Tao vytvára JEDNO.
Jedno vytvára dve.
Dve vytvárajú tri.
Tri vytvárajú všetky veci…
Lao-C, Tao Te Ťing.[1]
Konferencia bola umiestnená do príjemného a letného Lisabonu a niesla názov Psychoanalysis as an Anchor in Chaotic Times, čo mi príde ako patričný názov nielen pre to, čo sa odohráva v klinickej praxi, ale aj pre súčasné dianie na úrovni spoločenskej, či politickej. Zážitok z hlavnej prednášky konferencie odzrkadlil realitu toho, že v chaotických časoch naozaj žijeme a že niektoré udalosti posledných rokov na spoločenskej i politickej úrovni sú značne afektívne nabité. Počas príspevku Pumly Gobodo-Madikizelovej s názvom Bearing Witness: Responsibility, Recognition and the Quest for Repair sa diskusná časť zmenila skôr na veľkú skupinu, v ktorej sa objavili hlasy kolegov dotknutých tým, že zmienka o ich konkrétnej, kolektívnej, traumatickej skúsenosti bola opomenutá. Tento hlas vyvolal reakciu ďalších s podobným zážitkom, ale objavili sa aj iné hlasy, ktoré pripomenuli fakt, že kompletná traumatická skúsenosť “celého ľudského kolektívu” sa nedá obsiahnuť v jednom článku. Samotná prezidentka IPA Harriet Wolfe potom zohrala na chvíľu úlohu konduktorky, ktorá podporila diskusiu, ale pripomenula, že je preferované sa k sebe správať so vzájomným rešpektom, nakoľko niektoré poznámky mali odtieň útokov na prezentujúcu. Napokon jeden z kolegov svoj komentár, ktorý bol poznačený smútkom nad tým, koľko konfliktov a neporozumenia dnes vo svete vzniká a ako ťažko sa hľadá, zakončil úprimným plačom. Interpretáciu či asociácie k popísanému procesu ponechám na čitateľa.
Gobodo-Madikizela pripomenula a upozornila na to, že ”nikdy nemôžeme úplne zvrátiť to, čo sa stalo, ani nemôžeme vždy pochopiť ďalekosiahle dôsledky našich činov. Ťarcha toho, čo je nenapraviteľné, môže byť neznesiteľná.”[2] Na druhej strane sama v svojom príspevku ponúkla myšlienky k tomu, ako takýto proces uchopovať a čo všetko môže obnášať: ”[…] konfrontáciu a niekedy aj bytie s tým, čo môže byť popierané, odmietané alebo nevyjadrené. Pre iných to môže znamenať vytvorenie psychického priestoru pre stratu a možno aj žitie s ňou a reorientáciu vo vzťahu k tomu, čo nemožno vrátiť späť. A pre ďalších, to znamená aj smútiť za verziami seba samého, ktoré boli kedysi viazané na systémy dominancie – identity formované v pohodlí istoty vlastného miesta v spoločnosti, v nadradenosti definovanej odpojením sa od utrpenia druhých. Nie je to ľahký smútok. Je poznačený ambivalenciou, vinou a niekedy aj strachom z rozpadu – strachom, ktorý vzniká, keď je hanba pociťovaná príliš hlboko.”[3]
Téma chaotických časov odzrkadľuje aj to, že samotná psychoanalýza stojí, a vždy stála v epicentre niečoho chaotického, čo zároveň bolo pre ňu samotnú prostriedkom a cestou, ako sa v chaose zorientovať. Predsalen sa mi zdá, že dnes, aj samotná psychoanalýza stojí zoči voči fenoménom, ktoré prinášajú mnohé otázky a aj počas lisabonského kongresu si vybrali svoje miesto v rámci programu. Týka sa to tém ako je online tréning a problematika AI, transgender , vojnové konflikty, ale aj samotná psychoanalytická metapsychológia . Na druhej strane mnoho tém zostalo a dostalo priestor ako ”čisto klinická záležitosť“. Rovnako bolo možné vidieť a stretnúť celú radu významných psychoanlytických osobností. Za všetky budem menovať prítomnosť 96-ročného Otta Kernberga.
Pred konferenciou som mal možnosť zúčasťniť sa na COCAP (The Child and Adolescent Committee) paneli, kde sa hovorilo okrem iného aj o podobách psychoanalytického tréningu v spojení s detským výcvikom v rámci výcvikového programu ITT.[4] Ústredná myšlienka je, aby analytik bol ten, kto má za sebou nielen prácu s dospelými, ale aj s deťmi či mladistvými. Príklady niektorých modelov, okrem sebazážitku a teoretického vzdelania – supervízia v rôznej podobe: jedna s dospelým a jedna s dieťaťom, alebo jeden dospelý, jedno dieťa, jeden mladistvý a iné. Kolegovia z panelu prezentovali ich skúsenosť, že keď hovoria s kolegami o nápade takto tréning upraviť, tak sa stretávajú s pochopením. Veď predsa analýza stojí na vývinových modeloch a dáva to zmysel. Pri konkrétnej transformácii tréningu však dochádza k odporu. Vcelku pochopiteľne, vzhľadom k náročnosti psychoanalytického výcviku ako takého, no aj tak sa mi nápad kombinovať prácu s deťmi a dospelými ako predpoklad na stávanie sa analytikom páči a príde mi zmysluplný.
Hlavná prednáška druhého dňa predstavovala úvahu S. Seligmana nad premenami tradičného a nového v psychoanalytickej konceptualizácii infantilného. Jeho príspevok bol akousi metapsychologickou úvahou nad základnými koncepciami rôznych psychoanalytických škôl, ale dotkol sa aj zraniteľnosti tvorby teoretických koncepcií ako takých. ”Teória nie je imúnna voči nevedomým a nepredvídateľným procesom, s ktorými sú analytici tak dobre oboznámení – protirečenia, nekonzistentnosť, idealizácia, projekcia.”[5] Ďalej hovoril o prítomnosti metafor detského v psychoanalýze a sám ju použil na zjednodušený popis rôznych prístupov: “Analytické teórie prezentujú a opierajú sa o rôznorodé obrazy dojčiat a detstva… Dojčatá sú považované za osoby najbližšie k ľudskej prirodzenosti v jej „pôvodnom“ stave. Analytické teórie zvyčajne považujú za podstatné to, čo prichádza ako prvé – existenciálne a biologicky: dieťa v ego psychológii, ktoré sa prispôsobuje medzi pudmi a vonkajšou realitou; dieťa v kleiniánskej teórii, ktoré je v zajatí úzkosti z vrodenej deštruktívnosti; dieťa vo Winnicottovej teórii, ktoré je orientované prostredníctvom primárnych, subjektívnych vzťahov s prostredím; Eriksonovo dieťa zakorenené v kultúre; Bionovo dieťa projikujúce primitívne skúsenosti do kontejnujúceho a transformatívmneho prostredia; „vzťahové dieťa“ hľadajúce sociálny kontakt, istotu a reciprocitu; a ďalšie.”[6]
V tretí deň sa hlavná prednáška týkala významu kultúrneho prostredia pre tvorbu psychoanalytickej teórie, ale aj nevedomia ako takého. Tomas Plaenkers predniesol príspevok, na ktorom demonštroval rôzne podoby nielen triangulácie, ale aj dôrazu na konkrétne teórie vzhľadom ku kultúre ich vzniku. Napríklad v európskych kultúrach, kde je prítomná oidipská tematika viac v klasickom patriarchálnom zmysle, oproti ázijským kultúram, ktorých mýty obsahujú viac spojenie sa s matriarchálnym než patriarchálnym vesmírom. Zaujala ma Plaenkersova myšlienka, ktorú vnímam skôr ako hravú asociáciu, než fakt, že: “zrejme to chcelo Biona, ktorý prišiel z Indie a ktorý po M. Kleinovej umiestnil materstvo ako vesmír do centra kultúrneho vývoja”[7] a psychoanalýzy? Hoci Bion samozrejme nebol jediný, kto pozornosť upriamil na pár matka-dieťa.
Ďalšie prednášky, ktoré ma zaujali sa týkali nasledovných tém: Ukotvenie psychoanalýzy v hlbších a širších úrovniach, kde Rudi Vermote hovoril o psychoanalýze a ničote, spolu s Kunihirom Matsuki. Vermote prezentoval dva modely psychoanalytického porozumenia, v zhode s Bionom. 1) prácu s horizontálnymi voľnými asociáciami, v doméne K, cez mentalizáciu a 2) vertikálne voľné asociácie, viac v doméne O, kde Vermote hovorí o kreativizácii , v sfére blížiacej sa nekonečnu a regresii k beztvarosti (D.W. Winnicott). Bez túžby, pamäti, porozumenia a zmyslov. Špeciálne sa mi páčilo trio detských analytikov (B. G. Degl’Innocenti, C. F. Korbivcher a L. Brown, ktorí tento panel opakovane organizujú na rôznych konferenciách) a prezentovali každý svoj prípad z práce s rôzne starými deťmi – od raného veku 3-4 roky, cez 8 ročného chlapca až po 18 ročného adolescenta. Tento panel je veľmi podnetný pre porozumenie nie len detskej analýzy, ale aj prítomnosti rôznych detských vrstiev v starších deťoch i dospelých.
Záver
Kongres v Lisabone ponúkol pestrú paletu rôznych analytických svetov ako i vplyv rôznych aktuálnych tém ako súčasná politická situácia vo svete, rozširovanie analytického myslenia do nových regiónov (východná Ázia) a jazykov (prijatie portugalčiny ako piateho oficiálneho jazyka IPA), otázky týkajúce sa online tréningu, transgenderu, zložitosti spoločného fungovania v inštitútoch na rôznej úrovni atď. A možno viac ako inokedy som vnímal niečo ako ”sebaanalytický” proces samotnej psychoanalýzy, čo vnímam ako doklad toho, že je psychoanalýza stále živá a že má čo ponúknuť v dnešnom turbulentnom svete, či už internom alebo externom.
Literatúra:
Všetky použité zdroje pochádzajú z konferencie.
Tomas Plaenkers (2025). Tales of the triangel. Thoughts on essentials of psychoanalysis across cultures.
P. Gobodo-Madikizela (2025). Bearing Witness: responsibility, recognition, and the quest for repair.
S. Seligman (2025). Tradition and change in Psychoanalytic theory: querying the infantile.
[1] Citát Lao-C, ktorý uviedol T. Plaenkers v jednej z hlavných prednášok a ktorá reprezentuje základné sféry záujmu psychoanalýzy – od singularity cez dyádu až k triáde a k skupine-spoločnosti-svetu.
[2] P. Gobodo-Madikizela – Bearing Witness: responsibility, recognition, and the quest for repair
[3] P. Gobodo-Madikizela – Bearing Witness: responsibility, recognition, and the quest for repair
[4] https://www.iptar.org/integrated-track/
[5] S. Seligman – Tradition and change in Psychoanalytic theory: querying the infantile.
[6] Ibid..
[7] Tomas Plaenkers – Tales of the triangel. Thoughts on essentials of psychoanalysis across cultures.
