Príspevok mal pôvodne odznieť vo forme prednášky na konferencii Think! V Pardubiciach.
Cieľom príspevku je poukázať na niektoré špecifická hraničnej organizácie osobnosti. Text vychádza z predpokladu, že neurotická organizácia osobnosti má dostatočne pevný základ k tomu, aby mohol človek snivo myslieť. Táto schopnosť je v hraničnej problematike narušená. Pokúsime sa poukázať na dôsledky tohoto narušenia. Východiskom pre nás budú niektoré texty Andrého Greena a príklady z oblasti psychoanalýzy neďalekej- literatúry.
Dom je telom obrazov, ktoré človeku poskytujú istotu, či ilúziu stálosti. Takmer bez komentára totiž môžeme proti sebe postaviť racionalitu strechy a iracionalitu pivnice. Strecha okamžite prezrádza dôvod svojej existencie: poskytuje človeku prístrešie pred dažďom a slnkom. Všetky myšlienky smerujúce ku streche sú jasné. V podkroví s radosťou pozorujeme obnažené, pevné rebriny krovu. Naopak, pivnica je predovšetkým temným bytím domu, bytím, ktoré má účasť na podzemných silách. Ak snívame v pivnici, zhodujeme sa s iracionalitou hlbín. V podkroví by mohli šramotiť myši a krysy. Akonáhle sa však objaví pán domu, zmiznú v tichu svojich dier. V pivnici sa hýbu bytosti pomalšie, ktoré toľko nepobehujú, zato sú tajomnejšie. V podkroví sa strachy ľahko racionalizujú, v pivnici je racionalizácia pomalšia a menej jasná a nikdy nie definitívna. V podkroví vždy môže strachy noci vymazať skúsenosť dňa. V pivnici zostáva vo dne i v noci temno. Ak so sviečkou v ruke vidí človek v pivnici tancovať na čiernej stene tiene. (Bachelard, 2009, s. 41–43).
Píše Gaston Bachelard v Poetike priestoru z roku 1957. Výstižne touto metaforou vystihol to, čo psychoanalýza nazýva štrukturálnym modelom ľudskej psychiky pozostávajúcej z id, ega a superega. Veľmi zjednodušene by sme mohli id prirovnať k Bachelardovej pivnici a zvyšok domu k egu a superegu. To, čo ktorá štruktúra reprezentuje je až notorický známe. O niečo známejšie a populárnejšie bude možno Žižkove demonštrovanie štrukturálneho modelu na dome Batesa z Hitchcockovho filmu Psycho.
Dôležité pre nás ale nie je ani tak štruktúra tohto modelu, ale schopnosť, ktorú obnáša jeho funkčnosť. Mám na mysli schopnosť uvažovať v metaforách, symboloch alebo to, čo nazývajú Bachelard a Bion snením a Green terciárnym procesom[1].
Bachelardovo poňatie snenia nevyžaduje iba samotnú schopnosť sniť, ale aj vhodný priestor pre toto snenie. Týmto priestorom je práve relatívna funkčnosť častí štrukturálneho modelu. Ako píše Vydra (2012): „Zasnený človek sa pre Bachelarda mení akoby na človeka bez ustálenej subjektivity.“ A ďalej cituje Bachelarda: „Podľa nás je medzi nočným snom (réve) a snením (réverie[2]) radikálna diferencia, dôležitá fenomenologická diferencia: zatiaľ čo snívač nočného sna je tieňom, ktorý stratil svoje ja (moi), snívač bdelého snenia, ak je trochu filozofom, môže v centre svojho zasneného ja (moi) vyjadrovať (cogito). Inak povedané, snenie je snová aktivita, v ktorej pretrváva záblesk vedomia. Snívač bdelého snenia je prítomný pri svojom snení.“ (Vydra, 2012, s. 109-110).
Vráťme sa na chvíľu k domu a jeho poetike. Vydra upozorňuje, že nie je možné jednoznačne rozlíšiť dom ako bezpečný priestor a vonkajšok ako priestor nebezpečný. Sú situácie, kedy práve vonkajšia štruktúra môže stabilizovať dom, domov, alebo funkčný základ štrukturálneho modelu. Praktikovacia fáza Mahlerovej je príkladom toho, keď dieťa odbieha od matky, domova, aby objavovalo vonkajší svet a opúšťalo iluzórny spoločný mentálny dom. Ak je matka dostatočne citlivá a vnímavá, ak sama dokáže sniť, dieťa nechá aby zakúšalo inakosť sveta a zároveň víta jeho návrat so zvedavosťou a radosťou. Skladá tak základy k tomu, aby si raz aj ono vybudovalo vlastný dom a schopnosť snovo myslieť.
Posuňme sa ale v čase. V roku 1975 sa konal v Anglicku Psychoanalytický kongres s ústrednou témou možností psychoanalýzy ako liečebnej metódy a jej záberu. Tento kongres bol zásadný pre otvorenie problému možnosti liečby tzv. neneurotických pacientov. Konzervatívne krídlo zastrešené Annou Freudovou a zosobnené príspevkom Lea Rangella zastávalo názor, že psychoanalýza by sa mala naďalej zameriavať na neurotických pacientov. Na opačnom poli stál André Green[3], zastávajúci názor, že psychoanalýza ako metóda je s istými modifikáciami použiteľná aj pre neneurotických pacientov.
Kde u neurotického pacienta vyvoláva psychoanalýza zvedavosť, tam u hraničného slúži ako dôkaz jeho šialenstva. Interpretácia prenosu a konfliktu sa líši. U hraničných pacientov sa zásadným javí byť úzkosť zo separácie a simultánne úzkosť z intrúzie, v analýze ide miestami akoby o život. Podobné procesy popisoval v Rozdelenom self Laing, ku všetkému ešte výstižne nazval prázdnotu, ktorá sa za týmito úzkosťami skrýva ontologickou neistotou. Táto neistota je tvorená nedosiahnuteľným a nedostupným dobrým objektom a omnipotentným a neustále prítomným zlým objektom. Zlý objekt je lepší, než žiadny objekt. Žiadny objekt znamená úplnú prázdnotu, smrť. Green (2018) prirovnáva časti takejto osobnosti k navzájom neprepojeným ostrovom, medzi ktorými je namiesto vody prázdno. Často to v praxi znamená, že pri depresívnom prepade nejde ani tak o to, že by sa chcel človek zabiť, klienti tento stav popisujú skôr tak, že nechcú byť. Pauzy v terapii sú často vnímané ako tieto prázdna, v lepšom prípade je terapeut v úlohe zlého objektu, ale aspoň v nejakej forme je. Goethe napísal, že v každej dlhodobej odluke leží zárodok šialenstva. V našom prípade môžeme slovo dlhodobý vynechať.
Green (2009) popísal štyri mechanizmy, ktoré sťažujú psychoanalýzu hraničných pacientov.
Somatická exklúzia. Dnes by sme tento mechanizmus skryli pod psychosomatickú problematiku. Veľmi zjednodušene, konflikt je disociovaný z psychickej oblasti do telesnej. V neurotickej forme by sme mohli hovoriť o krátkodobej somatizácii. Príkladom by mohol byť mladý muž, ktorý by sa mal pripravovať na skúšku a v ten istý čas má dohodnuté rande. Ani jedna možnosť nie je prijateľná a zrazu dostane teplotu, musí tak ostať doma a nemôže sa učiť ani randiť. V hraničnej problematike by sme hovorili o špecifickej osobnostnej dynamike spojenej s operantným myslením.
Expulzia akciou. Inými slovami odohrávanie. Green (2018) tento mechanizmus popisuje tak, že človek sám seba oslepí, aby nevidel psychickú realitu. Samozrejme tento mechanizmus sa môže objavovať aj pri neurotickej problematike, tam je ale človek schopný používať terciárny proces a vnímať súvislosti so svojim nevedomým prežívaním. V tomto mechanizme je snáď najzreteľnejšie zlyhanie symbolizácie. Prenos, tak ako ho popisuje Green (2018), sa nepremieta do slov, ale do objektu. Terapeut cíti to, čo klient nedokáže cítiť. Cítiť je ale iba časť problému, zásadnejšia časť je reprezentovať tieto pocity, dať im tvar a význam, myslieť za klienta. Vrátiť mu pocit, ktorý sa zdal byť nestráviteľný, tentoraz ale vo forme, forme slov[4].
Štiepenie. Neschopnosť snívať znamená neschopnosť vytesňovať. Vytesnenie je vertikálny mechanizmus, ktorý skrýva nevedomý konflikt. Ten sa u neurotických pacientov prejavuje vo forme prerieknutí a parapraxií, prípadne symptómov, ktoré sa pomocou interpretácií zmierňujú. Mitchell (1999) uvádza príklad Glorie, osemnásťročného dievčaťa, ktoré obsedantne premýšľa nad tým, či uzavrelo kohútik s vodou alebo nie. Interpretuje to ako nevedomý strach z vlastnej sexuality. Štiepenie je mechanizmus horizontálny. Prežívanie je polarizované na dobré alebo zlé, stráca sa schopnosť znášať ambivalenciu a vytesňovať. Póly sa môžu striedať, no zároveň je možné vnímať, že koexistujú a nevylučujú sa[5]. Dobrým príkladom je Fowlesov Zberateľ, ktorý je obzvlášť starostlivý voči unesenej dievčine, Mirande, no jeho sexuálne a agresívne pocity nie sú vytesnené, ale popreté. To znamená, že vo vhodný okamih sa z milého únoscu môže stať agresor. Obe póly sú však jasne prítomné simultánne, ako ich vníma v knižke Miranda. Popisuje to naozaj výstižne: „[Sexualita]…Myslela som si, že tam musí byť. Veľmi hlboko potlačená, ale musí tam byť. Viac si to už nemyslím. Nemyslím si, že potlačuje čokoľvek. Nie je tam nič, čo by mohol potlačovať.“ (Fowles, s. 186).
Dekatexia. Green tento stav popisuje ako radikálnu dekatexiu na strane klienta, ktorý sa tak snaží dosiahnuť stav prázdnoty a už spomínaného nebytia a ničoty. Atmosféra v terapii je bezmocná, bez prežívania bolesti. Trúchlenie a tolerancia viny je nemožná. Pre Greena je práve tento stav pudom smrti. Strata schopnosti katechovať, investovať libido, záujem do objektov. Táto reinterpretácia pudu smrti bola vo svojej dobe naozaj radikálna. Dobrým príkladom je Camusov Cudzinec, kde je možné sledovať vyprahnutie afektivity a nemožnosť cítiť vinu a trúchliť. Cudzinec nevidí význam v ničom, je mu všetko jedno, objekty sú dekatechované. Pre porovnanie, Freudovo pojatie pudu smrti je zaujímavo vykreslené v Moraviovej Horalke, kde po znásilnení mladej protagonistky sa z nej stáva prostitútka. V tomto prípade ide o nevedomé opakovanie traumy, za ktorým je narušenie naratívu človeka vpádom traumy.
Je to práve naratív a tvorenie, prežívanie vlastného príbehu, čo je pri hraničných stavoch narušené. Úlohou terapeuta je pomáhať budovať naratív. Levine, Reed a Scarfone (2018) uvádzajú príklad štvorročného chlapca, ktorý na sedeniach nehovoril, iba rozbíjal a rozhadzoval veci. Na konci sedenia, keď mal odísť, tak bolo evidentné, že je v obrovskej úzkosti. Nič, čo mu povedal terapeut, nepomohlo. Zrazu na chlapca zavrčal a spýtal sa ho, či sa bojí vlka. Chlapcovi sa značne uľavilo a odišiel. Ďalšie sedenie sám pri odchode vrčal. Nereprezentovateľný stav tak zrazu dostal formu, verbálnu, s ktorou sa chlapec mohol identifikovať a znášať tak vlastnú úzkosť zo separácie a dezintegrácie.
Dostávame sa k metapsychologickému úskaliu analýzy hraničných stavov. Ideálne je, ak si človek v terapii nájde vlastný hlas, ktorým sa môže vybrať a rozvíjať svoj naratív, objavovať. Analytik, terapeut iba sprevádza, interpretuje, svoju osobu vkladá do procesu v minimálnej miere. Problém s týmto konceptom je, že pri hraničnej problematike zlyháva. Terapeut je odkázaný na vlastný protiprenos a pomáha klientovi budovať naratív. Alebo ak sa vrátime k Bachelardovej metafore domu, pomáha budovať miesto, ktoré je pre klienta známe a kde môže v bezpečí snívať. Tento proces však vyžaduje väčšie zapojenie terapeutovej osoby. Levine (2018) tento problém vníma tak, že je lepšia štruktúra vybudovaná skrz identifikáciu s terapeutom, ktorá umožňuje myslieť, snívať a prežívať, než taká, ktorá má tieto funkcie narušené.
Na záver sa mi vybavuje Gombrowiczov Kosmos, ktorého čítanie evokuje najbližšie to, čo som nazval hraničným stavom. Protagonista hľadá vlastnú štruktúru sveta, snaží sa opierať sa o piliere, ktoré neustále zlyhávajú. Nejde však ani o psychózu ani o neurózu. Ide o niečo medzi. Nájsť interpetáciu, alebo kľúč, na základe ktorého je možné interpretovať o čom Kosmos je a zároveň sa nedržať rigidne jednej interpretácie, je práve známka schopnosti myslieť, snívať, používať terciárny proces. Myslím, že táto pasáž z Kosmu vystihuje to, čo občas prežíva dvojica terapeut–klient v hraničnej atmosfére: „Nepríjemné na tomto mieste bolo to, že sa na tomto vzdialenom mieste prázdnota našej nudy stretávala s prázdnotou našich zdanlivých znamení, stôp, ktoré stopami neboli, s celým tým nezmyslom – dve prázdnoty a my medzi nimi.“ (Gombrowicz, 2007).
Literatúra:
Bachelard, G. (2009). Poetika prostoru. Malvern.
Fowles, J. (2004). The collector. Vintage books.
Gombrowicz, W. (2007). Kosmos. Argo.
Green, A. (2018). On private madness. Routledge.
Chasseguet- Smirgel, J. (2001). Kreativita a perverze. Portál.
Levine, H.B, Reed, G. S., Scarfone, D. (2018). Unrepresentedstates and the construction of meaning. Clinical and theoretical contributions. Routledge.
Mitchell, S. A., Black, M. J. (1999). Freud a po Freudovi. Triton.
Vydra, A. (2012). Gaston Bachelard a filozofia pohľadu. Filozofická fakulta Trnavksej Univerzity v Trnave.
[1]Terciárny proces popisuje Green ako schopnosť ega fungovať a pozerať sa na primárne procesové javy bez toho, aby sa vzdalo sekundárneho procesu. Jednoduchšie povedané, je dostatočne vyvinuté a silné na to, aby mohlo mapovať, tvoriť a upúšťať od hypotéz týkajúcich sa vlastného šialenstva.
[2]Bion rovnako používa reverie pre stav, v ktorom je analytik schopný sniť.
[3]André Green bol francúzsky psychoanalytik, ktorý dlhú dobu odolával Lacanovmu vplyvu (zároveň však navštevoval jeho semináre). Zaoberal sa hlavne neneurotickými pacientami a možnosťou ich psychoanalýzy. Známy je predovšetkým svojim článkom Mŕtva matka.
[4]Výborná publikácia zaoberajúca touto tematikou je Unrepresented states and construction of meaning. Clinical and theoretical contributions od Levine, Reed & Scarfone.
[5]Tento proces je obzvlášť patrný pri perverzii, tak ako ju popisuje Chasseguet- Smirglová (2001).
