Cieľom tohto článku je upriamiť pozornosť na používanie polygrafu v zmysle symbolickej reprezentácie v spoločnosti. Text začína úvodom a prechádza ku krátkemu historickému prehľadu polygrafu cez úvahy o zmene spoločnosti k samotnej reprezentácii polygrafu. V texte poukazujem akým spôsobom dostal polygraf status objektívneho posudzovania klamstva a čo pre mňa predstavuje. Takisto sa dotknem dôležitosti nevedomých procesov počas vyšetrenia a zhodnotím vzťah fyziologických procesov s klamstvom.
Polygraf alebo detektor lži je v skutku špecifická téma. U laickej spoločnosti vyvoláva rôzne reakcie od zvedavosti cez skepticizmus až k úplnému zavrhnutiu procesu „odhaľovania klamstva“. Polygraf je vnímaný ako veľký strašiak a vo vyhrotenej konverzácii sa mnohokrát spomína ako vyhrážka, či prostriedok ako oponentovi dokázať klamstvo. Lož sa ako pomyselný koncept neodhaľuje, ale podstúpením psychofyziologického vyšetrenia sa snažíte preukázať svoju pravdovravnosť[1]. Výsledok preto závisí od subjektu, ktorý podstupuje vyšetrenie a na jeho čestnosti, čo sa týka otázok, ktoré mu špecialista kladie. Počas vyšetrenia sa subjekt riadi pokynmi špecialistu a jedna z dôležitých požiadaviek je odpovedať pravdivo: „Vykradli ste obchod v Čadci na ulici Vajanského v januári tohto roka?- NIE“. Procedúra vyzerá jednoducho a exaktne, ale napriek tomu je častokrát spochybňovaná[2]. História používania polygrafu je prepletená rôznymi kontroverznými prípadmi vzbudzujúcimi zmätenie dokonca až nedôveru, napríklad v prípadoch Theodora Bundyho, Marka Christieho, či vyšetrovanie podozrivých v slovenskej kauze Cervanová, prípadne je vhodné ešte spomenúť kauzu Hedvigy Malinovej.
Pochybnosti sú však na mieste a na mieste je sa aj pýtať, či človeka vieme redukovať len na vedomie, či ho vieme izolovať od prežívania a nevedomých procesov? Môžeme teda s istotou tvrdiť, že prenos a protiprenos v tejto situácii jednoducho neexistuje a subjekt nie je ovplyvnený zásadnými faktormi? Sú fyziologické reakcie v kauzálnom alebo korelačnom vzťahu s klamstvom? Na tieto otázky sa pokúsim odpovedať v článku.
Nechcem začínať históriou z „predvedeckej éry“, pretože tento článok nie je venovaný historickému vývoju polygrafu. Rada by som predstavila stručný prehľad od 17. storočia, kedy sa človek začal zaujímať o fyzickú stránku ľudského odpoveďového systému a psychický stav s tým spojený. Cieľom tejto časti článku je stručne načrtnúť empirický záujem o ľudskú fyziológiu naprieč storočiami.
Krátky prehľad vývoja polygrafu
V roku 1626 Benátsky lekár Santorio Santorio predstavil svoj objav pulsilogium, zariadenie na meranie pulzu, ktoré sa spolu s Galileom snažili synchronizovať s tepom pacienta (Grijs & Vuillermin, 2017). V roku 1791 Galvani publikoval svoje zistenia o elektrických javoch pri pohybe svalov. Stal sa známym vďaka svojim výskumom na svaloch mŕtvych žiab, ktoré sa po elektrickom výboji sťahovali (Trovillo, 1931). Jeden z najskorších podnetov využiť galvanický aparát v súvislosti s emočným prežívaním, priniesol Albert Sticker v roku 1897. Sticker bol presvedčený, že silné emočné vypätie má jednoznačný vplyv na galvanický reflex [3]. Sticker predpokladal, že vôľa na tento jav nemá signifikantný dosah a preto je možné detekovať emočne nabité slová. V roku 1879 Francis Galton predstavil slovný asociačný test, ktorý pozostával z jednoduchých odpovedí na stimuly. Osoba podstupujúca test bezprostredne odpovedá na stimul asociáciou. Peterson s Jungom neskôr vo výskumoch využili slovný asociačný test (s vlastnými modifikáciami), galvanometer a pneumograf. Porovnávali dĺžku reakcie na stimuly (slová) a veľkosť amplitúdy u zdravých a psychicky chorých pacientov (Jung & Peterson, 1981). Čím väčšia amplitúda, tým výraznejšia reakcia, čo značí intenzívnejšie emočné prežívanie. Veraguth, Peterson a Jung sa prevažne venovali aplikácii slovného asociačného experimentu v klinickej sfére, avšak v jednom z článkov („New Aspects Of Criminal Psychology“) sa zamerali na odhaľovanie lži vo fiktívnom kriminálnom prípade. Ak subjekt neodpovedá na stimul okamžite, jeho reakčný čas sa predĺži. Predĺženie reakčného času spôsobujú psychické mechanizmy, ako popretie vybavenej odpovede a hľadanie nejakej inej. Tento proces môže narušiť pozornosť, prípadne ovplyvní psychickú pohodu, pretože popreté slovo sa opäť objavuje vo vedomí so silným emočným nábojom (Jung, 1973). V súvislosti s vývojom polygrafu a jeho metód sa na druhej strane objavuje fenomén nazývaný protipôsobenie (countermeasure). Tento pojem označuje zámernú manipuláciu s fyziológiou s cieľom ovplyvniť vyšetrenie v prospech vyšetrovaného[4]. Ako prvý tieto protipôsobenia popísal Benussi. Vývoj polygrafu najvýraznejšie ovplyvnili Marston, Keeler a Munsteberg. Marston vytvoril prvú primitívnu podobu polygrafu, Munstenberg sa pomocou slovných asociácií u podozrivých subjektov snažil dokázať lož a Keeler využil všetky vtedajšie komponenty (pneumograf, psychogalvanometer, kardio-sfygmograf), vytvoril testové formáty využívajúce sa aj dnes. Nie menej významný bol Alexander Luria, ktorý prostredníctvom slovných asociácií meral sebakontrolu u obvinených pomocou aparátu, určeného na zaznamenávanie mimovoľných pohybov rúk (Trovillo, 1931; Martin, 2001). Tieto techniky, s určitými modifikáciami, sa využívajú dodnes ako súčasť komponentov. Polygraf bol vyvíjaný a zdokonaľovaný ďalšími vedcami z odboru fyziológie, kriminalistiky či členmi policajných zložiek.
Od Boha k človeku
Od čias stredoveku bol človek situovaný do stredu vesmíru a do stredu záujmu samotného Boha. V 16.-17. storočí sa v Európe začala reformácia katolíckej cirkvi, ktorá mala v tých časoch priam „totalitnú moc“ (Šlosiar, 2002) Jedným z hlavných filozofických prúdov sa stalo osvietenstvo, ktoré vsadilo svoje drahé mince na skeptické ľudské poznanie a rozum, ktoré mali nahradiť vtedajšie náboženské názory. Túžba po autonómnosti, hľadaní vlastnej identity a odstrihnutí sa od Boha, ako všemocného a trestajúceho otca, upevňovala vieru v ľudské rácio. Veda sa stala prostriedkom, cez ktorý si človek napĺňal túžbu po objektivizme spojenú s túžbou po autonómnosti. Sloboda a ideál ľudského života boli pre človeka nedosiahnuteľnou métou aj z hľadiska nemožnosti potlačiť svoje túžby, pôžitky, bolesti, strasti a z hľadiska neschopnosti zbaviť sa dekadentnej emočnej stránky v prospech objektivizácie poznania (Grego, 2002). Prvé vážne „ublíženie“ od blahorečenej vedy nastalo v období, keď Kopernik, Galileo a Kepler roztrieštili teologické presvedčenie o geocentrickom postavení Zeme. Zem a neskôr ani človek už neboli stredobodom vesmíru, stratili svoje výsostné postavenie v prospech vedy (Šlosiar, 2002).
„…človek umiestnený do nekonečného priestoru, v ktorom sa jeho bytie javí ako nepatrný osamelý bod. Obklopuje ho mĺkvy vesmír, svet ktorý je hluchý k jeho náboženským citom i k jeho mravným požiadavkám.“ (Cassirer, 1977, p. 62).
Úzkosť vychádzala z vlastnej samoty okúsenej z veľkého poznania. Presadil sa individualizmus a s tým aj zodpovednosť za vlastné činy a morálne princípy. V 19.storočí nastala „dlhá“ sekularizácia cirkvi, ktorej majetok prepadol v prospech štátu. Náboženstvo stratilo primárne postavenie v súvislosti so vzdelávaním a hlavne s chodom štátu a náboženský život sa presunul z verejnosti do súkromia. Filozofické hnutia a politické idey nakoniec prispeli k “odkúzleniu sveta”, v ktorom ľudia žili a tak popohnali rozpad tradícií (Kšiňan & Šoltés, 2015). Práve v 19. storočí nastal výrazný rozkol v obraze človeka. Vďaka Darwinovi človek už nebol Imago Dei, nevymykal sa z dlhej a strastiplnej cesty evolúcie a len málo sa líšil od primátov. Hranice medzi človekom a zvieraťom sa stávali nejasnejšími. Človek bol súčasťou a hlavne nepatrnou časťou živočíšneho sveta, čo privádza človeka k myšlienkam, ktoré otriasajú jeho jedinečnosťou. “Čím je opica človeku? Posmechom alebo bolestným studom?” (Nietzsche, 1992, p.9). Človek sa ocitol zomknutý v okovách vedy, ktorá je v tamojšej dobe vyzdvihovaná na piedestál objektívneho poznávania sveta. Aký svet sa teda človeku javí, akým spôsobom dokáže človek objektívne a bez značnej prímesi subjektívna vnímať svet? Ako poznať pravdu, ozajstnú nespochybniteľnú pravdu? Descartes či Locke sa spoliehali na myseľ alebo dušu, ktorá skrz intelekt vníma a pozoruje svet taký aký v skutočnosti je. Prvý nespochybniteľný jav bol pre Descarta: „Cogito, ergo sum“ ; neskôr samotným Descartom nahradený „Ego sum, ego existo“ (Prado, 2016). Ja som, ja existujem je prirodzene subjektívna skúsenosť, vymedzovanie vlastnej existencie skrz pochybnosti o nej samej. Rozvracanie neomylnosti ľudských poznávacích schopností pokračuje Nietzschem. Plne si uvedomuje úskalia ľudských poznávacích schopností a priznáva v jednom z neskôr vydaných diel, „O pravdě a lži ve smyslu nikoli morálním“, že veda neexistuje bez poznávacieho subjektu a bez poznávaného objektu, či vice versa. Aby sme poznali objekt, musíme k nemu postaviť mierku, inak vychádzame len z pôsobenia objektu priamo na nás (Nietzsche, 2010).
Aby sme sa dostali k podstatnému bodu tohto textu, prechádzam od Nietzscheho k Freudovi, ktorý prispel svojimi prácami a myslením k postupnému rozvratu predstavy neomylného človeka a jeho intelektu. Človek prestal byť pánom vo svojom dome, ale stal sa akýmsi médiom medzi pudmi, nevedomými želaniami a vonkajším svetom. Človek je ovládaný nevedomými procesmi, ktoré sa do sveta zhmotňujú do určitých foriem správania (Šlosiar, 2002). Pojmy nevedomie a nevedomé procesy sa v dnešných časoch skloňujú pomerne často. Človek pripúšťa, že nevedomie je neviditeľná súčasť špičky ľadovca a je všeobecnou základňou psychického života. Vplyv nevedomia je značne popísaný vo Freudovom topografickom a štrukturálnom modeli psychiky. V tomto prípade (téma článku) je vhodné spomenúť Superego a objektné obsadenie ega introjekciou matky a otca. Reziduá nahradených, inkorporovaných objektov hrajú značne dôležitú rolu v našich životoch (napr. vznik náboženstiev a kultov, prípadne inštitúcií alebo autorít) je podľa Freuda náhradný výtvor a túžba po otcovi (Freud, 2005).
„…nevedomie je vlastné reálne duševno; jeho vnútornú povahu nepoznáme rovnako ako nepoznáme skutočnosť vonkajšieho sveta, a je nám dané prostredníctvom záznamov vedomia neúplne ako vonkajší svet prostredníctvom údajov z našich zmyslových orgánov…“ (Freud, Nevědomí-vědomí a skutečnost, 1937, p. 368).
Významné sú takisto príspevky individuálnej psychológie, vymedzujúce sa voči Freudovej psychoanalýze a proti pojatiu vedomia a nevedomia ako určitých častí osobnosti, či deleniu na id, ego a superego. Adler presadzoval dôležitosť zjednotenia osobnosti. Ľudská duša alebo „nervózna psyché“ má schopnosť korigovať vedomie a sprístupniť vedomiu to čo je potrebné, prípadne naopak, ponechať nevedomiu keď sa to zdá účelné. Jednou z hlavných myšlienok je sebarealizácia osobného ideálu a teda funkcia nevedomia a vedomia je v tom zmysle chápaná ako približovanie sa cieľu buď na vedomej alebo nevedomej úrovni (Schlegel, 2004, p. 474). Otázkou však je, čo je účelné pre nevedomie a do akej miery nás ovplyvňujú úkony smerujúce k cieľu? Ak máme cieľ, ktorý chceme vedome dosiahnuť (urobiť skúšku) urobíme úkony, aby sme ho dosiahli (na tú skúšku sa pripravím a spravím ju). Ak sa však do tohto procesu pripletie nevedomé želanie (napríklad nespraviť skúšku) aj napriek tomu, že sa pripravíme, z nejakého dôvodu sa nám to nepodarí:
Som študentka na záverečnej skúške, ktorá je pre mňa dôležitá. Učinila som dostatočné kroky, aby som ňou prešla. Avšak zavŕšenie skúšky pre mňa predstavuje ukončenie študijného života a to je pre mňa úzkostná predstava. Úzkosť a strach učinia to, že pohorím, pretože si nespomeniem na dôležité informácie a skúškou neprejdem. Moje nevedomé prianie sa splní, pretože sa môj čas strávený na škole predĺži a ja som stále študentkou.
V tomto prípade môže hrať dôležitú úlohu aj Superego, ktoré pracuje do istej miery nezávisle. Nevedomie a nevedomé časti psychiky (berúc do úvahy aj ego obranné mechanizmy) sú neoddeliteľnou súčasťou nášho prežívania a konania. V tomto prípade chápeme jedinca v kontexte psychických procesov, ktoré ovplyvňujú jeho život (Chodorowová, 2004).
Túto myšlienku je možné aplikovať na generalizovanú úroveň a to: neexistuje človek izolovaný od svojho prežívania, emócií, obrán, spoločnosti a kultúry. To všetko si zakaždým berie so sebou, čo ovplyvňuje jeho správanie, rozhodnutia a samozrejme jeho život. Ďalej túto myšlienku môžeme rozviť do konkrétnej otázky: Je možné, počas psychofyziologického vyšetrenia, nahliadať na človeka len optikou vedomých procesov? Na túto otázku sa pokúsim odpovedať v ďalšej časti textu.
V zmysle používania polygrafu
S procesom individuácie spoločnosti sa moc autority presunula do súdnych inštancií, vojenských a policajných zložiek. Za symbolický presun kompetencií autority je možné považovať aj využívanie polygrafu. V súvislosti s predchádzajúcimi historickými udalosťami, by sme mohli polygraf považovať za reprezentáciu Boha. Podľa Freuda, objektová reprezentácia znamená mentálny obraz, pochádzajúci zo zmyslových orgánov, obohatený o veľké množstvo dojmov a rôznych subjektívnych aspektov (Rizzuto, 1990). Tak ako si človek dokáže formovať, prípadne internalizovať akýkoľvek objekt do určitej formy mentálnej reprezentácie, polygraf je možno reziduum ovplyvnené našou túžbou ponechať si už beztak miznúceho Boha v podobe nespochybniteľného prístroja. Čo vlastne polygraf umožňuje? Polygrafista je postavený do roly, v ktorej má moc. Napríklad počas vyšetrenia sa zaznamenávajú reakcie: vodivosť kože, dýchanie a relatívne zmeny krvného tlaku. Tieto zmeny sú teda spôsobené prežívaním subjektu v momente, kedy je vystavený stimulu (otázke). To znamená, že aj keď vyšetrovaná osoba explicitne neprizná lož, môže získať výsledok: „Nepravdovravný/á“. Všeobecne sa lož odhaľuje pomocou dotazovania faktov, presnosti informácií a samozrejme logickej následnosti. Aj keď subjekt (vyšetrovaná osoba) nie je klasicky dotazovaný (vo väčšine prípadov sa tento proces podobá výsluchu), zaznamenanými reakciami polygrafista subjekt konfrontuje. Má nad subjektom moc, ktorá mu dáva právo hodnotiť človeka a jeho vierohodnosť pomocou reakcií, ktoré sú považované za objektívne. Polygrafista teda pochybuje a zároveň spochybňuje vierohodnosť subjektu. Len Boh môže súdiť a len Boh vidí pravdu, tak ako polygrafista súdi a „vidí“ pravdu pomocou prístroja.
Ako bolo spomenuté na začiatku, polygrafisti sa zameriavajú len na vedomú stránku človeka a teda neuznávajú pôsobenie nevedomia na odpoveď organizmu. Avšak aj počas psychofyziologického vyšetrenia vznikajú chyby merania čo môže mať za následok minimálne inkonkluzívny výsledok[5]. V „hre“ je veľa premenných, ktoré ovplyvňujú vyšetrenie a následne aj výsledky testovania napríklad: nevedomé procesy (ego obranné mechanizmy, prenos, protiprenos), emočne nabité spomienky alebo motivácia a nastavenie polygrafistu (Dearman & Smith, 1963). Komplexnosť ľudského prežívania sa v tomto prípade bezducho zjednodušuje len na vedomé procesy. Odmietavý postoj polygrafistov predstavuje nepripúšťanie vplyvu obranných mechanizmov (napríklad vytesnenie, racionalizácia, popretie, idealizácia/znehodnotenie ai.) na fyziológiu človeka. Človek nie je počas vyšetrenia vytrhnutý z kontextu nevedomých procesov. Obrany sú teda mechanizmy, ktoré existujú na nevedomej úrovni a interferujú vedomé procesy s cieľom ochrániť ego. Podľa McWilliamsovej obrany sú mimo uvedomenia, viac sa používajú v období stresu, znižujú vedomé negatívne prežívanie a sú doprevádzané autonómnym nervovým systémom (McWilliams, 2015). Je dôležité pozastaviť sa nad slovom „doprevádzané“. Prežívanie človeka na vedomej, ale aj nevedomej úrovni je korelujúce s autonómnym nervovým systémom.
Využijeme príklad nevedomej túžby, ktorá interferuje vedomý výsledok. Cieľom je uspieť na polygrafickom vyšetrení, čo znamená pravdivé odpovedanie na otázky. Subjekt (po rozhovore a nastavení otázok) si nie je istý svojou odpoveďou a teda výsledok môže byť inkonkluzívny. Nejednoznačnosť výsledku môže zväčša predstavovať nejednoznačnosť a nerozhodnosť subjektu. Takisto to môže predstavovať racionalizácia opýtaného skutku (viem, že kradnúť v obchode sa nemá, ale vtedy bola iná situácia a nepovažujem to za krádež). Znehodnocovanie polygrafu a špecialistu je takisto významná udalosť. Súvisí to s celkovým nastavením sa na špecialistu, následnou spoluprácou, prípadne nespoluprácou, čo môže viesť k nejednoznačnému alebo negatívnemu výsledku (odmietnutie vypovedať pravdivo alebo priznanie len čiastočných relevantných informácií). Prežívanie strachu (z toho, že mi neuveria/ z toho, že mi na niečo prídu). Spomenutý jav súvisí takisto s prenosom a protiprenosom odohrávajúcimi sa počas vyšetrenia. Vytesnenie alebo popretie sa môže stať pri určitom type vyšetrenia a to ak sa musí po nejakej dobe opakovať. Subjekt z dôvodu úzkosti (samotné vyšetrenie je stresujúce) a napríklad nepríjemnej preverovanej otázke si nemusí spomenúť na všetko, čo pred tým uviedol.
Na základe prejavov ego obranných mechanizmov podľa McWilliamseovej je možné tvrdiť, že počas vyšetrenia na polygrafe je veľká pravdepodobnosť zaznamenania nevedomých procesov, ktoré sa môžu prejavovať prostredníctvom skreslenia výsledkov. Obrany sa pohybujú na určitých pilieroch a jedným z nich je aj autonómny nervový systém- spojený s kardiovaskulárnym systémom, potnými žľazami, svalstvom dolných dýchacích ciest a ďalšími vegetatívnymi, životnými funkciami (Čihák & Grim, 2004). A práve tieto fyziologické prejavy sú snímané pomocou komponentov. Čo vlastne polygraf meria? Meria aktivitu autonómneho nervového systému, ktorá koreluje s emočným prežívaním, stresom a doprevádza aj ego-obranné mechanizmy. Čo teda polygrafista robí ? Objektivizuje prejavy ANS a považuje ich za kauzálne vo vzťahu s klamstvom.
Záver
Od 17. storočia sa ľudia zaoberali fyziológiou človeka hneď po tom, ako sa cirkev začala sťahovať z verejného života a tak jej moc značne upadala. Do popredia sa dostali vedecké objavy, ktoré spochybňovali dogmy a tradície. Ľudia sa prestávali nazerať na svet optikou cirkevných predstaviteľov a záujem sa preniesol na objektívne vysvetľovanie javov (Kšiňan & Šoltés, 2015). Z hľadiska psychoanalýzy sme tak z idealizovaného otca začali preberať „funkcie“ a introjikovali sme ich do našej spoločnosti v podobe inštitúcií. Spravodlivosť majú ľudia vo svojich rukách (individualizmus, osvietenstvo) a teda človek rozhoduje čo je spravodlivé, pravdivé, či jednoznačné. Používanie polygrafu môžeme chápať ako manifestáciu moci nad človekom. Mohli by sme to pripísať objektnej reprezentácii neomylného, spravodlivého a vševediaceho Boha. Polygrafista má právo spochybňovať výpoveď a vierohodnosť subjektu aj napriek tomu ak subjekt explicitne nevysloví priznanie[6]. Polygraf je chápaný ako nástroj objektívneho poznania, po ktorom človek bažil niekoľko storočí. Spochybňovaním (overovaním) odpovede človeka sa snažíme dopátrať k jednoznačnej skutočnosti. Človek sa nachádza na ceste k pravde a zároveň chce stanoviť mieru, na základe ktorej by mohol poznávať a pritom sa vzďaľuje poznávanému objektu. Popieraním nevedomia zjednodušujeme pohľad na ľudské prežívanie. Na jednej strane sa človek snaží vzdialiť od omnipotentného Boha a od magických aspektov náboženského života, ktoré niekedy rigidne vysvetľovali chod a zákony sveta. Na druhej strane však človek rovnako redukuje a spolieha sa na magično, vyplývajúce z jednoduchého prístupu, akurát s odlišným názvom. Spomínaním nevedomia nesmieme opomenúť ego obranné mechanizmy a ich prejav prostredníctvom fyziologických kanálov (McWilliams, 2015). Tie môžu ovplyvniť fyziologické reakcie a skresliť výsledok testovania. Je teda na mieste zamyslieť sa, či polygraf meria „To“ na čo je určený a či polygrafista sleduje „To“ čo si myslí. Pretože naháňanie sa za „To“ môže byť naivné ponáranie sa do nevedomej ríše ľudského tela.
Literatura:
APA (2010) Frequently asked question. American Polygraph Association, [online] Dostupné z : https://www.polygraph.org/polygraph-frequently-asked-questions
Brinke L., Stimson D., Carney D.A. (2014). Some Evidence for Unconscious Lie Detection. Psychological science, 1-8.
Cassirer, E. (1977). Esej o človeku. Bratislava: Pravda.
Čihák R., Grim M. (2004). Anatomie 3., 2. upr. a dopl vydání. Praha
Dearman H.B and Smith B.M. (1963). Unconscious Motivation And The Polygraph Test. The American Journal Of Psychiatry, 119(11), 117-1120.
Elaad E., Zvi L. (10. may 2019). Frequent Countermeasure Usage by Narcissistic Examinees in the Concealed Information Test. doi:https://doi.org/10.3389/fpsyg.2019.01068
Farnsworth, B. (2018). What is GSR (galvanic skin response) and how does it work? [online] Dostupné z: https://www.nmsba.com/buying-neuromarketing/neuromarketing-techniques/what-is-gsr-galvanic-skin-response-and-how-does-it-work
Freud, S. (1937). Nevědomí-vědomí a skutečnost. In S. Freud, Výklad snu (pp. 366-373).
Freud, S. (2005). Za princípom slasti. In Ja a ono (pp. 106-151). Kaligram.
Geetesh, S. (2020). Top 10 Criminals Who Passed Polygraph. [online] Dostupné z: https://checkmylists.com/society/criminals-who-passed-polygraph/amp/
Grego, R. (2002). Polygraph Theory and the Problematics of Postmodern Truth. Polygraph, 31(4), 263-272.
Grijs D.R, Vuillermin R. (2017, Feb 17). Measure of the Heart: Santorio and the Pulsilogium. [online] Dostupné z: www.arxiv.org/abs/1702.05211
Chodorowová J.N., (2004). Ke vztahovému individualismu: vyjednání self v psychoanalýze. In L. S.A. Mitchell, Vzťahová psychoanalýza- zrození tradice 1.díl; Příspěvky z let 1981-1990.
Jung, C G., (1973). New Aspects Of Criminal Psychology. In C. Jung, & H. Read (Ed.), The collected works of C. G. Jung: Vol. 2. Experimental researches (L. Stein, Trans., pp. 586-596). London.
Jung C.G. (1981). Experimental researches, Collected work of C.G. Jung. In C. Jung, & H. Read (Ed.), The Psychological Diagnosis Of Evidence (L. Stein, Trans., Vol. 2, pp. 318-352). London: Princteon University Press.
Jung C.G a Peterson F. (1981). C.G.Jung Collected works, Experimental Researches . In C.G.Jung, & H. Read (Ed.), Psychophysical Investigation With The Galvanometer And Pneumograph In Normal And Insane Individuals (L. Stein, Trans., Vol. 2, pp. 492-553). London: ROUTLEDGE & KEGAN PAUL.
Kšiňan M. a Šoltés P. (2015). Cesty sekularizácie v „dlhom“ 19. storočí. Forum Historiae, 1-9.
McWilliams, N. (2015). Primárne obranné procesy. In Psychoanalytická diagnóza (pp. 112-113).
Nietzsche, F. (1992). Tak pravil Zarathustra. Olomouc.
Nietzsche, F. (2010). O pravdě a lži ve smyslu nikoli morálním. Praha: Oikoymenh.
Prado, C. (2016). Ego sum, ego existo: Descartes‘ divisive legacy. Retrieved from Queen´s University, [online] Dostupné z: https://www.queensu.ca/gazette/alumnireview/stories/ego-sum-ego-existo-descartes-divisive-legacy
Rizzuto, A. M. (1990). The Origins of Freud’s Concept of Object Representation (‚Objektvorstellung‘) in his Monograph ‚On Aphasia‘: Its Theoretical and Technical Importance. The International Journal Of Psychoanalysis(71), 241-248.
Šamko, J. P. (2012, aug 23). Výsledky vyšetrenia na tzv. detektore lži nie je možné použiť ako dôkaz v trestnom konaní. [online] Dostupné z:http://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a150-vysledky-vysetrenia-na-tzv.-detektore-lzi-nie-je-mozne-pouzit-ako-dokaz-v-trestnom-konani
Šlosiar, J. (2002). Človek na ceste od mýtu k logu. In Šlosiar, Od Antropologizmu k filozofickej antropológii (pp. 18-27).
Šlosiar, J. (2002). Ľudská identita a spôsoby jej hľadania. In J. Šlosiar, Od antropologizmu k filozofickej antropológii (pp. 11-17). Trovillo, P. V. (1931). A History Of Lie Detection. Journal of Criminal Law and Criminology, 30(1), 104-119.
[1] Na Slovensku je psychofyziologické vyšetrenie pravdovravnosti, v anglických textoch sa nazýva posychophysiological detection of deception (poznámka autora)
[2] Napríklad Antonom Uheríkom, Leonardom Saxe.
[3] Alebo psychogalvanický reflex/odpoveď je aktivita potných žliaz referujúca mieru intenzity emočného prežívania (Farnsworth, 2018)
[4] V tomto texte hovoríme o protipôsobení, ktoré môže predstavovať fyzické (kusnutie do jazyka), mentálne (odpočítavanie od 10 do 1), verbálne (zámerné odďaľovanie odpovede) formy protipôsobenia, prípadne užitie omamných látok pred testovaním (Elaad & Zvi, 2019).
[5] Nejednoznačný výsledok, kedy polygrafista nedokáže určiť pravdovravnosť/nepravdovravnosť (APA, 2010)
[6] Spochybňovanie výpovede sa v texte spomína v rámci vyšetrenia, nie ako dôkaz v trestnom konaní. Na Slovensku a ani v Česku nemôže byť polygraf použitý v súdnom pojednávaní ako dôkaz (Šamko, 2012).
