Ak by bolo možné zahliadnuť Ariadninu niť v Maňákovej novej knihe S Wittgensteinem v gay sauně (2026), čakal by na jej konci konflikt, ktorý tlie v každej zo siedmych kapitol tejto knihy. A je to konflikt pre psychoanalýzu zásadný, ku ktorej sa Maňák zdatne obracia. Slovníkom filozofie by sme ho zrejme mohli zadefinovať ako konflikt univerzálneho a partikulárneho, vzhľadom k obsahu knihy a psychoanalytického východiska by sa možno hodilo vymedzenie pregenitálnej a (mýtickej) genitálnej organizácie. Maňák však neponúka východisko, zato sa zaujímavým spôsobom vzťahuje k aktuálnym problémom.
V prvej kapitole, Zkapalnit, co mělo zůstat plynné nás autor sprevádza maďarskými kúpeľmi a ukazuje nám, ako sa s Minotaurom popasovalo Orbánovo Maďarsko. Maňák v tomto kontexte píše o sublimácii a z textu je zrejmé, že sublimácia nie je jedna, ako by sa mohlo zdať pri zjednodušovaní Freudovských pojmov. Takisto mnohoznačné je sledovanie pojmu negácie a negativity, ktoré autor akoby mimochodom prechádza v tejto kapitole jednu po druhej, od forklúzie až po vytesnenie a popretie. Jasné odmietanie niečoho, v tomto prípade homosexuality, je vo Freudovskom pojatí negácie samozrejme dôkazom prítomnosti tohoto obsahu v psychike. Príkladom za všetky je reklama Gambrinusu so sloganom Chlapi sobě pozmenená na vtip Chlapi v sobě (Maňák, 2026, s. 25). K tomu Maňák píše: „Proč by si [člověk] představoval sex pivních štamgastů, kdyby ho ta nejzasutější část mysli nezvažovala jako určitou, jakkoli nepravděpodobnou možnost?“ (2026, s. 27). Pre ďalší mechanizmus negativity je dnešné Maďarsko priam ukážkové. Schopnosť Orbánovskej vlády podržať simultánne dve navzájom sa vylučujúce reality je až zarážajúca. Pri výkrikoch k homosexuálom „nechajte naše deti na pokoji“ (ibid. S. 26) sa máme obraciať primárne na nich. Ak si čitateľ zadá do vyhľadávača heslo „Szőlő utca[1]“, môže so zdesením sledovať jednu kauzu pedofílie a snahu o jej ututlanie za druhou, nehovoriac o fyzickom násilí páchanom na deťoch, ktoré boli umiestnené v inštitúcii na tejto ulici. Heterosexuálna túžba, aj keď zameraná na dieťa, a násilie na dieťati sú zrejme v poriadku. Problém je túžba homosexuálna, ktorá je v Orbánových fantáziách nepochybne bujará a ktorej sa vláda trasie. Maňák to precízne vystihuje: „Čím rigidnější představy o mužích a jejich vztazích jsou, tím intenzívnější se vnější imaginace věnuje homoerotickému potenciálu každého kontaktu, který stereotypným předpokladům dostatečně neodpovídá“ (ibid, s. 25).
Héřin únos Ganyméda nás posúva z Maďarska na Slovensko, kde homosexualita a nenormatívne túženie sa podobne ako u susedov, nenosí. Najzaujímavejšou časťou tejto kapitoly je však zamyslenie na revolučným potenciálom pochodu pride. Ten bol síce na Slovensku povolený, ale jasne vymedzený systémom. Maňák (2026) varuje pred normalizáciou a normativizáciou homosexuality. Akoby sa váhy odchýlili na druhú stranu a namiesto odmietania ponúkajú homogenizáciu: „Pochod hrdosti, který vznikl jako oslava jinakosti rozrušující řád, se na Dunaji proměnil v akci vystrašené konformity.“ (Maňák, 2026, s. 45). Mechanizmus ale platí aj zo strany gayov smerom k norme, apelovaním na svoju rovnakosť[2]: „Pro dráždivý sexuální rozměr teplé existence ovšem v takové sebeprezentaci není místo. Aby neprovokoval nepřátelskou část společnosti, stačil už Duhový Pride zcela marginalizovat prostor pro exces, když potlačil svou karnevalovou povahu a nahradil ji pokorným mešťanským defilé.“ (ibid, s. 49). Snaha o homogenizáciu vyviera teda z oboch strán, a čo sa v tomto momente stráca, je exces, revolučnost a snáď určitý emancipačný potenciál. Istú paralelu by sa dalo načrtnúť s feministickými hnutiami a ich postupným inštitucializovaním, kde postupne strácali svoj revolučný potenciál a stali sa súčasťou kapitalistickej mašinérie[3]. Na otázku, čo ostáva po takejto zdanlivej bezkonfliktonsti a odmietania inakosti je odpoveď bohužiaľ jasná – totalita. Tá však nemá podobu vertikály a zákazu, ale, ako o tom píše Žižek (2017), príkazu toho, aký by sme mali byť a čo by sme mali chcieť. Tento hlas však neprichádza zvonka, ale zvnútra. Právom sa potom Maňák v závere kapitoly pýta: „A kým potom gay vlastně je, když už jeho homosexualita nemá hrát roli?“ (2026, s. 53).
Kapitola S Wittgensteinem v gay sauně začína nasledovne: „Ludwig Wittgenstein tvrdil, že o čem se nedá mluvit, o tom se musí mlčet. Lidská schopnost vyjádřit se ve slovech podle něj v minulosti opakovaně selhala, protože se snažila pojmenovat, co ve skutečnosti pojmenovat nejde, a prostřednictvím vzletných termínů uzamknout do slov i samotné mystérium bytí. Jenže právě na něj jazyk adekvátně nedosáhne – a právě o něm je proto vhodnější nemluvit.“ (Maňák, 2026, s. 59). Tento pohyb uzamknutia potom Wittgenstein opakuje aj v odkazovanej knihe. Hneď na začiatku, v predhovoru: „Co se vůbec dá říci, dá se říci jasně; o čem nelze mluvit, k tomu se musí mlčet.“ (2017, s. 8). A posledná veta knihy: „O čem se nedá mluvit, k tomu se musí mlčet.“ (ibid, s. 83). To, o čom sa má mlčať je telesnosť. Maňák sa práve ju v tejto kapitole snaží uchopiť, a to slovami a vo veľmi špecifickom priestore, gay saune. Telo sa snažíme nevnímať, prípadne ho vnímať ako niečo nečistého, čo je potrebné rôznymi rituálmi očistiť. Ritualizované očistenie je totiž ďalší význam spojený s tureckým kúpeľom z prvej kapitoly, hamamom. K snahám Wittgensteina vypudiť telo z jazyka môžeme postaviť ďalšieho analytického filozofa (je nepravdepodobné, že by o sebe s Wittgensteinom nevedeli), Johna L. Austina s jeho najznámejšou knihou Jak něco udělat pomocí slov. Austin (2022) prichádza s rozlíšením konštantívov a performatívov. Performatívy nie sú iba jednoduchými vetami, informujúcimi nás o nejakom stave alebo skutočnosti. Ich vyslovenie má dôsledky, niečo „robia“. Austin nakoniec dospel k názoru, že nemá zmysel rozlišovať medzi konštatívmi a performatívmi, pretože každé vyjadrenie niečo robí. Nesie so sebou nejakú pridanú hodnotu. Na túto koncepciu zaujímavo nadväzuje Shoshana Felman v knihe Scandal of the speaking body (2003). Jazyk je pre ňu vehiklom excesu[4], tela, afektu. Maňák rehabilituje túto telesnosť a snaží sa ju vrátiť do priestoru, z kterého ju nejde oddeliť. Pripomeňme ešte Freuda, pre kterého je Ja vždy telesné Ja[5] (2005). Avšak aj při tejto emancipácii narážame na problém: „Ale ten, kdo dobrovolně oněmel, opustil jeden z ústředných způsobů projevování subjektu a vzdal se filtru, který obvykle leží mezi vnitřním a vnějším světem.“ (Maňák, 2026, s. 69). K tomu je možné iba dodať, vo Foucaultovskom duchu, ku ktorému sa autor v tejto kapitole obracia, že význam francúzskeho sujet je subjekt ale aj podrobený.
Zaujímavý historický exkurz ponúka časť Son Regina!, a to do sveta opery. Prepojenie skúsenosti gaya s hudbou je zaujímavé hneď z niekoľkých dôvodov. Vzťah homosexuality, muzikality a psychiatrie nie je náhodný. Už Kraepelin (1915) spojoval muzikalitu, vzťah k umeniu a herecký talent s homosexualitou. A v tom malom penzu literatúry, ktoré existuje o prepojení psychoanalýzy s hudbou, nájdeme skoro vždy tému homosexuality a perverzie[6]. Samozrejme ide aj o dobové zmýšľanie, nie je to zas tak dávno, čo sa homosexualita nepovažuje za poruchu a zmizla z MKN[7]. Maňák (2026) vidí v opere dvere do sveta afektivity, moci a mužsko- ženských identifikácií, ktoré sú prístupné gayovi. Normativita heterosexuálnej túžby tento priestor v lepšom prípade zakazuje, v horšom trestá. Konceptuálny zmätok nastáva v momente, keď sa Maňák obracia k Rolandovi Barthesovi a jeho rozlíšeniu studia a puncta. Maňák (2026, s. 88-89) sa drží Barthesovej definície punctu, ako zasiahnutia afektom, ktorý je vysoko individualizovaný a stavia človeka pred existenciálny zážitok. Drží sa významu bodnutie. Avšak u Barthesa nájdeme ešte jeden význam, ktorému sa autor vyhol. Je ním totiž náhodnosť. Tá vlastne znemožňuje výklad, ktorým sa autor vydáva, keď pripisuje opere a gayovi priamu cestu k zažitiu tohoto punctu. Paradoxne to, čo v tejto kapitole autor popisuje je studium, teda zdieľaný kód, ktorý má svoje pravidlá a jasný, predvídateľný komunikačný účel. Z pozície punctu v podstate nie je možné ísť do opery s očakávaním vbodnutia, pretože to vylučuje onu náhodnosť, bytostne spojenú s punctom. O to menej je možné si vystúpenie „interpretovat jako vlastní existencíální výpověď“ (ibid, s. 92). Interpretácia je už doménou studia. Akoby snaha zdôrazniť partikularitu a napätie medzi časťou a celkom končila nenápadnou zámenou fragmentu za univerzalitu. V tejto časti možno symptomaticky prebehne proces, před kterým autor opakovane vo svojej knihe varuje.
Ak predchádzajúca kapitola tematizovala afekt z akademickej pozície, kapitola Pokoutní průvodce Prahou vnáša afektivitu v akte čítania a odkrýva autora nielen ako esejistu a akademika, ale aj jako autora prózy. Zaujímavé kultúrne referencie, ktoré čitateľa uspokojujú a tvoria s ním akýsi intelektuálny pakt sú opakovane ukončované v podstate obscénnosťami. Tie sú v ostrom kontraste k tónu a slovníku pasáží, ktoré svojou intelektuálnosťou môžu v čitatelovi vytvárať pocit bezpečia pred jeho vlastnou možnosťou vzťahovať sa k svojim túžbám a představám odlišne. Tieto pasáže pôsobia skoro ako šok a vmetnutie vlastných odmietaných predstáv do tváre. Práve v tomto spočíva najväčšia sila tejto kapitoly. Okrem toho ponúka zaujímavý pohľad na (ne)vzťahovanie sa k druhému na ceste napĺňania túžob.
Epifanie bez Boha čitateľa vracia k napätiu medzi časťou a celkom. Sleduje pohyb profanácie posvátného a kladie si nie menšiu otázku, než či je vôbec možné ešte nejakú posvätnú skúsenosť mať. A to bez Boha, posunutú z teologického světa do světa túžby a slasti. Nielen homosexuálnej, ale nielen normatívne heterosexuálnej. Maňák (2026) nás privádza do Berlína, kde mali tieto ostrovy „mimo systém“ svoju dlhoročnú tradíciu: „Euforie raných devadesátých let, která veřila ve svět spojený láskou, tolerancí a osobní svobodou, zrodila iluzi, že gay se může uskutečnit právě zde. Že teprve ve zdejším kvasu může vystoupit ze svazujících rolí, překročit pomezní identitu, již mu přisoudilo okolí, a zažít sám sebe v nové úplnosti. Svatyní, kde mělo k tomuto emancipačnímu kroku dojít, se staly místní kluby.“ (ibid, s. 131). Táto posvätnosť však akoby vyprchala, nielen tým, že sa sprofanovala: „V současnosti je Tresor – a spolu s ním i KitKat, Berghain a řada dalších klubů, které v tehdejším transu vznikly – už dávno zprofanovaný turistickými průvodci a coby nehmotné kulturní dědictví dokonce zařazeny pod ochranu UNESCO.“ (ibid, s. 133). Právom sa potom autor pýta, či „Nejsou gayové jen solventní zákaznická skupina, které si dřív nikdo nevšímal? Nechtějí emancipační přísliby maskovat kumulaci zisku? A není osvobodivá noc v KitKatu nakonec jenom zakoupená iluze?“ (ibid, s. 145). Na túto otázku autor odpovedá kladne, avšak s dodatkom, že to platí iba za denného svetla. „Hédonismus si ze společenských a ekonomických souvislostí těžkou hlavu nedělá, protože nesleduje principy vnějšího řádu, ale privátní dosahování slasti. Když jste na tripu, sociální kontext pro vás přestáva existovat.“ (ibid). K tomu však môžeme namietať, že ekonomizácia tejto odviazanosti, posvätnosti a komodizácia oceanického, ku ktorému sa autor obracia sú piliere súčasného ekonomického a ideologického modelu. V optimistickejšom tóne môžeme namietnuť, že za privátnu slasť sa platí. V tom pesimistickejšom je privátna túžba určovaná trhom.
V záverečnej kapitole Fragment a zkroušené srdce ponúka Maňák zaujímavý pohľad do súčasnej sociopolitickej situácie strednej Európy. Homosexualitu spája autor s prístupom k vlastnej fragmentárnosti: „Specifikom stigmatizované homosexuality spočívá v tom, že si na rozdíl od většinové společnosti fragmentárnost a nezacelitelnost vlastního bytí zřetelněji uvědomuje, a co víc, tuto životní situaci dokáže i tematizovat a včlenit do své každodennosti. Z fragmentu se tak u gayů stává emblém existencální zkušenosti – performativní námět a široce variovaný motiv, jehož prostřednictvím rezignují na ambici komplexního sdělení.“ (ibid, s. 168). Niet divu, že stredoeurópsky priestor takúto fragmentárnosť prekusnúť nedokáže. Ale Maňák zaujíma v rámci možností optimistickú pozíciu: „Právě středoevropské prostředí se svou nezdolnou touhou po bezrozporných celcích ale vytváří vhodné podmínky k tomu, aby šel tento rozměr moderní homosexuality vůbec nahlédnout.“ (ibid, s. 169).
Maňákova kniha S Wittgensteinem v gay sauně nás tak sprevádza labyrintom túžby a sexuality, na konci ktorého nás čaká Minotaur[8] stelesňujúce naše vlastné vytesnené túžby, priania a pole infantilnej sexuality.
—————————————————————————————————
(c)Věra Marčíková/nakladatelství Host
Vratislav Maňák je spisovatel, novinář a literární historik působící na Fakultě sociálních věd Univerzity Karlovy. Ve svých knihách – mimo jiné Rubikova kostka, Smrt staré Maši a Goethe v Mariánských Lázních – se dlouhodobě věnuje intimitě, paměti a podmínkám existence ve středoevropském prostoru.
Literatúra
Austin, J. L. (2022). Jak něco udělat pomocí slov. Filosofia.
Felman, S. (2003). The scandal of the speaking body. Stangord University Press.
Freud, S. (2005). Ja a Ono, in: Za princípom slasti. Kalligram.
Hermann, I. (1999). Perverzió és muzikalitás. Animula.
Kraepelin, E. (1915). Psychiatrie. Barth.
Maňák, V. (2026). S Wittgensteinem v gay sauně. Host.
Vojtíšková, L. (2024). (Im)material Language: Revealing the Body through Metaphor. Linguistic Frontiers, 7 (3), 1-6.
Wagnerová, A. (2021). Žena za socialismu. Nakladatelství Karolinum.
Wittgenstein, L. (2017). Tractatus logico-philosophicus. Oikoymenh.
Žižek, S. (Ed.). (2017). Lenin 2017: Remembering, repeating, and working through. Verso.
[1] Vo voľnom preklade „hroznová/vínová ulica“
[2] Je dôležité podtrhnúť, že Maňák o tom píše v kontexte Slovenska, kde je dôraz na rodinu zásadný.
[3] V určitom ohľade to tematizuje Alena Wagnerová vo svojej knihe Žena za socialismu (2021).
[4] Nehovoriac o Ferencziho sprostých slovách a slasti spojenou s ich vyslovovaním.
[5] Podobne sa k tejto téme môžeme vztiahnuť aj z pozície Kristevy. Viz. Vojtíšková (2024).
[6] Hermann, I.(1999). Perverzió és muzikalitás. Animula
[7] Mezinárodní klasifikace nemocí.
[8] Postava Minotaura je spájaná s pudovosťou a príbeh jeho vzniku tiež nie je irelevantný. Mínos sa odmietol vzdať býka, ktorému ho daroval Poseidon, a jeho žena Pasifaa sa do býka zamilovala. Zhmotnením tejto lásky je Minotaur.
