Veľká vojna
„Vojnu sme prehrali“. To boli slová, ktoré preniesol István Tisza v Budapešťskom parlamente 17. októbra 1918[1]. Tisza, Uhorský ministerský predseda zaujímal pred vyhlásením vojny Srbsku veľmi opatrný postoj, no po vstupe Rakúsko-Uhorska do vojny sa stal jej výrazným propagátorom. Ešte na začiatku roku 1918 to vyzeralo totiž tak, že by Rakúsko-Uhorsko so svojimi spojencami mohlo stáť po skončení vojny na strane víťazov, so vstupom USA do vojny sa však miska váh naklonila na opačnú stranu. Vzhľadom k tomu, že Rakúsko-Uhorsko a Nemecko počítali s rýchlou vojnou a nie s naťahujúcimi sa nekonečnými zákopmi, bola Monarchia veľmi rýchlo v zložitej ekonomickej a politickej situácii. Postupné povolávanie ďalších a ďalších vekových skupín logicky viedlo k nedostatku produkcie (vrátane potravín) a následne k zavedeniu systému potravinových lístkov. Od roku 1916 vstúpil do platnosti aj systém rekvizícií, ktorý umožňoval štátu zabaviť dobytok a obilniny za fixnú cenu, ktorá ale bola v ostrom nepomere k rapídnej inflácii. Po tom, čo sa dostal k moci Karol IV. (Karol I. Habsburgský) sa situácia pre Uhorsko ešte viac skomplikovala. Jednotlivé národnostné menšiny sa snažili o samostatnosť alebo prinajmenšom o vznik federácie, čo bolo pre Uhorskú vládu neprijateľné. Navyše sa Karol IV. pokúšal o čo najrýchlejšie vyriešenie situácie, a preto bol naklonený kompromisom. Tie by ale nevyhnutne viedli k rozpadu Monarchie. Okrem toho potreboval zosadiť z politickej scény už spomínaného Tiszu, pretože ten reprezentoval vlnu, ktorá chcela pokračovať vo vojne. Tisza musel nakoniec v máji 1917 odstúpiť. Vláde, ktorá nastúpila po ňom sa situáciu nepodarilo ukľudniť a čoraz viac hrozili obrovské územné straty pre Uhorsko, ktoré sa riešili na pojednávaniach medzi čoskoro víťaznými mocnosťami. Táto vláda 23. októbra odstúpila a pod vedením Károlyiho sa sformovala Uhorská národná rada[2]. Tá vo svojom 12 bodovom prehlásení požadovala okamžité ukončenie vojny, nezávislosť Uhorska Rakúsku, zásadné demokratické reformy a zmierenie sa s národnostnými menšinami bez ohrozenia územnej integrity Uhorska. Károlyiho vláda bola od začiatku pod obrovským tlakom, pretože menšiny spadajúce pod Uhorsko požadovali svoju samostatnosť a tá im bola víťaznými mocnosťami aj prisľúbená. Išlo o Slovensko (resp. Československo), Rumunsko a Srbsko. Svoje nároky boli tieto menšiny ochotné hájiť aj vojensky, a preto Károlyi zhodnotil, že vystupovať voči nim agresívne by zhoršilo situáciu Uhorska na mierovej konferencii. Značná časť Uhorska bola v podstate vojensky obsadená na týchto územiach, najmä v pohraničí [3]. Na vnútroštátnej scéne sa Károliyho vláda zaslúžila o značné demokratické a sociálno-politické zmeny. Zaviedla sa podpora v nezamestnanosti a zakázalo sa zamestnávanie detí mladších ako 14 rokov. Okrem toho sa plánovalo zavedenie 8 hodinovej pracovnej doby a rozšírenie sociálneho poistenia. Tieto vyhlášky sa, ako píše Romsics[4], zrkadlili v každodennom živote iba v takmer nepatrnej miere, pretože vstupovali v platnosť vo veľmi náročných ekonomických podmienkach. Počet nezamestnaných v tomto čase už vzrástol na niekoľko tisíc a na železničných staniciach sa objavovali obyvatelia z obsadeného pohraničia. Do konca roku 1918 a začiatku roku 1919 žili tisíce ľudí v biede, hlade, bez teplého oblečenia a strechy nad hlavou [5]. Všetky tieto udalosti viedli k ďalšej polarizácii spoločnosti, čo sa odzrkadľovalo aj v politike. Károlyiho vláda bola sprava tlačená túžbami po diktatúre a zrušením demokratizujúcich reforiem. Na pravej strane nechýbali kresťanské hnutia, ktoré svoj program stavali väčšinou na rasovej neznášanlivosti [6]. Na ľavej strane tlačili na vládu sociálni demokrati a komunisti, ktorí si 24. novembra založili Maďarskú Stranu Komunistov, na čele ktorej stál novinár vracajúci sa z ruského zajatia, Béla Kun. Strana otvorene hlásala svoju snahu o zrušenie súkromného vlastníctva, kapitalizmu a nahradenie parlamentnej demokracie systémom rady zavedeným v boľševickom Rusku. Károlyiho vláda sa dlho vyhýbala čeleniu týmto tlakom a konať sa rozhodla až vo februári 1919. Nechala rozpustiť pravicové zoskupenia a zatknúť 32 predstaviteľov komunistickej strany, vrátane Kuna. Károlyi sa chopil činov aj voči českým légiám a rumunskej armáde, ktoré sa zdržiavali v pohraničí. Zrejme ho k tomu podnietila aj mierová konferencia v Paríži, ktorej výstupom mali byť územné straty Uhorska. Protokol z tejto konferencie 21. marca odmietol a plánoval odpor na národnej úrovni, v ktorého čele by stál on s vládou sociálnych demokratov. Tí sa však ale za jeho chrbtom dohodli s Kunom a „22. marca ráno viali na Budapešťských domoch červené zástavy a plagáty na uliciach hlásali, že po Sovietskom Rusku aj v Maďarsku prevzal vládu proletariát[7].“ Bola vyhlásená Maďarská [8]Republika Rad.
Maďarská Republika Rad
Nová vláda sa snažila hneď od začiatku o hlboké a ďalekosiahle zmeny v oblasti politickej, sociálnej, ekonomickej a kultúrnej. Robotnícke strany sa spojili 26. marca 1919 pod Maďarskú socialistickú stranu, ktorej výkonnou zložkou bola Revolučná rada. Tá disponovala mocenským monopolom. Jej predsedom sa stal Sándor Garbai, ale skutočným vedúcim hnutia bo stále Béla Kun. Ten bol mimoriadne nadaný rečník a bol v priamom kontakte s Leninom. Vo vláde s ním boli aj György Lukács, ktorý zodpovedal za kultúrne záležitosti a Mátyás Rákosi, budúci diktátor Maďarska. Vláda bola prevažne zložená z malomeštianstva, ale, a to sa ešte ukáže byť dôležitým faktom, bola z 60 až 70% zložená z členov židovského pôvodu [9]. Na regionálnej rovine vznikali rady, do ktorých sa volili členovia. Volebným právom disponoval každý muž a žena starší 18 rokov. Nemali ho však kňazi a „vykorisťovatelia“. V podstate ho dostali tí, ktorí ho doteraz nemali a prišli oňho tí, ktorí ho mali predtým. Medzi novozvolenými členmi rady boli prevažne robotníci, sedliaci, ale aj intelektuáli a učitelia.
Reformou prešlo aj súdnictvo. Namiesto sudcov sa ustanovili 6-členné komisie, ktoré boli menované Revolučnou radou. Boli zložené z laikov, väčšinou robotníkov a sedliakov. Súdne spory, ktoré riešili sa často týkali potlačenia revolučného odporu a ich cieľom bolo nastolenie odstrašujúceho príkladu. Polícia a žandárstvo bolo nahradené Červenou Strážou, ktorá pozostávala z bývalých vojakov, robotníkov a branou predošlého režimu, preto sa na ňu Kunova vláda spoliehala iba s veľkou opatrnosťou.
Na ekonomickej rovine dochádzalo k zoštátňovaniu súkromných podnikov. Tie, ktoré mali viac ako 20 zamestnancov boli automaticky zoštátnené bez akejkoľvek kompenzácie. Takisto boli socializované finančné úrady a obytné domy. V praxi to znamenalo, že si robotník a mešťan vymenili obydlie. Kto nepracoval, nemohol vlastniť ani pôdu. Bolo založených niekoľko družstiev a priemyselné veľkopodniky prešli do vlastníctva proletárskej vlády. Do každej továrne bol pridelený komisár z radov robotníctva, ktorý mal dohliadať na fungovanie podnikov. V obchode boli podobne umiestnení komisári, dohliadajúci na to, aby sa predávalo za fixnú, štátom stanovenú cenu. Naďalej fungoval systém potravinových lístkov. Zaviedla sa už plánovaná 8 hodinová pracovná doba, pokračovalo sa v podpore v nezamestnanosti. Ceny nájmov sa plošne znížili o 20%. Upravili sa aj mzdy, ktoré narástli o 10 až 80%. Rozdiel medzi najnižšou a najvyššou mzdou bol približne 7 násobný. Ale ako píše Romsics [10], jedna vec bola vydávať vyhlášky a úplne iná realita trhu.
Dôležitou reformou bola tá školská, zaviedla sa povinná 8 ročná a bezplatná školská dochádzka. Školy za zoštátňovali. Zrušili sa povinné modlitby počas vyučovania a zakázalo sa vyučovať kňazom a rádovým sestrám. Cirkevné inštitúcie sa rozpúšťali. Podobne v akademickej oblasti došlo k výrazným personálnym zmenám. Maďarská akadémia vied bola ako reakcionársky živel rozpustená a jej budova bola poskytnutá pre Červenú Stráž [11].
Stanoviská k novovzniknutej vláde boli rôzne. Mladá generácia intelektuálov zoskupená okolo časopisu Nyugat (Západ) prijímala nový režim spočiatku s nadšením. Patrili k nim napríklad Mihály Babits, Dezső Kosztolányi, Zsigmond Móricz, Frigyes Karinthy Gyula Krúdy a Milán Füst. „Stará“ spoločenská elita upadla do pasivity alebo emigrovala a väčšina vyčkávala, až Kunov režim padne. Vo Viedni vznikol Maďarský národný výbor známejší pod názvom „antibolsevista comité“ (ABC), na čele ktorého stál István Bethlen. Na domácej pôde boli reprezentantmi odboja gróf Gyula Károlyi a Miklós Horthy. Stredná vrstva, zbavená svojho majetku bola z väčšej časti proti Kunovej vláde. K strane odporu sa pridala aj značná časť inteligencie, sociálne kresťansky a katolícky orientované obyvateľstvo. Zo sedliactva boli v opozícii hlavne tí, čo prišli o pozemky a tí, čo ich získali s Kunovým režimom sympatizovali. Prívrženci vlády boli väčšinou z veľkých miest, vidiek inklinoval skôr k odporu.
Kunov prevrat vyvolal v Paríži veľké prekvapenie a obavy z toho, že by revolúcia nemusela končiť v Budapešti. Z toho dôvodu bola mobilizovaná česká, srbská a rumunská armáda čakajúca v pohraničí Maďarska. V polovici apríla 1919 sa znovu schyľovalo k bojom.
Reakciou na počiatočné úspechy maďarskej armády bol nový protokol z Paríža, ktorý ale naďalej zohľadňoval vo vymedzení hraníc Maďarska československý a rumunský kontext. Väčšina vlády bola proti akýmkoľvek ústupkom, ale k všeobecnému prekvapeniu bol Béla Kun za prijatie parížskeho návrhu. Odôvodňoval to tým, že vnútroštátna situácia nie je dostatočne stabilná, čo sa nakoniec ukázalo byť pravdou [12]. Od mája 1919 sa viera a nádeje vkladané do Kunovho režimu otriasali, väčšina intelektuálov sa od neho otvorene dištancovala. Veľkú nevôľu vyvolala nová mobilizácia, na potlačenie ktorej musela byť privolaná armáda. Výsledkom boli masové popravy[13]. Koncom júna sa ešte Kunovci pokúsili o ofenzívu, no tá s výraznou početnou prevahou rumunskej armády skončila neúspechom. Rumunská armáda tiahla na Budapešť a 1. augusta 1919 vláda Revolučnej rady odstúpila. Jej predstavitelia ešte v ten deň utiekli do Viedne, kde dostali politický azyl. Na scénu postupne nastúpil Miklós Horthy…
Budapešť, základňa psychoanalýzy
V tomto turbulentnom období rozkvitala psychoanalýza v Maďarsku rýchlym tempom. Bolo to dôsledkom dobrej propagácie a prívetivej recepcie psychoanalýzy a dôležitú úlohu v tom hral osobnostný faktor. Najvýraznejšou figúrou maďarskej psychoanalýzy, Sándor Ferenczi, bol už v tej dobe verejne známou osobnosťou na domácej pôde a v psychoanalytických kruhoch aj medzinárodne. Ferenczi bol lekár zo židovskej rodiny, ktorý sa k Freudovi pridal v roku 1908. Už predtým publikoval a rôzne experimentoval, napríklad sa snažil zhypnotizovať svojich známych v Budapešťských kaviarňach. Mal široký a pestrý okruh priateľov zo sveta akadémie, spisovateľov a umelcov. Jeho rodina vlastnila kníhkupectvo v Miskolci (Miškovec), kde sa konali pravidelné stretnutia miestnej inteligencie. Ferencziho klinická skúsenosť sa pred objavením psychoanalýzy sústredila na ľudí na periférii. Išlo o veľmi traumatizovanú a chudobnú skupinu nižšej spoločenskej vrstvy, ľudí prenasledovaných kvôli svojej sexuálnej orientácii, často dohnaných až k prostitúcii. Ferenczi sa aktívne zastával práv homosexuálov a podnecoval odbornú verejnosť, aby sa za patologizujúcim pojatím sexuality snažili vidieť človeka. Toto stanovisko si ponechal a otvorene ho hlásal aj v dobe, keď už bol psychoanalytikom. Zameriaval sa tak aj na spoločenský rozmer duševných porúch, napríklad aj alkoholizmus vnímal na úrovni individuálnej, ale aj spoločenskej patológie. Tieto postoje často rezonovali s problémami, ktorým sa venovali dobové periodiká oslovujúce spoločenské problémy, ako už spomínaný Nyugat (Západ), ale aj Korunk (Naša doba) a Huszadik század (Dvadsiate storočie).
Ferenczi v roku 1913 založil Maďarskú Psychoanalytickú Spoločnosť, ktorá v sebe bola schopná pojať aj vycvičených psychoanalytikov bez medicínskeho vzdelania. Patrili k nim napríklad Sándor Radó, ktorý bol právnik (zároveň študoval medicínu), Jenő Varga ekonóm a gróf Antal Freund, chemik. Aj keď prvá svetová vojna vývin psychoanalýzy spomalila, v roku 1918 sa už v Budapešti konal 5. medzinárodný psychoanalytický kongres venovaný vojnovým neurózam[14]. Na tomto kongrese Freud vystúpil s príspevkom Cesty psychoanalytickej psychoterapie[15]. V tomto príspevku Freud komentuje obmedzenosť psychoanalýzy, čo do počtu psychoanalytikov, tak do počtu pacientov, ktorí si ju môžu dovoliť. Považoval za dôležité, aby sa táto liečebná metóda rozšírila medzi bežný ľud, aj za cenu svojej modifikácie v technike a dĺžke. Preto podporoval Ferencziho experimenty s aktívnou technikou[16]. Navyše videl budúcnosť psychoanalýzy v zakladaní bezplatných kliník. Myšlienka na vznik takejto kliniky nebola nová, Freud sa o nej bavil s Antalom Freundom asi rok pred kongresom a ten bol ochotný takúto kliniku finančne podporiť. Freund venoval Maďarskej psychoanalytickej spoločnosti 2 milióny korún, ktoré mali slúžiť na pokrytie vydavateľských výdajov, vybudovanie knižnice, podporu vzdelávania nových analytikov a práve na spustenie novej bezplatnej kliniky. Svoju prednášku Freud ukončil slovami: „Je veľmi pravdepodobné, že na hromadné využitie našej terapie budeme nútení v určitej miere primiešať k zlatu psychoanalýzy meď priamej sugescie a hypnotické pôsobenie, ktoré podobne ako tomu je pri vojnových neurózach môže hrať dôležitú úlohu […]“[17] V týchto Freudových slovách je možné vidieť určitú mieru progresívnosti, keď sa snaží podporiť alteráciu svojej techniky, jedným dychom však takúto úpravu devalvuje zo zlata na meď. Jedno z možných čítaní tejto stati je, že Freud nezanedbáva ani marginalizovanú časť spoločnosti a snaží sa o to, aby sa dostalo psychoanalytickej starostlivosti všetkým, ktorí ju môžu potrebovať. Majorita vojakov trpiacich vojnovou neurózou rozhodne nepatrili k vyššej strednej triede. Ľavicovo orientovaná časť publika mohla vidieť v psychoanalýze spojenca. Ďalším možným čítaním je však, že chudobní nie sú analyzovateľní, nie sú schopní skutočnej psychoanalytickej práce, pretože ich Ja je slabé, nemajú psychologický vhľad, a preto potrebujú skôr podpornú a direktívnu terapiu [18].
Kongres sa konal 28-29. septembra a prebehol ešte pred dvomi zmenami vlády. Mal obrovský úspech v médiách aj v odbornej verejnosti. Ferencziho pozval prednášať o psychoanalýze krúžok medikov združený pod názvom Galileo. Tí ho chceli dostať na pôdu fakulty, ale cesta k tomu bola spletitá. Ešte v roku 1913 si Ferenczi podal žiadosť o docentúru, ale odmietli ho habilitovať v hlasovaní s pomerom 15:6 [19]. V roku 1918, po tom, čo nastúpila Károlyiho vláda sa pokúsili študenti spolku Galileo zažiadať o možnosť prednášať pre Ferencziho. Žiadosť obsahovala 243 podpisov a bola, podobne ako žiadosť o uznanie docentúry, zamietnutá Jenőm Jendrassikom. Tomu ešte v roku 1913 vadilo, že psychoanalýza je pornografia a vykladanie snov, tentokrát mu vadilo, že sú medzi podpísanými prevažne ženy[20]. Ešte do marca 1919 mohla akademická obec odmietať nové návrhy na profesorské menovania, pretože bola vo vzťahu k vláde autonómnou. Počnúc vyhlásením Maďarskej republiky rad sa situácia radikálne zmenila. Kunova vláda chcela reformovať vysoké školy a posunúť ich na svetovú úroveň. To v sebe zahŕňalo integráciu nových myšlienkových a vedeckých smerov, akými bola psychoanalýza, ale aj experimentálna psychológia a detská psychológia.
Tak sa stalo, že mohol byť Ferenczi, paradoxne v diktatúre, menovaný 25. apríla 1919 profesorom novovzniknutej katedry psychoanalýzy. Umožnila to nielen revolúcia, ale aj Ferencziho kontakty, pretože už spomínaní Radó a Varga mali v novej vláde významné postavenie. Išlo o výnimočnú udalosť, Ferenczi bol totiž prvý psychoanalytik, ktorý získal akademickú pozíciu ako psychoanalytik a nie ako odborník v inej oblasti. Okrem toho získal pozíciu Géza Róheim ako antropológ a István Hollós, ktorý mal vyučovať psychiatriu. Išlo o zmeny prebiehajúce zo dňa na deň, navyše boli od vonkajšieho sveta odrezané. Freud a nemaďarskí psychoanalytici s obavami sledovali dianie v Budapešti. Ich postoje boli ambivalentné, na jednu stranu sa psychoanalýza konečne dostala na univerzitu, na stranu druhú k tomu ale v kontexte boľševickej revolúcie a Freud sa bál, aby psychoanalýza nebola ideologicky zneužitá [21].
Zo zachovalej korešpondencie uvádzam fragment listu od Ferencziho Freudovi zo 4. apríla 1919: „Dnes u mňa boli 1.) vyslanec študentov, ktorí chcú založiť psychoanalytickú spoločnosť medikov. Chcem ich podporiť. 2.) Hlavný lekár Robotníckej zdravotnej poisťovne, ktorý chce založiť psychoanalytickú ambulanciu, ktorá by bola prepojená s fakultou […] 3.) […] Predvčerom sa odvolali profesorské menovania, za pár dní budú menovaní noví. 4.) Od jedného komisára som dostal pokyn k spusteniu rekvirovaného súkromného sanatória, ktoré by malo fungovať ako bezplatná psychoanalytická klinika. K tomu ešte vyhláška, že nám v dome jednu izbu odoberú. Róheim bude medzi menovanými profesormi a v pondelok začne prednášať […]“[22]. Všetko smerovalo k tomu, aby zmienená klinka spustila svoju činnosť a psychoanalýza mohla začať svoju akademickú cestu, ale 1. augusta 1919 padla Maďarská republika rád a príbeh maďarskej psychoanalýzy sa ubral iným smerom. Bezplatné kliniky sa založili v Berlíne (1920), Viedni (1922) a roku 1931 aj v Budapešti [23][24].
Literatúra
Erg Ágoston. „Pszichoanalízis és marxizmus“, Korunk 5, č. 9, (1930), s. 645-647.
Erős Ferenc, Pszichoanalízis, Freudizmus, Freudomarxizmus, Budapest: Gondolat, 1986.
Erős, Ferenc. „Ferenczi Sándor professzori kinevezése: Háttér és kronológia“, Thalassa 20, č. 4, (2009), s. 3-28.
Freud, Sigmund. „A pszichoanalitikus terápia útjai“, Imágo Budapest 7, č. 2 (2018), s. 19-27.
Gaztambide, Daniel J. „A népért való pszichoterápia: Freud, Ferenczi és a hátrányos helyzetű emberekkel végzett pszichoanalitikus munka“, Fordulat 31, č. 2 (2022), s. 183-213.
Harmat Pál, Freud, Ferenczi és a magyarországi pszichoanalízis, Bern: Európai Protestáns Magyar Szabadegyetem, 1986.
Jeszensky, Erik. „Dialektikus Materializmus és pszichoanalízis“, Korunk, 9, č. 6 (1934), s. 547-553.
Kapás, István. Pszichoanalízis, ideológia, társadalom. Budapest: Oriold és társai, 2020.
Mészáros, Judit. Ferenczi and beyond: Exile of the Budapest school and solidarity in the psychoanalytic movement during the nazi years. London: Karnac Books, 2014.
Neufeld Béla. „A társadalmi realitás és a neurózisok“, Korunk, 6, č. 6, (1931), s. 415- 420.
Neufeld Béla, „Gyermekönygilkosságok“, Korunk, 9, č. 9, (1934), s. 666-669.
Romsics, Ignác. Magyarország története a XX. században. Budapest: Osiris, 2010.
Romsics, Ignác. Magyarország története. Budapest: Kossuth, 2017.
[1] Ignác Romsics,, Magyarország története (Budapest: Kossuth, 2017), s.388.
[2] Tento prevrat sa nezaobišiel bez obetí, okrem ďalších bol 31. októbra zavraždený vo svojom byte István Tisza.
[3] Ignác Romsics, Magyarország története, s. 391.
[4] Ignác Romsics, Magyarország története, s. 392.
[5] Ibid, s. 394.
[6] Ibid, s. 395.
[7] Ibid, s. 396.
[8] Maďarčina nepoužíva rozdiel medzi „Uhorskom“ a „Maďarskom“. V odbornej literatúre sa o Maďarsku začína hovoriť počnúc Maďarskej republiky rad.
[9] Ignác Romsics, Magyarország története a XX. században (Budapest: Osiris, 2010), s. 124.
[10] Ibid, s. 126.
[11] Ibid, s. 127.
[12] Ibid, s. 131.
[13] Celkovo za svoju relatívne krátku existenciu stihol Kunov režim popraviť približne 500 ľudí.
[14] Dnes post traumatická stresová porucha.
[15] Sigmund Freud, „A pszichoanalitikus terápia útjai“, Imágo Budapest 7, č. 2 (2018), s. 19-27.
[16] Išlo zjednodušene povedané o opustenie role neutrality psychoanalytika a o prikázanie alebo zakázanie určitých činností vo vzťahu k symptómu. Myšlienka za tým bola zefektívniť a zrýchliť liečbu. Sám Ferenczi od nej neskôr upustil.
[17] Freud, „A pszichoanalitikus terápia útjai“, s. 27.
[18] Daniel J. Gaztambide, „A népért való pszichoterápia: Freud, Ferenczi és a hátrányos helyzetű emberekkel végzett pszichoanalitikus munka“, Fordulat 31, č. 2 (2022), s. 193.
[19] Ferenc Erős, „Ferenczi Sándor professzori kinevezése: Háttér és kronológia“, Thalassa 20, č. 4, (2009), s. 11.
[20] V skutočnosti bol pomer 1:1, srv. Erős, „Ferenczi Sándor professzori kinevezése“, s. 12.
[21] Judit Mészáros, Ferenczi and beyond: Exile of the Budapest school and solidarity in the psychoanalytic movement during the nazi years (London: Karnac Books, 2014).
[22] Erős, „Ferenczi Sándor professzori kinevezése“, s. 16.
[23] Judit Mészáros, Ferenczi and beyond, s. 49.
[24] Freundov finančný dar sa podarilo v roku 1919 dostať z Budapešti iba čiastočne, na svojej hodnote stratil kvôli domácej inflácii. Peniaze sa previedli do ekonomicky stabilnejšieho Rakúska, zaslúžil sa o to Otto Rank, srv. Erős, „Ferenczi Sándor professzori kinevezése, s. 15-16.
