) a to druhé, 40., od prvého kongresu IPA (1985) prebiehajúceho v Nemecku po druhej svetovej vojne. Vyrovnávanie sa s dejinnou minulosťou bola téma, ktorá rezonovala počas celej konferencie. Bolo až prekvapivé počuť citácie od Hitlera, Goebbelsa a Charlesa Lindbergha[1]. Nešlo však iba o vyrovnávanie sa s vlastnou dejinnou minulosťou, aj keď tá bola určite súčasťou. Oveľa mrazivejšie boli referencie k spomenutým „autorom“ majúc na mysli dnešnú politickú scénu. Zaujímavým bola aj téma prepracovávania tejto minulosti. Napríklad k renovácii kostola Panny Márie boli použité ruiny z bombardovania. Bombardovanie umožnilo uniknúť zo zajatia Victorovi Klempererovi[2]. No a na možnosť integrácie poukazuje aj fakt, že kríž na vrchu kostola bol dodaný Britmi, ktorí pôvodne Drážďany bombardovali.
Tematicky k tomu nadväzoval panel Psychoanalysis in Literature- Literature in psychoanalysis „The Tin Drum“ by Gunter Grass[3]. Psychoanalytickému rozboru Plechového Bubienku (1959) síce chýbala časť venovaná vzťahu literatúry a psychoanalýzy, no o to zaujímavejší bol pohľad do Grassovho života a počiatočného odmietania jeho knihy v Nemecku. Hlavná postava Oskar, ktorý odmieta vyrásť (dospieť), ostáva uväznený v tele trojročného chlapca a používa svoj bubienok k manipulácii ostatných. Avšak aj tu nachádzame určitú ambivalenciu, zhmotnenú vo filmovom spracovaní[4] (nemenej kontroverznom ako kniha) v scéne, kedy sa portréty Hitlera a Beethovena na seba pozerajú odrážajúc jeden druhého v skle[5] (vo filme vidíme v odraze vlajky s hákovými krížmi) rámu. No a možnosť kreatívneho využitia bubienku je aj na zjazde nacistov, kedy sa na popud Oskarovho bubnovania nacisti a ich „fanklub“ roztancuje proti svojej vôli, prinášajúc uvoľnenie a zrejme aj chvíľkové očistenie v podobe dažďa, ktorým scéna vrcholí.
V Nemeckej kinematografii pokračuje panel Wings of desire[6]: The transformational process from an encapsulated biological soma to a libidinal body- a psychosomatic approach[7]. Síce odkazujúc k Nemeckému filmu, no vychádzajúc z veľkej miery z francúzskej psychoanalýzy (obzvlášť Parížskej psychosomatickej školy) problematizuje vzťah tela, jeho odmietanie a libidinóznu ekonómiu, ktorá je pri psychosomatických poruchách narušená (pre pripomienku, Green napríklad rozlišuje jasne medzi soma a body, kde iba druhá možnosť je libidinózne obsadená a patriaca do sveta psychosexuality).
Odkaz k nereprezentovateľnému pokračoval v panelu Freedom in the dissociative process[8] (Sloboda v disociatívnom procese) a v rozlíšeniu medzi disociatívnym fungovaním mysle a disociáciou ako obranou. V prvom prípade ide o nemožnosť reprezentácie určitých zážitkov a štiepenie Ja na vzájomne odpojené časti (aj keď autor, vychádzajúc z Bollasa tvrdí, že mať mnoho Ja nie je patologické, naopak). V druhom prípade sa disociácia týka konkrétneho vytesneného obsahu, ktorý je konfliktný a je nutné ho držať mimo vedomie. Je zrejmé, že tieto dve varianty sa nevylučujú, naopak, nájdeme ju jednu vedľa druhej.
Problematizácia nereprezentovateľného odznela aj na paneli Versuch einer psychoanalytischen Bestimmung von Freihet[9] (Pokus o psychoanalytické vymedzenie slobody). Pre nadšencov metapsychológie to bol určite výrazný zážitok, Bernd Nissan v ňom rozpracoval Freudovo pojatie nereprezentovateľnosti vychádzajúc z jeho konceptov slovných reprezentácií a reprezentácií veci, pokračujúc až k Bionovej nameless dread (bezmenná hrôza). Po hutnom teoretickom výklade nasledovala klinická ukážka, pri ktorej musel Nissen zakričať na svojho pacienta „Stačilo!“. Určite odporúčame ešte čerstvú knihu Nissena Recognising, understanding and treating nameless states (2024).
Klinicky pokračovala prednáška českému publiku známej Claudii Frank: „I decide what is true!“ On the struggle for freedom of thought in the face of internal (and external) propaanda[10]. Citát z názvu pochádza z filmu o Goebbelsovi, kde ten vyhlasuje, že on rozhoduje, čo je pravda. Film nesie názov slovnej hračky Führer und Verführer (vodca a zvodca), odkazujúc tak k zvodnej zložke propagandy, a to obzvlášť tej vnútornej, ako to dokumentuje autorka v klinických ukážkach zo sedenia, stavajúc hlavne na Kleinovej a Money- Kyrleovi. Frank trefne podotýka, že čo sa propagandy týka, každá myšlienka je možná a uveriteľná, okrem tej pravdivej.
K oceneniu kreativity a myslenia bádal panel Forum „Psychoanalysis and language“: Thinking frees itself- a reading of Freud’s „Negation[11]“. V prvom rade problematizoval preklad, nielen Freudovho diela do rôznych jazykov, ale aj Freudov z filozofie a iných odborov do jazyka psychoanalýzy. Následne zdôraznil fakt, v nadväznosti na problém reprezentability môže negácia platiť iba pre vytesnený obsah. Znamená to, že k popretiu je nutná aspoň minimálna forma. No a tematicky k slobode, oslobodenie je nutné nachádzať v myslení a možnosti myslieť za limity mysliteľného. Tento argument je však dvojsečný, ak zostaneme pri nitke konferencie, holokaust by bolo možné zastrešiť týmto bonmotom, no spájať ho s oslobodením by bolo absurdné.
Záverečný panel niesol názov On communicating as Playing: Three levels of symbolisation in Child Psychoanalysis[12] a ako to vyplýva z názvu, venoval sa detskej analýze a snažil sa o uchopenie nereprezentovateľného a budovania reprezentácií, možnosti symbolizácie. Psychoanalýza je tu predstavená ako hra- otvorený, tvorivý, proces, ktorý podporuje slobodu pacienta existovať, nadväzovať vzťahy a rozvíjať sa.
Zo srdečným pozdravom z Drážďan a za redakciu Psychoanalýzadnes,
Tomáš Puškárik
[1] Aj keď ide pravdepodobne v našich končinách o menej známu osobnosť, ide o amerického politika s afinitou k Nemeckému národnému socializmu. Ako bolo zmienené aj na prednáške, jeho život je rozpracovaný v podobe čiastočnej fikcie v románe Sprisahanie proti Amerika (Česky Spiknutí proti Americe) od Philipa Rotha (2004). Za pozretie stojí aj rovnomenný seriál na HBO (2020).
[2] Ten je okrem svojich Denníkov známy hlavne knihou Jazyk Tretej Ríše. LTI. Poznámky filologa (1947).
[3] Nadja Troeger, Johannes Döser, Pinar Limnili Özeren.
[4] Na spracovaní Filmu sa podieľal aj sám Grass.
[5] Dodajme, že Oskar dokáže svojím hlasom rozbíjať sklo
[6] Der Himmel über Berlin (1987), slovensky Nebo nad Berlínom.
[7] Denny Panitz, Diana Tabacof, Wolfgang Lassmann.
[8] Guiseppe Riefoldo.
[9] Bernd Nissen, Jasminka Šuljagič.
[10] Diskutovala Tatiana Alavidze.
[11] Johannes Picht, Stefanie Sedlacek.
[12] Monica Bomba
