V nasledujúcom texte sa pokúsim o psychoanalytickú interpretáciu diela Jacka Kerouaca- Na ceste. V úvode sa pokúsim priblížiť históriu vzniku diela Na Ceste, ktorá bola začne spletitá. Následne sa budem snažiť o integráciu psychologickej analýzy hlavných postáv a pohľadu skôr spoločenského, zasadeného v širšom kontexte. Takto sa pokúsim vyhnúť redukcie pohľadu iba na jednotlivca, keďže je dôležité brať do úvahy kontext, v ktorom daný jednotlivec funguje. Budem vychádzať z klasickej psychoanalýzy, ako aj z francúzskej.
Úvod
Kerouvacov dnes už kultový román Na ceste rozhodne nemal ľahkú cestu. Prvá verzia vznikla roku 1951 a Kerouac ju písal na papiere, ktoré pozliepal a vytvoril tak zvitok (scroll), ktorý mal dĺžku 36,5 metra. Išlo o súvislí text bez diakritiky, ktorý Kerouac odmietol akokoľvek opraviť alebo revidovať. Všetky vydavateľstvá, ktoré oslovil, ho odmietli, preto Na ceste vychádza až o 6 rokov neskôr, roku 1957, tentoraz však podrobený korektúram a skrátený. Slovenského a českého čitateľa je možné odkázať na knihu Mánie od Collinsa a Skovera (2013), v ktorej autori podávajú románovou formou históriu beatnikov, medzi nimi aj Kerouaca. Väčšina beatnikov sa pod pseudonymom objavuje v románe Na ceste.
Zaujímavosťou je, že Kerouac bol spočiatku okúzlený psychoanalýzou, dokonca sa so svojimi kamarátmi vzájomne podrobovali analýze. Kerouac sa snažil o priblíženie do akademických kruhov, narazil však v nich na odmietnutie, zrejme kvôli nižšiemu sociálnemu statusu. Postupom času Kerouac zaneviera na psychoanalýzu a začína ju vyhlasovať za dezorganizujúcu silu pôsobiacu v USA. Stavia ju do protikladu k morálke. Dáva do kontrastu vedomosť a morálnu nutnosť konať, ktorá je nadradená. Psychoanalýza je preňho iba pasívnou hrou s myšlienkami a vedomosťami. Kerouvacova cesta viedla postupne od psychoanalýzy až ku kresťanstvu, aj keď je potrebné dodať, že kresťanstvu svojsky pojatému, zmiešanému s prvkami východných náboženstiev (Nicosia, 1994).
Hlavnou postavou románu je Sal Paradise, ktorý spolu so svojim priateľom Deanom Moriartym jazdí naprieč Amerikou a spolu stretávajú rôznych ľudí. Na cestu sa vydávajú niekoľkokrát, cesty sú vzájomne oddelené pauzami. Kerouac s hlbokým vhľadom popisuje nielen vnútorný svet hlavných postáv, ale aj ich vzťahy a vedľajšie postavy.
Psychoanalytické oko
Snáď ako prvá sa ponúka interpretácia dvoch hlavných postáv, Sala a Deana, ako protiklad depresie a mánie, vedomia a nevedomia, superega a Id. Obe postavy sa zmietajú v paranoidne schizoidnej pozícii, plnej perzekučných objektov, ako napríklad polície, ktorá sa objavuje v diele niekoľkokrát. Dean je stelesnením mánie, bezhraničnosti, neriadenej strely. Sal je naopak plný smútku, melanchólie. Sám seba popisuje ako ducha, ako niekoho Iného, cudzinca, celý svoj život vníma ako život ducha. Dean je pre Sala niečo mystické, neuchopiteľné, transcendentné. Sal sa ho snaží uchopiť písaním, jazykom, no nedarí sa mu to. Rovnako nachádza v písaní spôsob trúchlenia nad stratou kamarátov, známych, ale aj ženy (Foxe, 2008). Na ceste začína vetou: „Prvýkrát som sa stretol s Deanom krátko potom, čo som sa rozišiel so svojou ženou.“. Je však zaujímavé, že pôvodný zvitok začína namiesto rozchodu so ženou, smrťou otca. Kerouvacovi v dobe písania románu zomrel otec. Tým sa Na ceste stáva románom trúchlenia.
Kde je Otec?
Celý dej sa odohráva v povojnovom období. Nebezpečenstvo tejto doby už nespočívalo v militarizácii ani ekonomickej labilite, ale toto nebezpečenstvo bolo zrazu subtílne a ideologické. Vojna a veľká ekonomická kríza pripravili rodiny o ich domov a existenciálne istoty, boli nútené vydať sa na cestu. Ostatne je to vidieť aj v románoch iných autorov, napríklad Johna Steinbecka.
Najzreteľnejšie na tragickosť doby poukazuje pasáž, kedy je Sal v hotelovej izbe, ktorú prirovnáva k hrobu a uvedomuje si, že minulosť a budúcnosť už nie sú viac styčné. Odkazuje tým na pred a po vojnovú identitu, život. Teraz je však identita frakturovaná vojnou. V spoločnosti ale aj v individualite je zrazu ruptúra, ktorú nie je možné jednoducho zošiť (Spangler, 2008).
Množstvo áut a ich striedanie poukazuje na nahraditeľnosť vojakov, ľudských životov, ktoré sú vo vojne iba číslom. Rútiace sa autá predstavujú vojakov rútiacich sa do náručia smrti. Tieto autá sú symbolom maskulinity, s ktorou by sa mali Sal, Dean, ale aj všeobecne muži identifikovať, ale ktorá je pre nich neistá a nebezpečná. Spangler (2008) hovorí o generácii mužov, ktorá namiesto istoty a bezpečia poskytuje neistotu a falošnú nádej. Sal si to dobre uvedomuje, hlavne potom, čo nasleduje starca, ktorý mu sľubuje, že ho dovedie k mostu, kam však vôbec nedorazia. V diele hľadajú aj Deanovho otca, ktorého však vôbec nenachádzajú, ale s ktorým sú Sal aj Dean silne identifikovaný. Dean už ako malý plače pred súdom, aby neodsúdili jeho otca, vymenili si role. Sal zase sám seba popisuje ako ducha. V diele sú otcovia tí duchovia, ktorí absentujú, ale majú obrovský sprostredkovaný vplyv na svojich synov. Poukazujú na absenciu patriarchálneho bieleho otca. Táto absencia neovplyvnila iba minulosť Sala a Deana, ale aj ich prítomnosť a budúcnosť. Obaja robia chyby svojich otcov, Dean tak zanedbáva svoju rodinu a strieda svoj pobyt s nimi, v podstate straší (Trudeau, 2011).
Sal sa snaží uniknúť pred svojou bolesťou a sklamaním do Mexika, zbiera vlnu a žije v šiatri. Identifikuje sa s Mexičanmi, chcel by byť čierny, ale v tejto predstave „zomiera“. V rasovom Druhom, Inakom hľadá spolu s Deanom patriarchálnu substitúciu. Rasovo Iný, Druhý má v sebe niečo viac, niečo tajomné, mystickú múdrosť. Tento pokus uniknúť Druhému je však paradoxne znemožňovaný možnosťou úteku (typicky belošského) Sala k žene. Keď mu dochádzajú financie, je to stále žena, ku ktorej sa môže vrátiť, má zázemie (Trudeau, 2011).
Perspektíva času
Ako som už spomenul, spôsob, ktorým sa vyrovnáva Sal so životom je písanie. Pomocou písania sa však Sal vzťahuje aj k budúcnosti, pričom zároveň hľadá jednotu v minulosti. Hovorí o primárnom narcizme ako o zmysle života, ako o návrate do materského lona, o smrti. Pre Sala nie je autentické bytie spôsobené vedomím smrti, ale v smrti per se. Sal je v pasci medzi minulosťou a budúcnosťou, uniká mu prítomnosť, ktorú sa snaží žiť naplno na ceste (Mortenson, 2001).
Ten, kto však žije autenticky, je Dean. Žije pre prítomnosť, chce ju úplne vyplniť a verí, že o všetko bude postarané. Čas nezamestnáva Deana, ale Dean zamestnáva čas. Sal a Dean predstavujú odpor a vzdor voči kapitalistickej kvantifikácii a reifikácii času. Čas bol podľa Lukácsa (1968) nástupom kapitalizmu presunutý do priestoru. Sal a Dean pracujú sporadicky, vymykajú sa jasnej zmenovej štruktúre. Toto odmietnutie kapitalistického sebaodcudzenia sa je najjasnejšie v pasáži, kde Dean dáva mexickej robotníčke svoje hodinky výmenou za perlu, ktorú vlastnoručne vydolovala. Kerouvac tak stavia jasne do kontrastu kapitalizmus a naturalizmus (Mortenson, 2001).
Pokúsil som sa poukázať na psychoanalytické aspekty postáv, ich vzájomného vzťahu a prepojiť ich so širším spoločenským kontextom. Rád by som však celú vec ešte trochu skomplikoval a to poukázaním na TO, čo poháňa Sala, ale aj Deana.
Čo je TO?
Na okraji Lacanskej túžby operuje sila, ktorá sa vyžíva na jej nestabilite a to konštituuje pud. Pud a túžba sú v dialektickom vzťahu (Johnston, 2013). Tam, kde je frustrovaná túžba, pud je uspokojený, kŕmi sa neuspokojenou túžbou. Pud má schopnosť deštrukcie a je nebezpečný tým, že ide za princíp slasti, môže subjekt anihilovať- zničiť (myslím, že väčšina kolegov, ktorí pracujú so závislou alebo psychopatickou klientelou ľahko pochopí tento logický sled), Deanova neustála manická potreba ísť niekam je však najlepším príkladom.
Túžba je podľa Žižeka (1992) metonymickým útekom pred intruzívnym pudom, pred niečím, čo saje život. Slovami Sala: „Cesta je protektívna.“ (Kerouac, 2015, s. 254). Sal a Dean sa neustále točia okolo objet a (objekt, ktorý by mohol uspokojiť túžbu). Objet a však nie je cieľom, ale príčinou hľadania vykúpenia na ceste. Vzniká v dôsledku nejakej nedefinovateľnej straty, ktorú subjekt prežíva, akonáhle vstúpi do symbolického rádu (Sawczuk, 2016). Cesta sa stáva honbou za niečím, čo Sal aj Dean musia nevyhnutne minúť. Na ceste nastáva automaton, nikdy nekončiaca reťaz označujúcich, tak, ako nikdy nekončí Salove otáčanie sa okolo toho, čo chýba. Toto strádanie je vpísané do rádu symbolična. TO (TO, čo hľadajú a Sal aj Dean nazývajú TO) však nie je možné podriadiť jazyku, TO nemôže byť nikdy ukotvené v žiadnom označujúcom (Sawczuk, 2016). Preto Sal ani Dean nie sú schopní jazykom uchopiť TO, čo cítia na ceste a pri poslúchaní Jazzu.
Čo je však to, čo strádajú?
Už som sa dotkol témy otcovstva a narušenia dôvery v otcov fungujúcich v patriarchálnej spoločnosti. Celá cesta je vlastne fatálny vzťah cestujúceho syna ku stratenému a neschopnému otcovi. Cesta by mala byť cestou k mužskosti, no namiesto toho ide o prázdnu líniu mužských identifikácií a v konečnom dôsledku o neschopnosť prijať dominanciu a autoritu (Carden, 2009). Duch otca vytvára ducha syna. Ide o disturbanciu v procese akceptácie falu (mužskosti), ktorý straší subjekt nevyriešenou Oidipálnou dilemou. Najzreteľnejšie je to snáď v sne Sala, v ktorom mu matka vyvoláva pocity viny a Sal začína vnímať túžbu matky/ Druhého (Lacan mal pre tento koncept slovnú hračku (m)Other) ako nepenetrovateľnú a cíti vinu za to, že nemôže fungovať ako falus, je vykastrovaný, stráca identitu (Sawczuk, 2016). Cestovanie dokola v USA je metonymické striedanie označujúcich okolo prázdneho materského priestoru (ženskej genitálie v symbolickom zmysle), ktorý Sal ani Dean nie sú schopní vyplniť. Človek si s úsmevom môže vybaviť úvahy Sartra o ľudskej potrebe zapĺňať diery[1]. Sal sa však snaží podriadiť neistej otcovskej autorite, vydáva sa bezhlavo, pasívne na cestu a dochádza mu, že zrelosť vzniká pochopením chýbania falu/ otca a neuspokojiteľnosti túžby Druhého/matky. V konečnom dôsledku preto neodchádza na ďalšiu cestu s Deanom, ktorý je naďalej stratený na ceste. Dean sa zasekáva v túžbe, ktorá je nekonečná cirkulácia označujúcich nezávislých na stabilných referentoch (Sawczuk, 2016). Dean nechápe, že objet a nie je cieľom, ale príčinou, musí stále ísť a ísť, uháňa ho cesta, je hovorený jazykom[2].
Poznámky:
[1] Sartre, J.P. (2012). Sešity z Podivné Války. Academia.
[2] The road drives me = the language speaks me. Mám tu na mysli bezhlavú oddanosť symbolickému rádu.
Literatúra
Carden, M. P. (2009). Hilary Holladay and Robert Holton, ed. „‚Adventures in Auto-Eroticism‘: Economies of Traveling Masculinity in On the Road and The First Third“. What’s Your Road, Man?. Carbondale, IL: Southern Illinois University Press: 169–185.
Collins, R. & Skover, D. (2013). Máne. Metafora.
Foxe, G. (2008). And Nobody Knows Whats Going to Happen to Anybody: Fear and Futility in Jack Kerouacs On the Road and why i tis Important. Psychoanalytic Review. 95 (1): 45-62.
Johnston, A (2013). Jacques Lacan. The Stanford Encyclopedia of Philosophy. Stanford. Stanford University.
Kerouac, J. (2015). Na cestě. Argo
Lukács, G. (1968). History and Class Consciousness: Studies in Marxist Dialectics. Cambridge: MIT Press.
Mortenson, E. (2001). Beating Time: Configurations of Temporality in Jack Kerouacs On the Road. College Literature. 28 (3): 51-67.
Nicosia, G. (1994). Memory Babe: A critical Biography of Jack Kerouac. University of California Press.
Sartre, J. P. (2012). Sešity z Podivné Války. Academia.
Sawczuk, T. (2016). A Reading of Selected Works by Jack Kerouac: The Lacanian Perspective. Doctoral Dissertation.
Spangler, J. (2008). We are on a Road to Nowhere. Steinback, Kerouac and the Legacy of the Great Depression. Studies in the Novel. 40 (3): 308-327.
Trudeau, J. T. (2011). Specters in the Rear- View: Haunting Whiteness in Jack Kerouacs On the Road. Text and Performance Quarterly. 31 (2): 149-168.
Žižek, S. (1994). Looking Awry: An Introduction to Jacques Lacan Through Popular Culture. Cambridge: MIT Press.
