Príspevok odznel v Českej psychoanalytickej společnosti v roku 2024 ako súčasť cyklu „Nevítané dieťa“.
Sándor Ferenczi
Nie je asi nijak zvlášť nutné predstavovať Ferencziho Zmätenie jazykov. Násilné vnútenie jazyka vášne na jazyk nehy má pre dieťa a jeho osobnostný vývoj katastrofálne následky. Až v závere textu si Ferenczi vyčíta, že jeho teória genitality zanedbala rozlíšenie medzi vývojovou fázou nehy a vášne. V dodatku začína takto: „Tento myšlienkový smer poukazuje iba deskriptívne k nehe infantilného erotizmu a vášni v sexualite dospelého. Ponechávam však otvorený problém skutočnej povahy tohto rozdielu“ (Ferenczi, 2006, s. 111).Ferenczi tu rysuje dva odlišné svety, sémiotické systémy ktoré vo svojom článku venujúcemu sa Ferencziho predsvesti postmoderny Harrisová a Aron (1997) prekvapivo zanedbávajú. Otázka rozdielu medzi týmito dvoma systémami obstojí aj dnes. V čom rozdiel spočíva? Dalo by sa nadhodiť, že rozdiel spočíva v sexualite infantilnej a biologickej. V dosiahnutí puberty je miesto biologickej sexuality ale už dávno obsadené sexualitou infantilnou. Tu však narážame na problém. Dá sa sexualita takto jednoducho rozdeliť? Nie je možné myslieť jednu bez druhej, aspoň ak prijmeme základné premisy psychoanalýzy. Aspoň teda Freudovskej. V oboch systémoch načrtnutých Ferenczim hovorí o jazyku. Narážame na určité zmätenie, pretože preklad z pôvodného nemeckého Sprachverwirrung, teda Sprach odkazuje k reči a nie jazyku, ako tomu je v anglickom Confusion of Tongues. Tu sa objavuje orgán- jazyk[1]. V češtine ani maďarčine samozrejme toto rozlíšenie tak nevynikne, pretože jazyk je polysémický. Vyberám dva dôležité momenty z vyššie uvedeného. Chybný preklad a jazyk. K tomu, aby sme sa mohli bližšie pozrieť na jazyk, musíme ešte chvíľu zostať v Maďarsku.
István Hollós
István Hollós je dnes pravdepodobne už neznáme meno, no bol to blízky spolupracovník Ferencziho. V roku 2024 mu vyšla v angličtine kniha Moje lúčenie sa so Žltým domom. Ide o jeho pamäti z obdobia, kedy pracoval na Budapešťskej psychiatrickej klinike, odkiaľ ho vyhnali protižidovské zákony. V roku 2002 vyšiel v maďarskom psychoanalytickom časopise Thalassa (dnes Imago Budapest) jeho text, fragmenty nedokončenej knihy pod názvom Vzostup od prajazyka k ľudskej reči. Tento text musel byť známy už aj predtým[2], čerpal z neho významný maďarský lingvista Iván Fonagy (otec dnes asi známejšieho Petera).
Hollós (2002) sleduje vývoj hlasu od zvuku až po jeho komunikačnú funkciu. Podľa neho sa zvuk, odrážajúci najprv iba hlad, postupne, cez identifikáciu s matkou stáva hlasom. Mimochodom, nech už to nazveme zvukom alebo hlasom, prvé, čo po dieťati chceme po prestrihnutí pupočnej šnúry je práve zvuk. Hollós zdôrazňuje aj anatómiu hlasu a jazyka ako jeho zásadnej súčasti. Ten máme v ústach o dosť skôr, než palec (a prsník samozrejme). Časti tela, ktoré používame neskôr pri hovorení, teda nos, ústa, hrtan a hltan, samozrejme pľúca sú komunikačným nástrojom iba druhotne. V prvom rade slúžili na dýchanie, prehĺtanie a vylučovanie. Ich pôvodná funkcia sa na hranici telo-duša musí premietať, aj keď človek odmieta teóriu infantilnej sexuality. Hollós (2002) prepája zaujímavým spôsobom vznik reči a vývoj hlasu. Samotná produkcia hlasu, viazaná na priestor je podľa neho možné prekryť so psyhosexuálnym vývojom. Tvrdí, že labiálne hlásky (p, b, m) sú ekvivalentom orality. Zásadné je používanie pier. Prvá slabika, ktorá sa objavuje je „ma“, odkazuje ale k potrave, ešte nie k matke. Slabika „ma“ nesie význam až okolo 6. mesiaca. Ďalej hovorí o dentálnych hláskach (t, d, s, z), pri ktorých sa objavujú zuby a spája ju pomerne zložitým spôsobom s uretrálnou fázou. Nasledujú gutturálne hlásky (k, g, x), ktoré vznikajú v zadnej časti ústnej dutiny v oblasti mäkkého podnebia a odkazujú k niečomu špinavému. Reprezentant je slabika „ka“ a samozrejme jej zdvojenie, „kaka“. Vývoj sa završuje alveolárnymi (sonórnymi) hláskami (r, l), pri ktorých prúdi voľne vzduch, ktorý ich činí výraznými a hrubými. Nie je náhoda, že sú spájané s hrdosťou na strane dieťaťa aj rodiča, keď ich dieťa dokáže správne vysloviť. Zodpovedajú genitálnej fázy. Samozrejme u Hollósa (2002) nechýba ani odkaz na anatomickú bisexualitu, pery ako ženský genitál a jazyk ako mužský.
Vlastný hlas dieťaťa, jeho používanie je na jednu stranu narcistický a autoerotický. Patrí dieťaťu, vychádza z neho. Je to „prvý objekt, ktorý si dokáže vyvolať, ktorý reaguje na jeho vnútorné stavy- hlad, plač, radosť. Dieťa rado brouká a žvatlá, experimentuje s motorikou svojich úst, ktorá mu prináša slasť. Slúži mu aj na konanie, pomáha budovať, piagetovským jazykom permanenciu objektu. Používanie hlasu je stavebným kameňom Ja. Hlasom môžem niečo dosiahnuť, vo vzťahu k vnútornému napätiu, ale aj objektu. Je to element, ktorý vnáša do sveta spočiatku nezmyselných sledov obrazov časovosť a štruktúru. Je v ňom ale aj určitá miera odcudzenia hneď od počiatku. Okrem spomenutej hlasovej reakcie po pôrodu a odrezaní pupočnej šnúry vydáva dieťa hlas nevedomo, bez zámeru. Jacques Alain Miller k tomu píše: „Zrkadlo je potrebné k videniu samého seba, počutie samého seba je už stále prítomné v najintímnejšom bode subjektivity“ (2007, s. 139). Hlas je v tomto zmysle primárny, pretože plod počuje matky hlas (nie nevyhnutne ušami, ale rozhodne telesne, ten vychádza z vnútra matky). Hlas, prítomný od začiatku však u Hollósa získava zmysel až vo vzťahu s matkou. Formuluje to veľmi jasne: „Dve nevedomia sa podieľajú na tom, že sa hlas stane znakom vzájomného porozumenia“ (2002. s. 95). Znakom, ktorý je vstupom do sveta jazyka a absencie. Ako vieme, znak je niečo, čo zastupuje niečo neprítomné. Hlas sa hlasom stáva skrz identifikáciu matky s dieťaťom. Hollós (2002) vníma vzťah medzi matkou a dieťaťom ako silnejší, než je vzťah sexuálnej dvojice, pretože utvárajúce sa Ja je značne permeabilné voči matke. Hollós nehovorí, že je vzťah iný, ale že je hlbší. Inými slovami doňho dokáže vkomponovať sexualitu: „Ja je vo svojom rannom vývoji neoddeliteľné od sexuality. V nevedomí dieťaťa získava [Ja] pravedenie objektu cez jeho úzky vzťah k erotogénnym zónam dieťaťa, k jeho potrebám. V tomto spojení sa potom nosia známky slasti a strasti“ (2002, s. 84). Matka pozná význam „Ma“ okrem iného preto, lebo sama si ho zažila a nesie ho vo svojom nevedomí ako signál hladu. „Ma dieťaťa vysiela nevedomú správu pre nevedomie matky. V tej sa evokuje identifikácia so svojím minulým zážitkom kojenia a zároveň identifikácia s dieťaťom, ktoré je hladné“ (Hollós, 2002, s. 91). V tejto ranej hre identifikácií si vymieňajú matka s dieťaťom nevedomé správy a matka formuje skúsenosť dieťaťa na základe vlastnej skúsenosti. Sme ešte iba v 30. rokoch, teda dosť ďaleko od Biona, Winnicotta a Laplancha! „Ma“ dostáva význam vďaka matke, ale hlavne vzájomnej interakcii s ňou. Až na základe nej si tvorí katexie (dáva hlasu statické významy) a zhustí všetky zážitky pod slovo „Mama“. Pre Hollósa (2002) je slovo vždy syntézou pregenitálnych slastí. Ukazuje sa teda niekoľko autorov, ktorých práce je možné dodatočne v Hollósovom texte aspoň čiastočne nájsť. Určite Bion, možno Winnicott. Ale možno najviac skrytý, skrytý vo výmene nevedomých správ a zohľadnením sexuality matky by bol odkaz k Jeanovi Laplanchovi.
Jean Laplanche
Ak sa pozrieme bližšie na Laplanchove myslenie, môžeme hovoriť o dvoch osách, ktoré sa v určitom bode pretínajú. Ide o dimenziu zvedenie-komunikácia na strane dospelého a preklad-vytesnenie na strane dieťaťa. Laplanche používa slovo infant, ktoré v preklade znamená ten, kto nehovorí. To, okolo čoho sa osy točia sú enigmatické správy. Pokiaľ ide o zvádzanie, pre Laplancha nie je ekvivalentom nejakej zneužívajúcej udalosti, ale ide o bežnú súčasť starostlivosti o dieťa a jeho potreby. Ak opomenieme Hollósa, bolo by možné povedať, že vzatie v úvahu faktu, že prsník je pre matku v prvom rade erotogénnou (sexuálnou) oblasťou bolo opomínané. Laplanche v jednej poznámke pod čiarou spomína určitú pani Hilferding, ktorá v roku 1911 predniesla vo Viedni svoju úvahu o prsníku ako o erotogénnej zóne. Pár týždňov na to bola z Viedenskej psychoanalytickej spoločnosti vylúčená. Sexualita matky sa však do vzorca dostáva už vo Freudových Troch pojednaniach k teórii sexuality: „Interakcia dieťaťa s osobou zodpovednou za jeho starostlivosť mu poskytuje nekonečný zdroj sexuálneho vzrušenia a uspokojenia z jeho erotogénnych zón. Je tomu tak najmä preto, že osoba, ktorá ho má na starosti, ktorá je spravidla jeho matkou, sa naňho sama pozerá s pocitmi, ktoré vyplývajú z jej sexuálneho života: hladí ho, bozkáva, kolísa a celkom zreteľne sa k nemu vzťahuje ako k náhrade sexuálneho objektu. Matka by sa pravdepodobne zhrozila, keby si bola vedomá toho, že všetky jej prejavy náklonnosti podnecujú sexuálny inštinkt jej dieťaťa a pripravujú ho na jeho neskoršiu intenzitu… Plní ale len svoju úlohu naučiť dieťa milovať.“ (2016, s. 58). Zdá sa však, že ten, kto sa tejto myšlienky zhrozil viac je Freud, pretože ju už ďalej nerozvíjal. Čo u Freuda podľa Laplancha chýba je správa na strane dospelého a model jej prekladu na strane dieťaťa. Je tu však počiatok zvádzania: „Používam slovné spojenie primárne zvedenie k popisu základnej situácie, v ktorej dospelý ponúka dieťaťu verbálne, neverbálne a behaviorálne označujúce, ktoré sú tehotné nevedomou sexuálnou signifikáciou (1987, s. 126). Prečo sa drží sexuality? Nevedomé fantázie a scény sú podľa Laplancha zo svojej podstaty sexuálne. Sexualita priamo otvára otázku druhého, dospelého, otázku cudzosti (Laplanche používa termín alien namiesto stranger, pretože stranger, cudzinec sa časom môže stať známym, kdežto alien odkazuje k radikálnej inakosti, ktorá je neprekonateľná). Správa je pre Laplancha nejaký vnem, ktorý nemusí byť verbálny[3] a ktorý nie je možné úplne „preložiť“ a asimilovať do vlastného systému. Freud hovorí podľa Laplancha prevažne o znakoch a indíciách, ktoré sa majú preložiť, o indexoch, ktoré tvoria znaky pre niekoho. Z hľadiska semiotiky by to mohla byť zaujímavá debata, pretože klasická cesta viedla smerom, že dieťa vydáva tieto signály a dospelý im dáva význam, prípadne ho spoločne utvárajú. Ide o prepojenia reprezentácie veci a slova u Freuda, pričom, a to je slabý článok interpretov prichádzajúcich po Freudovi stavajú na tom, že v nevedomí už je dopredu daný nejaký primárne procesový obsah (obraz, napríklad) a na ňom sa stavia lingvistický znak. Samozrejme ide o značné zjednodušenie. Zo súčasných autorov prichádza zaujímavý odklon od Dominiqa Scarfoneho (ktorý je mimo iné znalec Laplanchovho diela). Ten prichádza s pojmom stopa (Scarfone, 2013b), ktorá je viazaná na somatické a motorické vybitie, a repetíciu a disponuje iba potenciálom k tomu stať sa ikonom alebo indexom (sú to základné zložky Peircovského znaku tvoreného ikonom, indexom a symbolom). Prechod je od tela, primordiálnu myseľ, psychickú oblasť až po reprezentáciu. Až v psychickej oblasti môžeme hovoriť o signáloch, ktoré nesú nejaký nevedomý význam. Touto cestou (samozrejme používajúc trochu odlišný slovník) sa vydal aj Laplanche. Nové v jeho pojatí je to, že aj dospelý vysiela signály (nie v zmysle vyššie zmienenom, verbálnom chápaní) zo svojho nevedomia. Nie znaky a ani signály, nie niečo hotové, uzavreté, ale niečo, čo je enigmatické. Dieťa sa dostáva do pozície adresovaného s otázkou „čo po mne chcú?“ Laplanche k tomu píše: „Je to ako adresovať niekoho bez zdieľaného interpretačného systému, prevažne extra- verbálne, alebo, čo je vlastne to isté, verbálnymi označujúcimi mimo ich lingvistické „použitie“. To je funkciou dospelej správy, ktorá, ako tvrdím, je súčasne a nerozdeliteľne enigmatická a sexuálna v tom, že nie je transparentná, ale je kompromisnou formáciou vzťahu dospelého k jeho vlastnému nevedomiu, nevedomých fantázií rozhýbaných jeho vzťahom k dieťaťu“ (1997, s. 661). Laplanche nepopiera biologickú perspektívu ani teórie attachmentu, ale za súčasť vrodeného považuje enigmatické správy, hlas (používa slovo noise, možno lepší preklad je zvuk, hluk). Láska vyjadrovaná k dieťaťu je kompromisný útvar, je nositeľom sexuálneho vzrušenia a fantázií dospelého. Správa nie je enigmatická iba preto, lebo dieťa nemá prísne vzato nevedomie a teda nedisponuje kódom, ktorý by ju preložil, ale aj preto, lebo dospelý si jej sám nie je vedomý. Enigmatická správa nie je vedomá správa obohatená o nevedomý rozmer. Nevedomou je v zmysle, že je formulovaná na úrovni systémov predvedomia a vedomia a je spojená s excesom nevedomého vzrušenia (Laplanche tým svoju úvahu vsadzuje do energetického, kvantitatívneho kontextu) a tým môže byť spojená s nevedomou fantáziou. K dieťaťu sa pravdepodobne dostáva iba exces, nie nutne obsah. Ďalej Laplanche: „Jazyk dospelého je enigmatický nie kvôli zmätenosti alebo cudzosti, ani kvôli polysémii (to by boli všetky správy enigmatické), ale kvôli jednostrannému excesu, ktorý vnáša nerovnováhu do vnútra správy. Exces, nerovnováha, potreba prekladu, je to (aby som použil Ferencziho slovník) intrúzia označujúcich „vášne“ do jazyka „nehy“ spoločného ako pre dospelého tak aj pre dieťa“ (2002, s. 200). Dieťa je nútené poradiť si s týmito enigmatickými vzruchmi a zároveň sa im brániť. Viazať ich do svojho signifikačného reťazca, fantázií a vyvýjajúcich sa reprezentácií seba a druhých. Tvorí si tým celé fantazmatické pole nazývané infantilná sexualita. Je bombardované týmito enigmatickými správami nielen orálne vo vzťahu k prsníku, ale napríklad aj vo vzťahu k svojmu genderu. Fletcher (2007) hovorí o enigmatických správach ako o označujúcich, ktorých možné označované sa stratilo, ale stále fungujú ako označujúce pre možného recipienta, teda dieťa. Výsledkom zaplavenia týmito enigmatickými správami je vznik primárneho vytesnenia, ktorého cieľom je práve poradiť si s nimi.
Časť týchto správ je metabolizovaná, preložená a stáva sa stavebným kameňom Ja. Časť ale ostáva nestráviteľná, nepreložiteľná. Laplanche hovorí o designifikovaných označujúcich. Sú to označujúce odpojené od svojho pôvodného kontextu. Toto odpojenie je zhmotnením vytesnenia. Týmto vytesnením strácajú svoju sémiotickú funkciu a ostávajú v nevedomý ako veci. V tomto prípade hovoríme ale už o sekundárnom vytesnení, ktoré sa nabaľuje na vyššie popísané, primárne. Vidíme ale, že aj enigmatické správy, aj keď vytesnené, budú mať tendenciu sa štrukturovať. Až v tomto momente by bolo možné tvrdiť, že nevedomie je štrukturované ako jazyk, teda počiatkom sekundárnych vytesnení. V normálnom vývoji tak vzniká procesom metabolizácie , viazania a prekladu formácia Ja, ako ucelený, narcisticky investovaný sebaobraz a jeho korelát, nevedomie ako separátny a relatívne uzavretý mentálny systém. Inými slovami, časť ja je sublimovaná, časť vytesnená a ich súhra tvorí u Laplancha subjektivitu.
Externý objekt, ako to už odznelo, je vzrušujúci kvôli hlasu (noise), ktorý je interferenciou vytesnenia druhého. Stretnutie s týmto vytesnením druhého vytvára určitú prázdnotu v dieťati (Laplanche používa termín hollow), ktorá interaguje s prázdnotou dospelého. To tvorí podľa Scarfona (2013a) to, čo nazývame psychickou hĺbkou. Toto prázdno, negácia je dôležitá v tom, že ponúka priestor pre pohyb, ďalšie preklady enigmatických správ, ktoré sú dieťaťu adresované a umožňujú mu tento priestor vyplňovať vlastnými reťazcami označujúcich, fantázií a infantilne sexuálnymi teóriami. Alebo ešte inak, interpretovať medzery v rodičovskom diskurze, sublimovať symbolizovaním odlišne (Fletcher, 2007). Veľmi silne vyjadrene, dieťaťu by mala byť k dispozícii určitá sloboda pri tvorbe vlastnej subjektivity, príbehu a nevyhnutne, neurózy. Doposiaľ som hovoril o „normálnom“ vývoji. Laplanche ale hovorí aj o patologickom. Pri psychózach napríklad hovorí o agresívnom vyplnení, resp. znemožnení vysielania enigmatických správ. Ide o akúsi malígnu pozitivitu, o nekompromisný rodičovský diskurz, ktorý neumožňuje prázdne miesto v sebe, ani v druhom. V podstate nie je čo prekladať, pretože všetko je už jasné. Laplanche poukazuje na to, že takéto násilné znemožnenie prekladu, alebo vnútenie vlastnej interpretácie rodičom, je vždy spojené s patologickým vyplnením NadJa. Ktoré je najsilnejšie pri psychóze. NadJa je síce vždy cudzie, ale nikdy nie absentujúce. Bude objektom bez prázdna, bez viny, znemožňujúcim prístup k sebe z akejkoľvek pozície. V tomto duchu potom tvrdí, že obrany ako forklúzia, radikálne odmietnutie (repudiácia) projekcia sú spojené s násilným vstupom (používa pojem intromission). Tieto obrany sa nevzťahujú k subjektu, pretože odkazujú k niečomu, čo nikdy predtým prijaté nebolo a prijatie je práve to, čo zlyhalo. Sú vložené násilím, zvonka, bez možnosti ich odmietnuť a preložiť. Ide mimochodom o zaujímavú paralelu s Ferencziho pojatím pudu smrti, ktorý je tiež vložený do človeka z vonku.
Hlas
Mladen Dolar vo svojej knihe A voice and nothing more (2006) píše, že aj keď sa na prvý pohľad zdá, akoby hlas v psychoanalýze chýbal, je tam prítomný pre toho, kto je ochotný mu poslúchať. Prirovnáva ho, v našom kontexte dnes odzneného trefne, k správe vo fľaške. Za zmienku stojí určite aj Freudov strach z hudby: „Niečo vo mne rebeluje proti tomu byť unesený niečím, čo ma tak silne ovplyvňuje bez toho, aby som vedel čím to je“(2017, s. 102), píše v Michelangelovom Mojžišovi. Hlas je preňho niečo nebezpečné, ovládajúce jeho vnútro bez jeho vedomia. Je vždy niečím navyše, čo môže mať rôzne podoby. Hlas je enigmatickou aktivitou druhého, je fascinujúci, čarovný a desivý. Ak ho vydávam ja, hrozí, že o sebe prezradím priveľa, ak ho počujem, dozviem sa tiež viac, než zamýšľam. Vo vzťahu k Laplanchovi som už dvakrát použil slovo hlas pri enigmatických správach. V anglických prekladoch nájdeme noise, pôvodný francúzsky výraz je však „bruit“ „Bruit„ je spojený s neverbálnymi alebo okolnými zvukmi, ako je hluk v pozadí, šum alebo iné rušivé zvuky. V Laplancheovom použití „bruit„ metaforicky zdôrazňuje nejasnú, ohromujúcu a enigmatickú kvalitu „správy“ skôr ako jasnosť alebo zámer, ktoré by boli spojené s hlasom (dalo by sa skôr povedať rečou). V knihe Bion and thoughts too deep for words od Roberta Capera (2020) autor hneď v úvode popisuje výskumy, ktoré zistili, že dieťa reaguje a preferuje ľudský hlas nesúci určitý význam, oproti tomu, keď sú mu prezentované iba hlásky. Tvrdí, že novorodenci (výskumy prebiehali dva dni po narodení!) sú schopní detegovať prítomnosť zmyslu v ľudskom jazyku výrazne skôr, než rozumejú jeho sémantickému obsahu. Výrazná časť zmyslu tvoreného jazykom musí preto byť nesémantická“ (Caper, 2020, s. 9). O nesémantickom systéme hovoríme od začiatku, niet pochýb o jeho prítomnosti. Čo sa ale deje so zvukmi, hlasmi, ktoré nespadajú do tejto interakcie?
Ani v sémantickom systéme to nie je zas tak jednoduché. Ferdinand de Saussure [4]píše: Jazykový znak nezjednocuje vec a meno, ale pojem a akustický obraz. Akustický obraz nie je materiálny zvuk, niečo čisto fyzického, ale psychický odtlačok tohto zvuku, reprezentácie, o ktorej nám poskytujú informácie naše zmysly: je zmyslový“ (2007, s. 96). To sú spojenia označujúceho a označovaného pod jednotu znaku. Obe sú však tvorené na báze psychickej. Nie je ťažké v tom nájsť paralelu s Freudovými ranými prácami ako K afázii alebo Projekt pre vedeckú psychológiu. Ako píše Jacques Alain Miller: „Hlas prichádza z miesta, v ktorom je niečo pre subjekt rečou nevyjadriteľné“ (2007, s. 144) a „hlas je mimo zmysel, ten nie je skrytí ani v intonácii, aj keď je jej modalitám podobná. Týka sa však celého signifikačného reťazca“ (ibid, s. 139). Inými slovami, v hlase je niečo, čo mu zamedzuje byť čistým jazykom ale zároveň tento jazyk konštituuje. Toto niečo je exces. U Freuda, ako píše Dolar, je exces v silnom spojení s primárnou scénou, hlasom, zvukom, ktorý na seba retrospektívne nabaľuje ďalšie významy. Medzi jeho znením a porozumením mu vzniká, alebo skôr operuje fantázia. Tá je provizórným porozumením tomu, čo sa porozumeniu vymyká (Dolar, 2006). V našom prípade preklad. Opačným scenárom je, keď do zmysluplnej reči vpadne nezmysel, niečo cudzie. Samozrejme tým myslím prerieknutie. Dolar hovorí o dvoch sériách hlasu: „Sú dve série, série označujúcich a série hlasov, ktoré sa nepodieľajú na signifikácii a tieto dve série sa odlišujú práve v bode ich konvergencie, priesečníku, kde hlasové zlúčenie funguje ako zlom signifikácie a zároveň zdroj inej signifikácie, ich amalgám slúžiaci ako bod ich divergencie“ (2006, s. 163). Jednoduchšími slovami exces. Jazyk nie je nikdy iba o tvorení významu, vždy produkuje niečo viac, než je zamýšľaný zmysel, pretože hlas presahuje zmysel (Dolar, 2006). Tento nadbytok, rozčuľoval sa Roman Jakobson (1978), je cudzím parazitom, pretože fonémy by mali byť bez tela, mäsa a kostí. Je tomu, ako sme videli, práve naopak. Sú vpísané v pude, na hranici psychického a somatického, tvoreného enigmatickými správami, prekladom a vytesnením.
Akuzmatická bytosť
Ak sme doposiaľ hovorili o enigmatických správach, prečo by sme nemohli mať aj akuzmatickú bytosť. Tento pojem oprášil vo svojej knihe Treatise on Musical Objects Pierre Schaeffer (2017) a definuje ho ako: „hlas, ktorý je počuť bez toho, aby sme videli zroj jeho vzniku“ (s. 64). Schaeffer hovorí o akuzmatickom počúvaní, pri ktorom: „otázka nie je, ako počúvanie krivý realitu, počúvanie samotné sa stáva fenoménom, ktorý je treba študovať. […] Nie popis externých referentov zvuku, ale percepciu samotnú“ (2017, s. 65). Ak by spojenie so psychoanalýzou ešte nebolo dosť silné, tak pripomínam, že: „pôvodne bola akuzmatickou pomenovaná pythagorejská sekta, ktorej adepti poslúchali svojho Majstra tak, že hovoril za zástenou, aby ich pohľad na hovoriaceho neodvracal od zdelenia“ (Chion, 2020, s. 36). Tento pojem vniesol do filmovej teórie Michel Chion v knihe Hlas ve filmu[5]. Chion sleduje vo svojej knihe pojem akuzmatickej bytosti, ktorá sa objavuje ako reakcia na koneic doby nemého filmu. Ten podľa neho ale nikdy nebol nemý, iba nemal hlas. Výhodou tejto koncepcie bolo, že človek si mohol projikovať hlas pre hercov podľa svojej vlastnej ľubovôle. Počiatkom ozvučeného filmu však táto možnosť končí a ako kompenzácia sa objavuje akuzmatická bytosť. Tá je podľa neho rozkročená vo filmovom ráme (pojem nie nepodobný nášmu rámcu). Musí byť prítomný v tej miere, že ho je počuť, ale zároveň absentuje telo, ktorému by mohol byť hlas pripísaný. Chion uvádza niekoľko príkladov, spomeňme len Matku z filmu Psycho, ktorú počujeme vždy mimo jej telo. Alebo modernejšiu umelú inteligenciu vo filme 2001: Vesmírna odysea. Prípadne film Čarodejník zo zeme Oz. Akuzmatická bytosť sa vyznačuje podľa Chiona (2020) týmito vlastnosťami: všetko vidí, je všade, je vševediaca a všemohúca. Pri odhalení zdroja tohto mystického hlasu dochádza k postupnej deakuzmatizácii a realita sa dostáva tam, kde by mala od začiatku byť. Táto akuzmatická bytosť pripomína Lacanov pojem „subjektu, ktorý by mal vedieť“, psychoanalytika ako mystickú bytosť, ktorá vie na čo myslíme, vie o veciach, ktoré sme mu ani nepovedali a dokonca pozná aj riešenia, ktoré nám však neposkytne, pretože čaká na náš moment epifánie. Zrejme to väčšina z nás pozná z oboch pozícií. Analytik však musí plniť aj túto funkciu. Jeho tiesnivý hlas provokuje prenos, ale aj containuje, vzrušuje a desí. V analýze sa deakuzmatizuje, prepracováva a stáva menej obsadený projekciami. Tak, ako je akuzmatická bytosť rozkročená v prítomnosti a neprítomnosti na plátne, tak je analytik prítomný v neprítomnosti a je rozkročený medzi vedomým a nevedomým. Deakuzmatizácia pomáaha prekladu. Stratí sa tým určitá mystičnosť, ale zároveň sa mnoho dopojených častí integruje do psychiky analyzanda. Samozrejme preklad ani deakuzmatizácia neničia úplne tajomstvo. Aj keď je analytik reálnejší, stále je to analytik, nositeľ enigmy a hlasom nevedomých fantázií. To ma privádza k záverečnej časti (ktorú ne-enigmaticky nazvem záverom)
Záver
Pre Laplancha je pozícia vševedúceho neprípustná. Vyjadruje to aj svojim odporom k používaniu slova interpretácia, ktorá by odkazovala k uzavretému hermeneutickému systému. Namiesto toho sa drží pôvodného nemeckého „Deutung“, ktoré je skôr o poukazovaní segmentov, ktoré môžu byť chýbajúcou časťou v reťazci asociácií a disociácií. Pre Laplancha tento proces nie je spätý s rekonštrukciou udalostí a spomienok, ale o stretnutí sa s enigmatickým druhým, jeho správami a ich prekladmi a hlavne tým, čo sa v týchto prekladoch stratilo. Analytik musí odmietať pozíciu vedenia, a provokovať prenos. Ten má u Laplancha dve podoby. V prvom rade vyplnený, spojený s nevedomými imágami a fantáziami, ktorý však ponecháva analyzanda uzavretého samého v sebe. Druhý, prázdny prenos, odkazuje k vzťahu analyzanda k druhému a enigmatickým správam. K tomu, čo sa v preklade stratilo a bolo vytesnené. Vyplnený prenos je nutné prepracovať, aby sme sa dostali k tomu prázdnemu. Ten však môže analytik práve maskovať tým plným, nadmernou reciprocitou a interakciou. Znemožňuje tým vynorenie sa a vzťahovanie sa k enigmatickému druhému. Určite poznáme všetci na sebe, keď sa nás zmocní interpretačné delírium. Psychoanalýza, v tomto podaní je uplietanie, rozpletanie a preplietanie týchto nánosov enigmatických správ a nevedomých fantázií, aby sa umožnil prenos prenosu a analyzand mohol svoj novo nabitý vzťah k prázdnemu prenosu, enigmatickému druhému (v sebe a druhom) prenášať[6] do svojho vlastného, neanalytického života. Slovami Laplancha: „ideálnym cieľom je odlišný postoj k enigme, snaha nechať ju otvorenú a a neuzavrieť ju úplne v preklade, ktorý by vylučoval a vytesňoval všetko, čo mu odporuje“ (1997, s. 665). Táto otvorenosť, nedokončenosť by mala byť prítomná v reči, hlase analytika….
Literatúra
Caper, R. (2020). Bion and thoughts too deep for words: Psychoanalysis, suggestion, and the language of the unconscious. London & New York: Routledge.
Chion, M. (2020). Hlas ve filmu. Praha: NAMU.
Dolar, M. (2006). A voice and nothing more. Cambridge, MA: MIT Press.
Ferenczi, S. (2006). Nyelvzavar a felnőttek és a gyermek közt. In Technikai írások (pp. 101–112). Budapest: Animula Kiadó.
Fletcher, J. (2007). Seduction and the vicissitudes of translation: The work of Jean Laplanche. The Psychoanalytic Quarterly, 76(4), 1241–1291.
Freud, S. (1914). The Moses of Michelangelo. In The Standard Edition of the Complete Psychological Works of Sigmund Freud (Vol. 13, pp. 211–238). London: Hogarth Press, 1955.
Freud, S. (2016). Tri štúdie k teórii sexuality. In Neurózy a sexualita. Bratislava: Európa.
Freud, S. (2017). Mojžiš a monoteizmus. Bratislava: Európa.
Gutiérrez-Peláez, M. (2018). A confusion of tongues: A return to Sándor Ferenczi. London & New York: Routledge.
Harris, A., & Aron, L. (1997). Ferenczi’s semiotic theory: Previews of postmodernism. Psychoanalytic Inquiry, 17, 522–534.
Hollós, I. (2002). Felemelkedés az ösztönnyelvtől az emberi beszédhez. Thalassa, 7(1–2), 77–117.
Jakobson, R. (1978). Six lectures on sound and meaning. Cambridge, MA: MIT Press.
Laplanche, J. (1989). New foundations for psychoanalysis (D. Macey, Trans.). Oxford: Basil Blackwell.
Laplanche, J. (1997). The theory of seduction and the problem of the other. International Journal of Psycho-Analysis, 78(4), 653–670.
Miller, J.-A. (2007). Jacques Lacan and the voice. In V. Voruz & B. Wolf (Eds.), The later Lacan: An introduction (pp. 137–146). Albany, NY: State University of New York Press.
Saussure, F. de. (2007). Kurs obecné lingvistiky. Praha: Academia.
Schaeffer, P. (2017). Treatise on musical objects: An essay across disciplines. Berkeley: University of California Press.
Scarfone, D. (2013a). A brief introduction to the work of Jean Laplanche. The International Journal of Psychoanalysis, 94(3), 545–566.
Scarfone, D. (2013b). From traces to signs: Presenting and representing. In H. B. Levine, G. S. Reed & D. Scarfone (Eds.), Unrepresented states and the construction of meaning: Clinical and theoretical contributions (pp. 75–94). London: Routledge.
[1] Miguel Guiterez Peleaz napísal zaujímavú knihu A Confusion of tongues: A return to Sandor Ferenczi. Pojednáva v nej o niekoľkých zmäteniach jazykov v historickom a vzťahovom kontexte vzniku Ferencziho článku.
[2] Hollós ho musel napísať niekedy v prvej polovici 30. rokov, usudzujúc podľa jeho referencií v použitej literatúre.
[3] Laplanche sa vymedzuje voči Lacanovi a jeho pojatiu nevedomiu, ktoré je štruktúrované ako jazyk. Ide o notoricky známu vetu, ktorej interpretácia sa líši od autora k autorovi a preto ju ponechávam do diskusie.
[4] Jeho syn Raymond de Saussure bol mimochodom významný švajčiarsky psychoanalytik.
[5] Knihu prekladal Josef Fulka,
[6] Ide o zaujímavý bod Laplanchovej teórie, ktorá môže rezonovať s Deleuzovým pojatím a kritiky identity, ktorá je založená na odlišnosti a repetícii a ich opakovaných prepracovaniach. Srv. Deleuze, G. Difference and repetition. 1994.
