Text byl přednesen dne 2.5.2024 v rámci série odborných setkání České psychoanalytické společnosti nad tématem “Nevítané dítě: láska, smrt, fragmentace, kreativita”.
Vítanie a nevítanie v psychoanalýze
Je mnoho pohľadov na to, čo v psychoanalýze funguje, alebo čo má terapeutický potenciál. Jeden z faktorov je spojený s láskou a prijímaním – čiže v podstate so schopnosťou uvítať v druhom jeho samého a jeho jedinečnosť bez akejkoľvek tendencie ho hodnotiť. Vo Ferencziho článku o Nevítanom dieťati[1] (1929) sú zmienky nielen o rôznych formách seba-deštruovania, ale aj náchylnosti k tomu ľahko sa vzdať, alebo akosi jednoducho umierať. T. Ogden v svojom pohľade na klinickú psychoanalýzu hovorí o “postupnom znovu-zachycovaní seba-odcudzenej skúsenosti, izolovanej z intrapersonálneho a interpersonálneho diskurzu, ako o procese ktorý umožňuje analyzandovi plnšie rozpoznať a pochopiť, kým je a kým sa stáva. V navracaní odcudzeného sa analyzand stáva plnšie živím ako subjektívna a historická ľudská bytosť… Stáva sa menej bojazlivým pred tým, od čoho sa v sebe v minulosti izoloval a tak sa stáva slobodnejším[2].“ Okrem toho, že si môžeme všimnúť ako sa Ogden odvoláva na Freuda – návrat vytesneného – odcudzeného, či azda Ferencziho jazykom ako nevítaného, je badateľný i posun ohniska psychoanalýzy ďalej k práci ”s návratom odcudzeného” (prípadne disociovaného). Izolované je to, čo nie je možné privítať. Treba to presunúť, ohraničiť a uzavrieť – izolovať. Pripomína mi to fantázie niektorých pacientov, ktorí by si priali mňa alebo analýzu, zavrieť do krabice a odložiť ju do špajze, rovnako ako všetky vlastné časti alebo obsahy, s ktorými nechcú byť v kontakte. V psychoanalýze je vítanie výrazne prítomné. Vo mne, s každým pacientom a v každej hodine, v každej interakcii. Jedna z Freudových metafor k výkonu psychoanalýzy bola “analytik ako chirurg”. Ferenczi mal iné prirovnanie, “analytik ako pôrodník”, ktorý trpezlivo čaká s kliešťami, kým sa niečo narodí. V minulosti a i teraz počúvam o obavách z tzv. “divokej analýzy” ako nielen o historickej etape vo vývoji psychoanalýzy, ale aj o aktuálnej obave, že nebudeme dostatočne profesionálni alebo dostatočne schopní zotrvávať v analytickej pozícii. Mne osobne je blízky Ferencziho “furor sanandi” v zmysle, že s mnohými dnešnými pacientmi by som sa bál opaku, príliš mŕtvej, suchej či intelektuálnej analýzy ako niečoho, čo neposkytne možnosť pre rozvoj skúsenosti a vzťahovosti. Hoci si myslím, že sa na Ferencziho liečiteľskú zúrivosť dá nazerať aj ako na manickú obranu voči limitom psychoanalytickej metódy i nás samotných. V tejto súvislosti sa mi pripomína Torontský analytik Don Carveth, ktorý v jednom zo svojich videí hovorí o “dobrej analytickej praxi” ako o takej, ktorá stojí na strane života a kreativity. V mojej vlastnej praxi opakovane zažívam, ako je pre nás všetkých, analytikov a pacientov privítať niektoré aspekty samých seba e nepadnúť pri tom do rôznych foriem odpojenia. To najhoršie, čo sa môže v týchto momentoch diať, je keď sa aj analytik či analytička nechajú umŕtviť. V práci sa ďalej budem inšpirovať myšlienkami Ch. Bollasa, ktorý je v poslednej dobe vítanou súčasťou môjho psychoanalytického premýšľania.
Bollasove objekty ako spôsob privítania nevítaného
Pojem nevítaného dieťaťa, či už v doslovnej alebo symbolickej podobe je vágny a zároveň mnohovrstevný, čo práve poskytuje možnosť ho rôzne privítať. Napadlo mi, že ak je nevítanie prítomné v mysli dieťaťa, ide o niečo trvalejšie, niečo čo je svojím spôsobom prítomné neustále a preto je dosť možné, že podobným spôsobom i vzniká. Jednak ako odraz stavu alebo nálady nevítania a jednak ako odraz niečoho abstraktného, čo má ale veľmi konkrétnu podobu – napríklad rodinná atmosféra, alebo to, čo Bollas nazýva “setting domova či rodinných vzťahov”. Niečo ako súbor podmienok v akých sa narába s nápadmi, či subjektivitou dieťaťa, ako i vzťahmi medzi sebou vo všeobecnosti. Práve tu som si vypožičal Bollasove koncepty konzervatívnych, terminálnych a transformatívnych objektov. Konzervatívny objekt chápe ako “skúsenosť vnútorného sveta uloženú v pamäti, ale takým spôsobom, že sa nemá meniť a funguje ako pamäťový kontajner, a ako určitý uchovaný stav self, ktorý je v spojení s detským self, ktoré kedysi bolo v interakcii s rôznymi aspektami raného rodičovského prostredia[3].” Bollasova myšlienka spočíva vo videní procesu internalizácie dieťaťa nielen prostredníctvom skúseností s objektmi, ale aj konzervovaním stavov self, ktoré sa stávajú trvalými súčasťami charakteru dieťaťa a sú skôr odrazom skúsenosti s objektami, alebo s prostredím v ktorom sa tieto skúsenosti odohrávajú. Vnútorný svet nie je postavený len na reprezentáciách self a objektov. Ale aj na reprezentácii rámca objektov (orig. object setting[4]) – napríklad rodiny, školy, scény – napr. analytickej (Napr: zabudnúť dať obrúsok na gauč, či pokazený záchod pred začiatkom hodiny), ale nemusia byť identifikované s konkrétnym objektom. Sú identifikované nepriamo, skrze dianie v prostredí – enviromentálnu matku[5], čo je Winnicottov koncept, ktorý chápe dostatočne dobrú matku ako objekt aj prostredie zároveň. Ako objekt je matka pre dieťa osobou, ktorá niečo dáva a berie to späť, je telesná, identifikovateľná a spoľahlivá. Ako enviromentálna matka, nie je jedincom, je svetom, ktorý obklopuje dieťa. Ak napríklad počas hodiny vypadne svetlo, je to vnímané ako materské zlyhanie. Môžeme počúvať histórie pacientov, ktorí popisujú svojich rodičov ako schopných v zmysle objektu, ale prostredie ktoré vytvárajú, môže byť násilné, izolované, alebo nevítané. V tomto zmysle sa môžu odohrávať rôzne variácie vítania. Dieťa môže mať rodičov, ktorí ho v zásade vítajú ako ľudskú a separátnu bytosť, ale môžu zlyhávať vo vytváraní prostredia, v ktorom by sa vítane mohlo cítiť. Jedna vec je povedať ”vitajte”, druhá vec je byť takým, alebo mať to tak zariadené, aby sa druhý naozaj vítaným cítil byť. Vynárajú sa mi pacienti, ktorí už v prvých momentoch akoby skenujú miestnosť – moju pracovňu, a viac miestnosť než mňa samotného. Zisťujú, či budú privítaní? Predpokladám, že reprezentácie prostredia, ktoré objekty tvoria, v zmysle ”rodinného settingu” výrazne prispievajú k tomu, čo je možné privítať, či odmietnuť v mysli dieťaťa.
Teraz stručne osvetlíme ďalšie dva Bollasové pojmy. Bollas transformatívny objekt definuje ako: “funkciu matky ako procesoru dieťaťa. Matka je menej známa ako skutočný druhý alebo ako formovateľný vnútorný objekt. Matka je objekt poznávaný cez jej kontinuálne konanie ,ktoré mení psychosomatické bytie dieťaťa[6].” Matka mení prostredie pre dieťa. Transformácie pokračujú s vývinom dieťaťa, ktoré sa stáva svojím vlastným transformatívnym činiteľom – cez pohyb, percepciu a zo všetkého najdôležitejšie, skrze jazyk (tamže).” Tu myslím Bollas kladie dôraz na význam objektu, ktorý ma kapacitu pomáhať dieťaťu zažívať – vítať a tým pádom učiť sa, či transformovať skúsenosť.
Na druhej strane, na strane nevítania, stoja ako forma odporu voči transformácii terminálne objekty, ktoré ukončujú “proces rozsievania” informácií , skúseností, asociácií atď. “Terminálny objekt je objektom, ktorému je treba sa vyhýbať a s ktorým nie je možné stratiť seba alebo rozvinúť nevedomú kreativitu. Intesrubjektívna skúsenosť s takýmto objektom má kvalitu anti-vzťahovania (anti-relating). Je plytký a prázdny v kontakte s komplexnosťou reálneho života (Tamže).”V psychickej praxi jedinca s terminálnymi a konzervatívnymi objektmi to môže vyzerať ako pripútanie sa a konzervovanie umŕtvujúcej kvality jeho primárneho prostredia, z ktorého sa môže stať objekt, ktorého sa tak veľmi drží. Nie je možné si zobrať do seba nič, čo by nebolo mŕtvolnosťou otrávené. V istom ohľade tieto posledné myšlienky možno vnímať ako paralelu k Ferencziho prepojeniu nevítaného subjektu s prácou pudu smrti.
Bollas ku konzervatívnym a terminálnym procesom dodáva, že: “Dieťa môže prechádzať skúsenosťou ktorá vzdoruje jeho reprezentačnej kapacite, takže stav bytia pretrváva viac ako konzervovaný než ako transformačný (symbolizovaný) fenomén. Pocit bytia bude uložený, avšak nie ako objekt vnútorného sveta, ale ako konzervatívny objekt: skúsenosť viac uložená než reprezentovaná. Dieťa bude však niečo vedieť, aj keď toto poznanie nebolo prepracované vhodným myslením[7].” Konzervatívny objekt sa týka mentálneho stavu v ktorom dospelý konkrétne znovu-zažíva stavy bytia z detstva bez mentalizácie.
Nevítané ako nálada
Bollas popisuje náladu ako typ konzervatívneho objektu. Nálady sú odrazom charakteru prostredníctvom opakovaného zotrvávania v určitých stavoch bytia a v ťažkosti sa z nich dostať. Zotrvávania, ktoré je odrazom neprítomnosti dostatočnej kapacity dieťaťa samo transformovať istú skúsenosť a absencie rodičov ako tých, ktorí by transformačnú funkciu naplnili. Byť v nálade implikuje byť vo vnútri istého špeciálneho stavu, ktorý má časové a priestorové charakteristiky. Napríklad, niekto môže byť hlboko ponorený v smútku alebo sa hovorí o tom ako rýchlo sa niekto dostane z určitej nálady – “veď to ho prejde”. Ten kto je v nálade, má schopnosť byť v kontakte s externou realitou, ale je zrejmé, že je v určitom zmysle neprítomný – táto absencia ohraničuje priestor nálady. Niekedy zvykneme byť ”niekde inde, mimo”. Bollas popisuje, že mať náladu a byť v nej po určitý čas má svoj význam a prioritu nad interpersonálnym kontaktom. Je dôležité zažívať nálady, pretože “dostávať sa do nálady je základnou podmienkou stavu bytia, ktorý, ako stav snenia, môže reprezentovať nejaký element detského života v súčasnom živote… spánok tvorí sny, niektoré nálady tvoria fragmenty predošlých stavov self.”[8] Byť nevítaným vnímam tiež ako stav, odraz minulej skúsenosti, niečoho čo je zakonzervované a zároveň toto zakonzervovanie ďalej rozširuje. Je to proces, proces konzervačný. Zvykneme hovoriť: “nechaj to tak” alebo ”on je proste taký”, z čoho sa neskôr stane povaha skúsenosti s náladou – “nechajme ho chvíľu byť len tak, keď je takýto”. Ako sa mám potom ja, pacient alebo dieťa z takéhoto stavu dostať? Keď rodič, analytik, alebo proste ten druhý nemá kapacitu k transformácii? Alebo ju len nechce uvítať? Alebo nebol vítaný on sám? Už tým, že analytik vníma, identifikuje a oslovuje nálady, už týmto funguje ako transformačný objekt, čiže víta pacientov vnútorný svet. Myslím, že pocit nevítania môže vznikať i tým, že rodič (analytik) neošetrí zážitky nevítania – neschopnosti transformovať skúsenosť aj z iných prostredí, a samozrejme aj z toho vnútorného, či z interpersonálneho, kde všade môžu operovať projekcie typu “tu nie som vítaný”, alebo “tu sa moja nevítanosť nepretransformuje”. Ako uvádza Greenson, treba mať na pamäti, že napríklad “úzkostný pacient nie je len vystrašeným dospelým, ale aj vydeseným malým dieťaťom minulosti”[9]. Takže aj nevítaný či nevítajúci dospelý bol pravdepodobne kedysi aj nevítaným dieťaťom. To rizikové na nevítaní vnímam práve v možnosti konzervovať či ukončovať samotný proces vítania, či rastu.
Pár slov k oslave
Na oslavu možno nazerať ako na spôsob vítania niečoho, čo sa podarilo a zároveň očakávanie niečoho ďalšieho, čo môže byť dobré. Bollas chápe oslavu ako “potrebné antidepresíva v živote normálneho dieťaťa”[10], dodávam, ako pripomenutie, že má zmysel ísť ďalej. Oslavovať, znamená tešiť sa z dobrých častí seba i druhých. Oslava je pripomenutie toho, že raz sme sa na niečo tešili a vítali to a že aj teraz je to dostatočne dobré. Neoslavované dieťa = dieťa nevítané. Neoslavovať = netešiť sa z progresu dieťaťa a zároveň mu nepomáhať ustáť depresívne pocity z vedomia rozdielu medzi získanými a vytúženými schopnosťami rôzneho typu – kognitívnymi, sociálnymi či osobnostnými. Vývin či rast je náročný proces a myslím, že je dôležité vnímať a tešiť sa z posunov z jedného vývinového štádia do ďalšieho, alebo skôr od jedného vývinového kroku k druhému. A naučiť seba, i našich pacientov k tomu, že rast skúsenosti nie je automatická záležitosť, ale niečo hodné pozornosti, vďačnosti a schopnosti to zdieľať. Oslavovať, znamená tešiť sa z dobrých častí seba i druhých. Nedostatok vítania v tomto kontexte môže produkovať pocity osamotenia a marginalizácie – neschopnosti patriť, alebo byť uvítaný v svete dobrých objektov. Je otázne, či oslavovanie dieťaťa je viac doménou matky, alebo otca, či oboch rodičov? Každopádne, chcem pripomenúť i to, že oslavy taktiež môžu dopadnúť rôzne a nie sú spojené iba s dobrými zážitkami. To podstatné je, že je to väčšinou s ľuďmi, ktorí v tom lepšom prípade, môžu predstavovať transformatívny objekt.
Na záver
Spracovanie témy nevítaného dieťaťa mi príde ako obrovský svet. Samotný, pôvodný Ferencziho článok je malý rozsahom, ale “naťukáva” tak mnoho vrstiev. Domnievam sa, že to najbolestivejšie na tom byť nevítaným má tri roviny. Jedna je spojená s tým, že nebyť vítaný, predstavuje byť všade cudzincom. Druhá, nebyť vítaný znamená nemať domov, či už interný alebo vzťahový. Inými slovami, je ťažké sa niekde usadiť, či už v sebe, alebo vo svete. A nakoniec, nebyť vítaný je o zážitku, že láska – vítanie je niečo, čo môže vyvolávať kombináciu desu a nedôvery v to, že transformácia je možná. Ako privítať vítanie, keď nebolo vítané?
Nakoniec uvediem koniec Baudelarovej básne Cudzinec, ktorý popisuje dialóg cudzinca, ktorého sa niekto pýta, čo miluje. Až nakoniec, po odmietnutí akejkoľvek konkrétnosti v zmysle lásky voči rodine, miestu, pôžitkom či hodnotám, sa pýtajúci dozvie, čo cudzinec miluje:
– Tak čo teda ľúbiš, zvláštny cudzinec?
– Ľúbim mračná… mračná, ktoré plynú… ta kdesi… zázračné mračná!
[1] Sándor Ferenczi – Unwelcome child and his death instinct, (1929).
[2] Thomas Ogden – Matrix of the mind: Object relations and the psychoanalytic dialogue.
[3] Christopher Bollas – Moods and the conservative process IN The shadow of the object.
[4] Christopher Bollas – Three Characters : Narcissist, borderline, manic depressive.
[5] Christopher Bollas – Three Characters : Narcissist, borderline, manic depressive, s. 29.
[6] Gabriela Mann – Tranformational, conservative and terminal objects: The application of Bollas’s concepts into practice.
[7] BOLLAS, C. Moods and the conservative process In Shadow of the object.
[8] BOLLAS, C. Moods and the conservative process. In Shadow of the object
[9] BOLLAS, C. Moods and the conservative process. In Shadow of the object
[10] Christopher Bollas- Three Characters – Narcissistic, Borderline, Manic depressive.
