Text odznel 2.5.2025 vo forme komentáru k prednáške F. Mudrika: Atmosféra nevítania ako zakonzervovaný objekt v mysli v rámci odborných stretnutí Českej psychoanalytickej spoločnosti.
Výraz komentár má svoju históriu, počnúc vysvetlením, interpretáciou, až po vynález, spletenie, fikciu. Hlavne ale výklad. Tak o ten sa určite nepokúsim. Rád však ponúknem niekoľko bodov, ktoré vo mne komentovaný text evokoval.
V prvom rade by som rád podotkol, že o disociácii a odcudzení píše Freud v podstate naprieč svojím dielom, dokonca by nemuselo byť prehnaným tvrdením, že celá psychoanalýza vyrástla na odcudzení. Aj Axel Honneth (2011), ktorý kritikou Freudových konceptov nešetrí, oceňuje myšlienku, že by sme mohli byť ako ľudia samy sebe odcudzení. Systematicky dokladá tieto úvahy v kontexte vytesnenia, ktoré bolo spočiatku viazané na symptóm, no postupom času bolo pre Freuda jasnejšie, že hranica medzi neurózou a normalitou nie je zďaleka tak jasná, akoby sa to na prvý pohľad zdalo. V Symptóme, inhibícii a úzkosti (1926) sa prepracováva k pôvodu vytesnenia ako tých mentálnych a pudových hnutí dieťaťa, ktoré ohrozujú jeho vzťah s matkou, jej lásku. Samozrejme nejde iba o vonkajšiu realitu ale aj o prežívanie vnútorné. Tieto neartikulovateľné, primitívne pudové priania musia byť obchádzané, odštiepené, vytesnené a budú v človeku ďalej žiť ako „cudzie teleso“ (Freud, 2007, s. 105). Je to potom už iba krok k ostatným vytesneniam baliacim sa na to pôvodné. Odcudzenosť, vytesnenie, chybný preklad, to všetko sa stáva stavebným kameňom subjektivity. Enigmatické označujúce (Laplanche) a ďalšie veľké pojmy sa tak snažia priblížiť k tejto neartikulovateľnosti. Jedným z nich je samozrejme perspektíva oprená Bollasom.
Ako si takúto cudzosť predstaviť?
„Cudzinec v sebe musí mať niečo z votrelca, inak by stratil svoju cudzosť. Ak získal oprávnenie vstupu a pobytu, ak ho očakávame a bez zvyšku ho prijímame, už nie je votrelcom a v tom prípade ani cudzincom. Votrelec vchádza násilím, využíva moment prekvapenia alebo pascu, v každom prípade ale prichádza bez oprávnenia, bez toho, aby bol vpustený. […] Akonáhle raz dorazí, jeho príchod neustáva, prinajmenšom vtedy, ak ostáva cudzincom a nedokáže sa „naturalizovať“. Neprestáva prichádzať a vždy je to svojim spôsobom príchod votrelca: zostáva bez oprávnenia, nestáva sa dôverným a neprispôsobí sa. Je naopak rušivým elementom a nepokojom vnútra. To, že prijímame cudzinca znamená, že zakúšame jeho vpád“ (Nancy, 2021, s. 9-10). A trochu konkrétnejšie: „Potrebujete transplantáciu.“?… Duch tu naráža na nulový objekt: nejde o ňom nič vedieť, nie je čomu porozumieť, nie je čo cítiť. Vpád tela, ktoré je mysleniu cudzie. Táto medzera mi zostane- je myslením samým a jeho pravým opakom (Nancy, 2021, s. 15). „Ani dnes by som nebol schopný odlíšiť to, čo bolo v tejto prázdnote organické, čo symbolické, čo imaginatívne, alebo odlúčiť to, čo trvá, od toho, čo bolo prerušené“ (Nancy, 2021, s. 13). To sú slová Jeana Luca Nancyho, francúzskeho filozofa v jeho knihe Votrelec (2000), v ktorej popisuje svoju skúsenosť s transplantáciou srdca a rakovinou. Výstižne ale poukazuje aj na vzťah myslenia, jazyka a tela, ktorý je pre našu profesiu zásadný.
Cudzosť je nám teda vlastná hneď od počiatku, daná nielen separáciou od objektu, ale aj od seba, od svojho vlastného tela, telesnosti.
Cestu pudu smrti je možné nachádzať v nevítaní, vložení tohto pudu, ktorý vo Ferencziho pojatí nie je inherentný, ale je tiež darom, ktorým disponujeme všetci. Ďalší francúzsky filozof, Jacques Derrida o tomto dare hovorí ako o niečom, čo sa vymyká bežnej skúsenosti darujúci- obdarovaný a má v jeho myslení významné miesto v etike a intersubjektivite. Takýto dar pochádza mimo sféru uvedomenia darujúceho, možno podobne ako je tomu pri splodení a narodení dieťaťa, ktoré dostáva dar života aj dar smrti. Derrida[1] sa vo svojej knihe Dar smrti (1992) venuje aj práci trúchlenia, ktoré sa týka nemožnosti poznať druhého ani seba úplne a vyrovnávaní sa s touto cudzosťou, stratou v sebe, v druhom. V našich vzťahoch je tak prítomná neustále určitá cudzosť, s ktorou sa nechceme a často v danú chvíľu ani nemôžeme konfrontovať. To je niečo čo poznáme vďaka práci s pacientami, ale hlavne sme si to zažili sami na svojich analýzach, ale samozrejme aj iných vzťahoch. Prácu tejto cudzosti a zachádzanie s ním vidíme na troch popísaných druhoch objektov, konzervatívnom, terminálnom a transformatívnom. Myslím, že výstižnou ukážkou by mohla byť Roquentinova[2] konfrontácia s bytím, z ktorej sa povracia. Je to nestráviteľný zážitok bez možnosti nejakej transformácie, ostáva iba telesné, nementalizované vybitie. Prevládla práca pudu smrti.
Úzko to súvisí aj s pojmom oslavy a jeho ambivalentnosti. Adam Phillips (2019) vo svojej eseji venovanej Sebaldovi hovorí o tom, že najdôležitejší deň v živote človeka, jeho narodeniny, si vlastne ani nepamätá a je odkázaný na spomienky iných. Je vlastne jediným účastníkom, ktorý nie je úplne prítomný (Phillips, 2019, s. 210). Okrem toho podľa neho oslavy vzdorujú jazyku spôsobom, akým utrpenie nie. Oslavujeme viac účasťou, pozeraním, než hovorením. Skoro to vyzerá, akoby paradoxne nestálo za to hovoriť o dobrých veciach. Navyše sú podľa Phillipsa (2019, s. 215) oslavy často spojené s hroznými vecami, ktoré sa stali, ktoré sme urobili alebo ktoré sa ešte len chystáme urobiť. Preto hovorí o tom, že jazyk osláv môže byť príliš vítajúci, príliš sociálny a príliš prijímajúci (Phillips, 2019, s. 217). Vybavuje sa mi k tomu nedávny zážitok zo skupinovej terapie, kedy pacient, ktorý prešiel tranzíciou, o nej hovoril a ešte než stihol vôbec dopovedať, o čo ide, niekoľko hlasov vykríklo „prijímame ťa!“.
Čo robiť, ak nemôžem oslavovať, pripustiť si to dobré, a vlastne ani to zlé spôsobom, ktorý by bol obohacujúci. To ostávajú konzervatívne a terminálne objekty.
Narodenie musí byť ambivalentné, okrem radosti odkazuje aj k niečomu, niekomu, kto ma presahuje, prežije, k niekomu kto som a nie som ja a je dôkazom plynutia času, smrteľnosti. A samozrejme aj života. Neuchopiteľnosť, ktorú si predávame z generácie na generáciu, cudzosť, ktorá je nám inherentná, zbavujeme sa jej a pripisujeme ju iným. Nie je to žiadna objavná myšlienka, s akou rýchlosťou ju v druhom vyňucháme a ešte rýchlejšie mu ju prilepíme. To je myslím ďalší zaujímavý smer naznačený komentovaným textom, spoločenský presah terminálnych a konzervatívnych objektov. Súčasnosť nabáda a priam ťaží z odcudzenosti a jej maskovania, človek nemusí byť už ani marxista aby to vnímal.
No a vítanie v klinickej situácii, opakované otváranie dverí a to aj napriek tomu, že nám ich pacient zabuchne pred nosom, alebo my jemu, prípadne v nie ideálnom rozhraní búchame nejakú chvíľu dverami obaja. Podtrhávam tak otázku „Ako privítať vítanie, keď nebolo vítané?“ Skvelý rétorickým obrat by bol analýzou psyché. Ako jedna z možností mi však napadá posilnenie alebo vytvorenie schopnosti znášať odcudzenie v sebe, v pacientovi, medzi nami a dúfať, že sa analytickou prácou podarí to, aby mohol pacient sám v sebe uvítať nevítané a ponechať si aj kúsok nepoznaného v sebe, aj iným.
Literatúra
Derrida, J. (1996). The gift of death. University of Chicago press.
Derrida, J., Roudinesco, E. (2003). Co přinese zítřek. Karolinum.
Freud, S. (2007)). Zabrždení, symptom a úzkost. In: Freud, S, Sebrané spisy Sigmunda Freuda Sv. 14: Spisy z let 1925-1931. Psychoanalytické nakladatelství.
Honneth, A. (2011). Patologie rozumu. Dějiny a současnost kritické teorie. Filosofia.
Nancy, J-L. (2021). Vetřelec. Oikoymenh.
Phillips, A. (2019). In writing. Essays on literature. Penguin Books.
Sartre, J. P. (1993). Nevolnost. Odeon.
[1] Derrida sa sám nazýva priateľom psychoanalýzy, toto priateľstvo však má preňho špecifický, možno až podozrievavý význam, ktorému sa venuje v texte z knihy Co prinese zítřek (2003), kde celkom rozsiahlu časť venuje aj Ferenczimu. Okrem toho bola Derridova manželka Margerite Aucouturier psychoanalytička (narodená v česku) a po určitý čas mal blízke priateľské väzby aj so psychoanalytikmi Abrahamom Miklósom a Mariou Török.
[2] Zo Sartrovho románu Nevolnost(1993).
