Psychoanalýza v medzivojnovej Budapešti

„Po neznesiteľnom Červenom terore, ktorý bol ako nočná mora tu máme teror Biely. Zdá sa, že krutý a bezohľadný klerikálny a antisemitský duch zvíťazil. My Maďari teraz čelíme brutálnemu prenasledovaniu židov. […] Veľmi rýchlo nás vyliečili z ilúzie, v ktorej sme boli vychovávaní, že sme Maďari židovskej viery[1].“

Tento list napísal Ferenczi 28. augusta Freudovi. Niekoľko týždňov predtým mu vzali profesorský titul, zrušila sa katedra psychoanalýzy a vylúčili ho z lekárskej komory. Po páde Maďarskej republiky rad sa nová vláda snažila o zrušenie všetkých reforiem zavedených Kunom. Táto nová vláda bola pravicová, nacionalistická, kresťansky orientovaná a značne antisemitská. Väčšina Kunovej vlády mala židovské korene a tým pádom sa ľavica stotožňovala so židovstvom. V roku 1920 vstúpil do platnosti tzv. Numerus Clausus, prvý antisemitský zákon v Maďarsku a  strednej Európe v dvadsiatom storočí, ktorý obmedzoval počet židov na univerzách na 6%. Značná časť študentstva a učiteľstva bola prepustená a nútená k emigrácii. Vzhľadom k tomu, že väčšina analytikov mala židovský pôvod sa ich nové postihy dotýkali priamo. V medzivojnovom období môžeme hovoriť o dvoch väčších udalostiach z pozície dejín psychoanalýzy. V prvom rade ide o tzv. Prvú vlnu emigrácie[2] a po druhé dochádzalo k marginalizácii psychoanalýzy  a jej uzavretiu sa v pracovniach psychoanalytikov a zameranie sa na klinickú prax. Aj keď bola Psychoanalytická spoločnosť stále otvorená aj nemedikom, tí sa do nej prakticky kvôli sťaženým podmienkam nemali šancu dostať. Noví členovia tak boli iba z kruhu lekárov.

V prvej emigračnej vlne odišiel Varga ako člen Kunovej vlády do Viedne a následne do Moskvy, kde sa stal spolupracovníkom Lenina. Radó odišiel do Berlína, kde sa pridal k Maxovi Eitingtonovi a vyučoval v rámci novej inštitúcie vzdelávajúcej psychoanalytikov. Do USA emigroval Sándor Lóránd, ktorý pochádzal z Košíc a Ferenczi s ním pôvodne počítal ako so spojkou medzi maďarskou a československou psychoanalýzou.[3] Tá sa sústredila  v tomto období v tzv. Košickom psychoanalytickom krúžku. Spomedzi kandidátov psychoanalýzy stojí za zmienku odchod manželov Balintovcov a Edit Gyömrői do Berlína, odkiaľ sa v polovice dvadsiatich rokov aj vrátili do Budapešti.

Gyömrői bola významnou spojkou k marxistom, pretože disponovala kontaktmi na ľavicových intelektuálov. V Berlíne sa schádzala s Wilhelmom Reichom, Annie Reichovou a Ottom Fenichlom. Išlo o ľavicovo orientovaných psychoanalytikov, ktorí sa snažili o prepojenie marxizmu a psychoanalýzy. Gyömrői mala ešte jednu silnú väzbu k marxizmu, chodil k nej do psychoanalýzy asi najznámejší medzivojnový ľavicový intelektuál, básnik Attila József, ktorý bol do nej nešťastne zamilovaný.

Po konsolidovaní politickej situácie sa mohla Maďarská psychoanalýza ďalej rozvíjať a publikovať v medzinárodných psychoanalytických časopisoch. Z domácich autorov bol významnou osobnosťou Hollós, ktorý sa venoval psychózám, Imre Hermann sa snažil o prepojenie psychoanalýzy a pozitivistickej vedy a Róheim prepájal antropológiu so psychoanalýzou. Texty dokonca vychádzali aj v spomenutých kultúrnych periodikách a lekárskom časopise Gyógyászat (Liečenie). Je to zaujímavé, pretože Horthyho režim, aj keď krajne pravicový, podporoval kultúrny rozmach a vydávalo sa rekordné množstvo časopisov a kníh. Do začiatku druhej svetovej vojny  v podstate neexistovala cenzúra, postihy boli hlavne administratívne, prípadne sa udelili finančné pokuty a znížili dotácie.

Maďarská psychoanalýza v tomto období viac než cenzúre a režimu musela čeliť vlastnej identitnej kríze. Začali sa objavovať odnože psychoanalýzy aj v Maďarsku. Od Maďarskej spoločnosti sa odtrhli dve hlavné vetvy, a to Stekeliáni a Adleriáni. Tí boli ochotnejší k priberaniu nových členov v dobe, kedy boli už jasne stanovené výcvikové podmienky pre vykonávanie odbornosti psychoanalytika. Často medzi seba brali aj nevzdelaných členov a prevádzali laickú terapiu.

Koniec tejto etapy je zavŕšený nástupom Hitlera k moci a druhou vlnou emigrácie psychoanalytikov, tentokrát do USA.

Psychoanalýza a marxizmus

Situácia v Maďarsku bola medzi dvomi svetovými vojnami zložitá. Stihla sa tam vystriedať v priebehu jedného roka krajne ľavicová a krajne pravicová vláda a všetko, čo len naznačovalo spojenie s Kunom a ľavicovým myslením bolo perzekvované. Navyše sa na scéne objavoval silný antisemitizmus. Psychoanalýza a marxizmus sa v Maďarsku dostali na perifériu, napriek tomu sa im podarilo svoju existenciu zachovať. Zo strany psychoanalýzy sa pokusy o prepojenie s marxizmom skoro neobjavovali, psychoanalytici na seba nechceli príliš upozorňovať a byť spájaní s politikou. Napriek tomu sa na strane ľavicových intelektuálov objavovali snahy o prepojenie so psychoanalýzou.

Recepciu psychoanalýzy maďarským marxizmom je podľa Erősa[4] nutné vnímať s ohľadom na dobový kontext „plný očakávaní, veľkých prorockých hesiel, militantnej aktivity a ideologických fantómov“. Komunizmus, národný socializmus, fašizmus mali byť odpoveďou na politicko-ekonomické otázky a problémy, ktorým spoločnosť čelila. V tomto duchu je možné hovoriť o určitom dobovom mesianistickom nádychu do ktorého spadali aj marxizmus a psychoanalýza. Marx mal ľudí zbaviť chudoby, Freud vyliečiť z neurózy[5].

Z chronologickej perspektívy je možné hovoriť o počiatočnej prívetivej pozícii marxizmu voči psychoanalýze počnúc vznikom Maďarskej republiky rad až po polovicu 30. rokov. Erős hovorí o konvergencii marxizmu a psychoanalýzy, ktorú nazýva „freudomarxizmom[6]“. Táto počiatočná konvergencia ale mala podľa neho viesť iba k o to ostrejšej divergencii. Podobným procesom psychoanalýza prešla aj v Sovietskom Rusku, kde ešte v dvadsiatych rokoch minulého storočia mohla fungovať ale začiatkom tridsiatych rokov sa stala nežiadúcou. Tento „stalinovský obrat[7]“ sa do Maďarska dostal až v druhej polovici tridsiatych rokov, preto mohla debata vôbec existovať. Erős[8] tento posun v čase mapuje skrz pojem „freudomarxizmus“, ktorý sa postupne pre Maďarský marxizmus stával zbaveným akéhokoľvek revolučného potenciálu, schopným do seba alibisticky absorbovať akúkoľvek inú teóriu. Začiatkom 40. rokov (nielen) maďarský marxizmus psychoanalýzu na určitú dobu zavrhol. Harmat ale príčinu rozkolu nevidí v teoretickej rovine: „dôvodom nezlučiteľnosti psychoanalýzy a marxizmu neboli ideologicko-filozofické[9]“. Na otázku, aké teda boli neodpovedá. Erősova pozícia je radikálnejšia v tom, že považuje celú debatu psychoanalýzy a marxizmu za „symptóm plodiaci iba ďalšie symptómy[10]“ fungujúce ako reaktívne formácie odvádzajúce pozornosť od sociálne politického napätia[11]. Pre Erősa bola celá diskusia „založená na falošnom základe, kládla falošné otázky vedúce k spleti ďalších falošných otázok a odpovedí[12]“. Tragickým príkladom tejto perspektívy je Varjas, ktorý spočiatku so psychoanalýzou sympatizoval a po posilnení ruského vplyvu bol nútený svoje stanoviská prehodnotiť až v tej miere, že vyhlásil objaviteľom nevedomia Marxa a Engelsa a nie Freuda. Pred smrťou v Ruskom pracovnom tábore ho to ale nezachránilo[13] .

V rámci tohto časového horizontu a s postupným nárastom totalitnej cenzúry prebiehala diskusia o možnom vzťahu marxizmu a psychoanalýze, ktorá bola samozrejme priestorovo rozložená od ich integrácie až po striktné odmietanie akéhokoľvek prepojenia. Dejiskom, kde sa odohrávala najväčšia časť snahy marxizmu nejak sa vysporiadať so psychoanalýzou[14] bol časopis Korunk[15](Naša doba). Príspevky v tomto časopisu písali ne-analytici.

Najvýraznejším predstaviteľom odmietavého pólu bol  Erik Molnár (písal články aj pod pseudonymom Erik Jeszenszky). Okrem bežnej kritiky psychoanalýzy (zanedbávanie ekonomickej perspektívy, pansexualizmus, nadmerný dôraz na pudy na úkor vedomia) obvinil psychoanalýzu z toho, že vyrastá z rovnakých koreňov ako fašizmus[16], pretože idealizuje iracionalitu. Reakcia na takúto kritiku prišla od ďalšej významnej figúry, Bély Neufelda, ktorý síce zachoval kádrový spôsob reagovania „v podstate so všetkým súhlasím, ale…“ no snažil sa o triezvejší pohľad na psychoanalýzu. Jeho argument spočíval v tom, že fašizmus je vo svojej normatívnosti iracionálny na rozdiel od psychoanalýzy. Tá iracionalitu iba popisuje, neidealizuje. Molnár vo svojej reakcii túto Neufeldovu obhajobu striktne odmieta s tým, že psychoanalýza síce môže byť občas racionálna, ale je to spôsobené iba tým, že je tak veľmi iracionálna[17].

O niečo menej ostrá a argumentačne racionálnejšia kritika sa objavila od Németha, ktorý vnímal psychoanalýzu ako metódu liečby nevedeckú, neempirickú. Jej efektivita sa nedala dokázať. Navyše by liečba spočívala v tom, že sa daný jedinec navráti do sociálnej reality, ktorá je zo svojej podstaty pokrivená. Elekes naopak Freuda ocenil v tom, že sa dokázal vyhnúť uzavretiu komplexnej ľudskej duše do klieští exaktných prírodných vied. Okrem toho zdôrazňoval, že psychoanalytici sami prechádzajú určitým vzdelávacím procesom a sebaskúsenosťou, kým sa stanú analytikmi. Nešlo teda o šarlatánov a čarodejov, ako ich vnímal Németh[18].

Celkom nestranný pohľad na psychoanalýzu a marxizmus pochádzal od Nagya[19], ktorý kritizoval marxizmus za to že zanedbáva individuálny faktor a psychoanalýze to, že ignoruje ten ekonomický. Je nutné podotknúť, že väčšina kritiky, ktorá sa vzniesla proti Freudovy patrila jeho kultúrnym spisom, ktoré sú najviac špekulatívne[20]. V podobnom duchu sa vyjadroval aj Ágoston: „Sociálni vedci sa nevyjadrujú k ordinácii psychoanalytika a podobne psychoanalytici by sa mali zdržiavať vyjadrení do spoločenských problémov[21]“.

Najviac prepracované prepojenia psychoanalýzy a marxizmu pochádzajú od Neufelda. Vo svojom texte Sociálna realita a neurózy[22] vníma ako najzásadnejší patogénny faktor neuróz represívnu sexuálnu morálku, ktorá sa materializuje v západných kapitalistických inštitúciách (škola, rodina) a byrokracii. Tie sú stelesneným NadJa a zároveň ho v človeku posilňujú. Takéto inštitúcie nútia človeka k vytesneniu namiesto sublimácie, ktorá by k neuróze neviedla. Samozrejme inštitúcie umožňujúce sublimáciu by patrili do utopickej socialistickej republiky. Tento mesianistický pohľad je vlastne v tomto období spoločný ako pre marxizmus, tak aj pre psychoanalýzu.

Zaujímavé prepojenie individuálnej a sociálnej psychológie je možné nájsť aj v ďalšom Neufeldovom texte Samovraždia dieťaťa[23], kde na základe prípadu samovraždy  deväťročného dedinského chlapca uvažuje nad vzťahom reality a fantázie u chudobnej a bohatej vrstvy spoločnosti. Bohatí sú v podstate od reality odtrhnutí a ich fantázie môžu byť naplnené, preto fantazijná činnosť sama neprináša také uspokojenie, ako je tomu u vrstvy chudobnej, kde by mala strádanie vykompenzovať. Je to vlastne následok určitého pocitu menejcennosti a fantázia tu funguje ako obrana, na rozdiel od bohatých, kde sa rozvíja v imaginatívnu aktivitu. Inými slovami by bolo možné povedať, že u bohatých by šlo o rozvoj kreativity a u chudobných o obranu a barličku pri znášaní reality (ekonomickej). Samovražda spomenutého chlapca je zlyhaním tejto obrannej funkcie fantázie.

V podobnom duchu a komplexnosti hovorí Neufeld aj o vojne, ktorú vníma ako dôsledok presunutia afektu nespokojnej masy na falošný objekt. K zamedzeniu vojny nestačí iba racionálna osveta (preklad nevedomia do vedomia), je nutné nastoliť sociálne a inštitucionálne zmeny a nové vedomé (a nevedomé) obsahy a ideologické formy[24]. Tejto perspektívy sa drží paradoxne aj Jeszenszky[25] (Molnár). ktorý tvrdil, že spoločenské faktory determinujú individuálne psychologické faktory. Zároveň ale, aj keď jednotlivec určuje spoločenské dianie, určuje ho z perspektívy, ktorá je už dopredu spoločensky a ekonomicky daná. Inými slovami, „tento komplexný pohľad nehovorí o kauzálnych a priamych spojeniach, ale poukazuje k podmieneným systémom, v ktorých sa rodí psychika jednotlivca, ktorá následne ovplyvňuje tieto systémy a tie znovu ovplyvnia jednotlivca (progresívne ale aj regresívne). Tým sa potvrdzuje nevyhnutnosť dialektického pohybu“.

Spomenutý autori a témy slúžia samozrejme iba ako sonda do spôsobu premýšľania daných autorov nad možným vzťahom psychoanalýzy a marxizmu. Zhrňujúco by bolo možné povedať, že hlavné otázky, v ktorých sa marxizmus a psychoanalýza stretávali (či už pozitívne alebo negatívne) boli epistemológia, klinická prax (a jej kritika zo strany marxizmu) a sociálna psychológia (s úlohou inštitúcií). Všetky tieto otázky však začiatkom druhej svetovej vojny zapadli a objavili sa znovu až v 80. rokoch.

Záver

Počnúc kolaborácie Horthyho režimu s Hitlerom sa dostali psychoanalýza aj marxizmus v Maďarsku do nemilosti. Oba smery boli perzekvované a ustála publikačná činnosť. Po vojne čakal marxizmus o čosi priaznivejší osud, nástupom novej ľavicovej vlády sa dostal do popredia, táto nová vláda však odmietla psychoanalýzu s tým, že v Sovietskom svete neuróza neexistuje. Maďarská psychoanalytická spoločnosť bola v roku 1948 rozpustená, psychoanalytici sa však znovu spojili v roku 1949 pod novou spoločnosťou, bez napojenia na Medzinárodnú psychoanalytickú spoločnosť (IPA). Znovu sa s ňou spojili až v 70. rokoch. Po počiatočnej represii však boli psychoanalytici súčasťou zdravotníckej starostlivosti a pracovali aj vo svojich ambulanciách. Väčšina členov boli lekári a spoločenským a politickým témam sa vyhýbali. Zaujímavý je rozhovor Kapása s Erősom [26] z polovice 80. rokov, kedy spoločne reflektujú históriu psychoanalýzy v Maďarsku. Fascinujúce je, že sa tento rozhovor aj odpublikoval. V Česku by bol takýto rozhovor nemysliteľný a na Slovensku psychoanalýza v podstate neexistovala. Obaja sa zamýšľajú nad tým, ako to je vôbec možné a dochádzajú k záveru, že psychoanalýza stratila na svojom podvratnom potenciáli ohrozovať spoločenský a politický establishment. Zároveň je marxizmus dostatočne silný, aby prípadný tlak ustál (nezabúdajme, sme v 80. rokoch v Sovietskom bloku). Otázkou je, či psychoanalýza a v konečnom dôsledku aj marxizmus dnes ešte tento svoj potenciál majú. To, čo je isté je, že obe myšlienkové prúdy sú aj dnes zaujímavé a sú v dostatočnom vzájomnom napätí, aby mohli podnecovať nové myšlienky.

Literatúra[27]

Erg Ágoston. „Pszichoanalízis és marxizmus“, Korunk 5, č. 9, (1930), s. 645-647.

Erős Ferenc, Pszichoanalízis, Freudizmus, Freudomarxizmus, Budapest: Gondolat, 1986.

Erős, Ferenc. „Ferenczi Sándor professzori kinevezése: Háttér és kronológia“, Thalassa 20, č. 4, (2009), s. 3-28.

Freud, Sigmund. „A pszichoanalitikus terápia útjai“, Imágo Budapest 7, č. 2 (2018), s. 19-27.

Gaztambide, Daniel J. „A népért való pszichoterápia: Freud, Ferenczi és a hátrányos helyzetű emberekkel végzett pszichoanalitikus munka“, Fordulat 31, č. 2 (2022), s. 183-213.

Harmat Pál, Freud, Ferenczi és a magyarországi pszichoanalízis, Bern: Európai Protestáns Magyar Szabadegyetem, 1986.

Jeszensky, Erik. „Dialektikus Materializmus és pszichoanalízis“, Korunk, 9, č. 6 (1934), s. 547-553.

Kapás, István. Pszichoanalízis, ideológia, társadalom. Budapest: Oriold és társai, 2020.

Mészáros, Judit. Ferenczi and beyond: Exile of the Budapest school and solidarity in the psychoanalytic movement during the nazi years. London: Karnac Books, 2014.

Neufeld Béla. „A társadalmi realitás és a neurózisok“, Korunk, 6, č. 6, (1931), s. 415- 420.

Neufeld Béla, „Gyermekönygilkosságok“, Korunk, 9, č. 9, (1934), s. 666-669.

Romsics, Ignác. Magyarország története a XX. században. Budapest: Osiris, 2010.

Romsics, Ignác. Magyarország története. Budapest: Kossuth, 2017.

[1] Judit Mészáros, Ferenczi and beyond, s. 57.

[2] Judit Mészáros, Ferenczi and beyond, s. 52.

[3] Ibid, s. 57.

[4] Ferenc Erős, Pszichoanalízis, Freudizmus, Freudomarxizmus, (Budapest: Gondolat, 1986), s. 63.

[5] István Kapás, Pszichoanalízis, ideológia, társadalom, (Budapest: Oriold és társai, 2020).

[6] Erős týmto termínom má s najväčšou pravdepodobnosťou na mysli pozitívnu syntézu oboch smerov a nie nasadnutie psychoanalýzy na Reichovskú vlnu sexuálnej ekonómie, ktorá sa často označuje rovnakým termínom. In: Ferenc Erős, Pszichoanalízis, Freudizmus, Freudomarxizmus, s. 63.

[7] Ide o termín, ktorý nájdeme u všetkých troch autorov venujúcim sa vzťahu marxizmu a psychoanalýze, u Erősa, Kapása aj Harmatu. Označuje v podstate nástup cenzúry a ochotu skresľovať realitu v prospech režimu.

[8] Ferenc Erős, Pszichoanalízis, Freudizmus, Freudomarxizmus, s. 65.

[9] Pál Harmat, Freud, Ferenczi és a magyarországi pszichoanalízis, (Bern: Európai Protestáns Magyar Szabadegyetem, 1986), s. 157.

[10] Ferenc Erős, Pszichoanalízis, Freudizmus, Freudomarxizmus, s. 64.

[11] Otázkou je, nakoľko je tento argument férový, v retrospektíve sú samozrejme problémy stále o niečo jasnejšie.

[12] Ferenc Erős, Pszichoanalízis, Freudizmus, Freudomarxizmus, s. 65.

[13] Pál Harmat, Freud, Ferenczi és a magyarországi pszichoanalízis, s. 155.

[14] Ako som už uviedol, psychoanalytici si držali od politiky odstup.

[15] Harmat vidí ako jeden z dôvodov, prečo sa časopis zaoberal aj psychoanalýzou v tom, že redaktor časopisu, Gábor Gaál bol spolužiakom Leopolda Szondiho, psychiatra, ktorý ku psychoanalýze inklinoval a neskôr založil vlastný terapeutický smer nazývaný „analýza osudu“. In: Pál Harmat, Freud, Ferenczi és a magyarországi pszichoanalízis, s. 160.

[16]Na túto myšlienku neskôr naviazal aj Gyorgy Lukács, keď sa vymedzoval voči psychoanalýze. 

[17] Harmat trefne poznamenáva, že ide o „dialektický kotrmelec“. Molnárove príspevky boli podľa neho objednávané. In: Pál Harmat, Freud, Ferenczi és a magyarországi pszichoanalízis, s. 160.

[18] István Kapás, Pszichoanalízis, ideológia, társadalom, (Budapest: Oriold és társai, 2020).

[19] István Kapás, Pszichoanalízis, ideológia, társadalom, s. 132.

[20] Väčšina autorov sa však takto vysporiadala aj s konceptami ako úzkosť, vytesnienie alebo infantilná sexualita bez toho, aby sa im priamo venovali.

[21] Ágoston Erg, „Pszichoanalízis és marxizmus“, Korunk 5, č. 9, (1930),  s. 645.

[22] Béla Neufeld, „A társadalmi realitás és a neurózisok“, Korunk, 6, č. 6, (1931).

[23] Béla Neufeld, „Gyermekönygilkosságok“, Korunk, 9, č. 9, (1934).

[24] István Kapás, Pszichoanalízis, ideológia, társadalom, s. 86.

[25] Erik Jeszensky, „Dialektikus Materializmus és pszichoanalízis“, Korunk, 9, č. 6 (1930), s. 548.

[26] István Kapás, Pszichoanalízis, ideológia, társadalom, s. 223-229.

[27] Pre zjednodušenú orientáciu v bibliografii uvádzame všetky zdroje v oboch častiach textu.