Autori: Filip Mudrík a Tomáš Puškárik
28. januára 2024 sme sa s Filipom zúčastnili koncertu venovaného dielu Philipa Glassa a Petra Kotíka. Bolo pre nás prekvapivé, ako blízko majú k sebe minimalizmus v hudbe a procesy psychoanalýzy—v rytmickej repetícii, v prelínaní vedomého a nevedomého, v spôsobe, akým hudba oživuje vnútorný svet poslucháča. Viedlo nás to k spísaniu spoločného textu, ktorý sa pokúša uchopiť niektoré z týchto paralel a otvoriť dialóg medzi hudbou a psychoanalytickým myslením.
Práce Philipa Glassa, ktoré sme mali možnosť počuť 26.1. v Švandovom divadle v rámci Cyklu súčasnej hudby sú naozaj fascinujúce a zaslúžia si reflexiu. O to viac, že sa objavili aj v Prahe a mali sme možnosť vypočuť si ich naživo. Radi by sme podali pár fragmentov svojich úvah ku koncertu a jeho priebehu, dopadu na nás, poslucháčov. Prvá časť koncertu bola venovaná skladbám Philipa Glassa a v druhej časti koncertu zazneli skladby Petra Kotíka, ktorý bol prítomný osobne a celým večerom pútavo sprevádzal a zdieľal rôzne pohľady ”muzikantské príhody”, nakoľko má blízky vzťah so samotným Glassom a ďalšími významným hudobníkmi experimentálnej hudby. Oceňujeme dramaturgiu večera – výber skladieb a sprostredkovanie vývinu Glassovej tvorby. Od skladby, kde Glass ”ešte neznel ako Glass” (Sláčikový kvartet č.1) cez skladbu (Piece in the Shape of a Square), kde je veľmi zrejmý jeho rukopis až k tomu, kde “Glass znie presne ako Glass” (Two Pages). Aj keď sa pokúsime o podanie akéhosi reportu prizmou psychoanalýzy, určite však nebude jeho zámerom oklieštiť hudbu Philipa Glassa psychoanalytickými termínmi. Chceme poukázať iba na niektoré paralely, ktoré počas koncertu mohlo psychoanalytické ucho počuť.
Piece in the Shape of a Square pro dve flauty
Na scéne je rozložených niekoľko, dvanásť ak sa nemýlim, stojanov s otvorenými notovými zošitmi. Sú rozostavané spôsobom, že tvoria kruh, ako predzvesť niečoho nevšedného. Na scénu vstupujú muž a žena, budú hrať na flaute. Muž sa stavia k vonkajšiemu kruhu, žena k vnútornému. Začína sled tónov, minimalizmus a repetícia v plnej sile. Spoločné východisko sa rozbíja, každý z nich stojí pri inom stojane, žena v predstihu. Týmto časovým (a priestorovým) odstupom sa posilňujú pochyby, či hrajú rovnaké tóny. Pôsobí to ako akýsi tanec tónov (pohybujú sa aj hudobníci), pri ktorom dochádza občas k zblíženiu a už keď si človek myslí, možno presnejšie by bolo čaká, na ich splynutie v jednu hru, jeden akoby sa zľakol druhého a rýchlo mu ušiel. Situácia sa niekoľkokrát opakuje, interpreti sa sami občas stretnú na krátku chvíľu pri rovnakom stojane, len aby sa znovu vydali každý svojou cestou. Pôsobí to ako neustály sled približovania a vzďaľovania. Premýšľam pri tom o intersubjektivite, stretávaní a rozchádzaní sa dvoch nevedomí, o psychoanalytickom procese. Ako musia byť nevedomia interpretov naladené na prevedenie niečoho podobného. Samozrejme sa ponúka obraz kruhu, ktorý ich oddeľuje ako nejaká vnútorná hranica, ktorá síce znemožňuje úplné splynutie, ale umožňuje tým kreatívny proces, možno život vôbec. Scéna náhle končí. Rezonujú vo mne slová Petra Kotíka, ktorý spolu s moderátorkou krátko komentujú každú časť koncertu. Hudba ako proces. Nie nejaká danosť, ale niečo, čo sa utvára v čase, tam, na mieste, zrejme na scéne vonkajšej, ale aj na tej vnútornej, toho poslucháča. Tóny, zvuky sú tu fragmenty, ktoré sa transformujú do hudby, podobne ako sa beta – elementy transformujú na alfa elementy. Beta elementom nie je ani tak sled tónov, ako ich efekt na poslucháča. Tam začína vnútorná práca.
Sláčikový kvartet č.1[1]
Scéna sa mení, ozýva sa hudba smerujúca niekam hlboko, úplne odlišná od flauty. Aj keď sú interpreti štyria, efekt vyvolaný ich hraním núti človeka otočiť zrak a sluch smerom dnu. Túto Glassovu skladbu poznám z vlastného playlistu, ale počuť ju naživo je niečo úplne iné. Jej zlovestnosť naberá úplne iné rozmery a človek si pri nej spomenie na Freudov text Das Unheimliche (The Uncanny, Niečo tiesnivého). Hudba otvára štrbinu v sebe samom, tlačí, možno až zvádza ku kontaktu s niečím desivým, neznámym, no paradoxne príliš známym v nás. V súčasnom intersubjektívnom prúde psychoanalýzy akoby zapadla táto vnútorná fragmentovanosť subjektu popri dôraze na vzťah a hru s objektom. Ale pri prvotnej separácii nedochádza iba k oddeleniu od vonkajšieho objektu, vzniká aj oddelenosť vnútorná výrazná kritika psychológie jednej osoby tu stráca na sile a človek si pri poslúchaní uvedomuje vlastnú odcudzenosť sebe samému, internú exterioritu. Tým, že je sled tónov premenlivejší a naberá kontinuitu v dlhších sériách dáva možnosť nechať sa unášať hudbou, veľmi zaujímavým a možno až desivým smerom. Komentár Petra Kotíka k možným spôsobom počúvania hudby je tu veľmi trefný, rozlišuje poslúchanie populárne, analytické (muzikologické, nie psychoanalytické) a nakoniec vtipne poznamenáva, že pri hudbe sa môže zaspať. Populárnym počúvaním myslí „nechať sa uniesť/unášať“ hudbou. To je nám zrejme všetkým známe a možno by to šlo prirovnať ku kapacite voľne asociovať alebo mať voľne plynúcu pozornosť – a teda si asociačnú hudbu, či už svoju alebo druhého, ponechať ako niečo, čo proste existuje. Kotík zmienil i to, že druhý spôsob – hudbu analyzovať, ju niekedy alebo pre niektorých kazí, či zabíja. Dôležité je tu slovo niekedy. V analytickej praxi je to častokrát nepretržité kolísanie medzi oboma polohami a inokedy voľný aj ohraničený prechod z jednej do druhej. Z inej perspektívy by šlo hovoriť o emocionálnom, intuitívnom počúvaní oproti racionálnemu, analytickému. V skutočnosti sa nedá zároveň plne nechať unášať, či analyzovať. Alebo je psychoanalýzou práve to? Tu sa otvára priestor pre tretiu sféru – dimenziu spánku/snenia. Tu Kotík spomína na jednu z opier Roberta Wilsona, ktorá trvá dvanásť hodín a pri ktorej sám zaspal. Následne bol postupne zobudený. Zobudený hudbou. Samozrejme je to odkaz k reverie a námietka z pohľadu intersubjektivistov, že vnútorný cudzí je predsa reprezentácia toho Druhého (pokojne aj objektu) určite obstojí.
Two Pages [2]
„Niečo sa nezačína a potom nekončí, ale proste niečo sa začalo a potom skončilo“. Asi takto znel komentár Petra Kotíka k ne-hierarchickej štruktúre ďalšej skladby. Tradičná štruktúra začiatok, stred a koniec v nej chýba a miesto toho môžeme hovoriť o tom, že začala a skončila. A medzi tým? Repetícia. Ale pripomínajúcu skôr myslenie Deleuza a Guatarriho, pre ktorých opakovanie nikdy nie je opakovaním toho istého, ale vnáša do kruhu diferenciu, aj keď minimálnu a možnosť pohybu. Podobne aj tu sa tvorí hudba v procesu repetície, aj keď tá zdanlivo nemá cieľ, no hudba sa rozoznieva ako voľný prúd. Vytvára zážitok, ktorý je nanajvýš živý a prekračuje zdanlivo bezcieľne opakovanie. Nie je to neustály návrat k tomu istému, ale tvorenie diferencií znovu-vyjavením, znela by zložitá Deleuzovsko- Guatarriovská formulácia. Pripomína však psychoanalytický proces, pre ktorý je založený na takýchto repetíciách. A to nielen v myšlienke na prenos, ale Freudovský subjekt je postavený na opakovaní. Toto opakovanie je postavené na pamäťových stopách (nie spomienkach), telesných podnetoch a fragmentoch obrazov-pohybov, ktoré za určitých okolností znovu ožívajú. Neustále opakovanie troch kláves na klavíri ponúka úplne iný zážitok, keď doň vstúpi čas od času jeden tón znejúci z elektronického klavíru. Akoby otváral cestu z kruhu, pridával na možnosti tvorbe diferencií a umožnil tak priechod kreativite, konštrukcii. Pripomína psychoanalytika, ktorý tento tón pridáva svojím vstupom do analytickej hodiny a jej repetitívnej povahy a otvára tak možnosť inakosti. Tón v hre, ale aj analytik sám, a preňho analyzand je inakosť. No inakosťou sú aj tieto tóny pre nás samých, v nás. Čakajú iba na to, že sa k nim pridá ďalší tón a že niekto, človek sám tieto zvuky rozpozná ako tóny, a nakoniec ako hudbu. Zároveň repetitívnosť a občasná obmena môže predstavovať pohľad na analytický proces z vtáčej perspektívy – niečo sa dlho opakuje, opakovanie poskytuje možnosť niečo prepracovať a zároveň to, čo je podstatné je skôr proces než výsledok. Samotná skladba skončí akoby v polovici tónu, neukončená, čo ocenil aj Petr Kotík a oceňujeme aj my ako pripomienku toho, že proces je večne živý, respektíve konečný – nekonečný.
Záver
Koncert hudby Phillipa Glassa a Petra Kotíka ponúkol poriadnu porciu hudby v podobe zhruba štvorhodinového koncertu prerývaného diskusiou. Nezaspali sme. Aspoň nie konkrétne. Snívali sme s hudbou. Prišlo mi zaujímavé, ako sme sa viackrát na seba s Tomášom pozreli a niečomu prikývli, alebo sa pousmiali a asi obom nám prebleslo hlavou, ako niektoré komentáre P. Kotíka boli tak podobné našej práci, nášmu uvažovaniu. Napríklad pri zmienkach o hudbe ako o procese, alebo o rôznych spôsoboch počúvania – načúvania. Vzťahovanie sa k minimalistickej hudbe je zaujímavé. Nie je možné hovoriť o naratívnosti, na to sme už poukázali vyššie a ukazuje sa tým nemožnosť v Piercovskom pojatí znaku hovoriť o symboloch, teda počúvať Glassa konvenčne. Ak by to aj človek skúsil, bolo by to násilím na hudbe a muselo by to mať značne perverzný charakter. Ostávajú teda možnosti ikonu a indexu (ďalšie dve zložky Peircovho znaku), pričom ikon reprezentuje objekt v jeho podobnosti (portrét osoby na nej) a index kauzálny alebo fyzický vzťah. Glassove názvy skladieb a ich prevedenie odkazujú k tejto indexikalite, sú v podstate ich doslovným prevedením, no hlavne sú procesmi ikonickými v podobnosti nevedomých procesov a indexovými v oživovaní nevedomého materiálu. To nás vracia k úvodnej skladbe a súhre dvoch interpretov, pretože tá poukazuje na preplietanie intersubjektívnej a jedno-osobnej (nech už to znamená čokoľvek) psychoanalýzy, nevedomí, ikon a indexov, ktoré sa občas stretnú a občas minú, začnú a zaniknú, každopádne otvárajú priestor inakosti, vonkajšej, a samozrejme vnútornej.
