Každá skupina má svoj pôvod, svoje korene. Na zrod psychoanalýzy v krajine gálskeho kohúta majú vplyv viaceré historické deje a hnutia. Navzájom sa prelínajú svety politiky, medicíny, filozofie, kultúrneho a celospoločenského diania ako aj osobné histórie jednotlivcov a vytvárajú tak špecifický časopriestor, ktorý si v tejto prvej časti práce priblížime po obdobie druhej svetovej vojny.
Situácia na konci 19. storočia
Druhá polovica devätnásteho storočia v Európe je poznamenaná dôležitými neurologickými objavmi. Odbor psychiatrie ešte neexistuje, duševné choroby ľudí sa vysvetľujú cez organickú etiológiu, a tak najbližšie k ľudskému utrpeniu a šialenstvu majú neurológovia. Ťažko chorí sú liečení v azylových domoch či hospicoch pre bláznov.
Sigmund Freud, ako mladý zapálený neurológ, vycestuje do Paríža, aby sa mohol vzdelávať na známej neurologickej klinike v nemocnici Pitié-Salpêtrière. Cez dr. Breuera sa spoznáva v roku 1885 s dr. Charcotom, ktorý sa na sklonku svojej neurologickej kariéry a po objavoch neurodegeneratívnych ochorení – amyotrofickej laterálnej sklerózy, začína venovať štúdiu mentálnych procesov, hystérie a vplyvu hypnózy na ľudskú psychiku a správanie. Freud sa stáva jeho žiakom a prekladá do nemčiny niektoré jeho práce. Charcot tiež spolupracuje s P. Janetom, ktorý sa koncom deväťdesiatych rokov devätnásteho storočia stáva ústrednou postavou psychologickej vedy v Paríži a ďalej nadväzuje na jeho objavy v hypnóze a rozpracúva teóriu traumy a disociatívne obrany. Traumatickú etiológiu hystérie ďalej rozpracúva Breuer vo svojej katarktickej metóde spolu s Freudom vo Viedni. Prichádzajú na to, že medziľudský vzťah je nevyhnutný v práci s pacientom a vznikajú prvé náznaky psychoterapie. V roku 1889 prichádza takisto na stretnutie Viedenčana s ďalším neurológom – dr. Hippolyte Bernheim-om, profesorom z Nancy, ktorý sa tiež zaoberá štúdiom hypnózy a sugestivity. Postupne však opúšťa hypnózu pre metódu nazvanú psychoterapia a pracuje s konceptom „ideodynamizmu“, podľa ktorého každá vsugerovaná myšlienka má tendenciu byť vykonaná. Bernheim prichádza aj na koreň efektu placeba, ktorý popisuje vo svojom diele z roku 1891 “De la suggestion et de ses applications thérapeutiques”. Freud ho po návšteve prekladá do nemčiny a pokračuje vo svojich psychoanalytických objavoch.
Obdobie I. svetovej vojny
V tomto období je Paríž však ovplyvnený silnejúcimi germanofóbnymi náladami, ktoré brzdia šírenie Freudových prvotín. Až v roku 1911, teda 12 rokov od prvého vydania Interpretácie snov istý Franz Hessel, spisovateľ a prekladateľ, ukazuje túto knihu v nemčine svojmu kolegovi a zároveň zberateľovi umenia, Henri-Pierre Roché, ktorej myšlienky sa spolu s postulátmi Charcot-a a filozofa Weininger-a, diskutujú v prostredí umelecej avantgardy na Montparnasse v časoch Belle Epoque. V tom čase si Freud už dopisuje s Dr. Morichau-Beauchant, profesorom medicíny v Poitiers, ktorý ako prvý vôbec napíše text o psychoanalýze vo francúzštine v periodiku Gazette des hôpitaux militaires. V roku 1914 publikujú prvú knihu dr. Emmanuel Regis s jeho asistentom A. Hesnardom s názvom Psychoanalýza neuróz a psychóz a jej medicínske i mimo medicínské využitie v nakladateľstve Félixa Alcana. Hesnard číta preložené Freudové články vďaka svojmu nemecky hovoriacemu bratovi a vstupuje do korešpondenčného kontaktu s Freudom. Filozofi ako Henri Delacroix či Léon Daudet spochybňujú vedeckú metódu psychoanalýzy, iní zase vyčítajú psychoanalýze jej „luciferský“ pôvod.
Medzivojnové obdobie
V roku 1921 sa do Paríža usadí ako psychoanalytička Eugénie Sokolnicka, ktorú angažuje ako svoju konzultantku Henri Claude, neurológ a psychiater stojaci pri zrode katedry psychoterapie vtedajšej parížskej lekárskej fakulty. Eugénie je pôvodom z poľskej židovskej intelektuálnej rodiny. Analyzovaná vo Viedni Freudom, neskôr Sándorom Ferenczim v Budapesti, pracuje nejaký čas v Mníchove, aby sa napokon usadila v Paríži. V roku 1926 sa stáva jednou z deviatich zakladajúcich členov Parížskej psychoanalytickej spoločnosti, Sociéte psychanalytique de Paris (ďalej v texte pod skr. SPP). Ďalšími zakladajúcimi členmi sú: Marie Bonaparte, Angelo Hesnard, René Allendy, Adrien Borel, René Laforgue, Rudolph Loewenstein, Georges Parcheminey a Édouard Pichon.
Freudova psychoanalýza v manuáli Regisa fascinuje i ďalších francúzskych umelcov ako je André Breton, ktorý sa v neurologickej nemocnici v Saint-Dizier stretáva s „la folie“ (šialenstvo). Odmieta v nej vidieť len mentálny deficit, chápe ju skôr ako schopnosť tvoriť.
Ústrednou postavou rozšírenia Freudovho diela ako aj inštitucionalizácie psychoanalýzy vo Francúzsku je bez pochyby Marie Bonaparte, princezná Dánska a Grécka, ktorá stojí pri zrode spomínanej prvej spoločnosti, ale takisto i pri vzniku Psychoanalytického inštitútu (1934) a Francúzskej psychoanalytickej revue. Znalosť cudzích jazykov, smrť matky po jej narodení, problémy s frigiditou a depresívne obdobie po smrti otca ju privádzajú k Sigmundovi Freudovi. Odporučená René Laforgue-om, ďalším psychoanalytikom prvej generácie v Paríži, analyzovaným Sokolnickou, vstupuje do viedenskej analýzy 30. septembra 1925, v ktorej zotrvá na etapy až do roku 1938. Svojim vznešeným pôvodom, politickým a sociálnym vplyvom a častými cestami medzi Parížom a Viedňou, sa stáva sprostredkovateľom medzi Freudom a parížskymi psychiatrami a psychoanalytikmi v medzivojnovom období. Zo Švajčiarska pozýva ďalších nadšencov psychoanalýzy, R. Loewenstein-ovi pomáha s príchodom i jeho postupnou naturalizáciou, podobne sa stára o R. de Saussure, Ch. Odier i H. Flournoy.
V roku 1936 sa dostáva cez obchodníka s umením ku korešpondencii Fliessa s Freudom, ktorému ich odmieta reštituovať s tým, že on by tie listy mohol zničiť. Vydáva ich, po jeho smrti, v cenzurovanej podobe, v spolupráci s Annou Freud a Ernstom Krissom pod názvom Narodenie psychoanalýzy. V čase nacistickej expanzie v Rakúsku pomáha osobne Freudovi k emigrácii a počas návštevy Paríža mu dokonca vybaví konzultáciu Dr. Lacassagnea pre nádor čeľuste, ktorým analytik trpí niekoľko rokov.
Marie Bonaparte prekladá pre revue Freudove články, napr. Budúcnosť jednej ilúzie či Úvod do teórie pudov. Jej preklady majú veľký presah, pretože formuluje Freudove koncepty do francúzštiny a niektoré pôvodné Hesnardove preklady mení /napr. Es ako ça /. Spolu s Loewenstein-om prekladá Päť psychoanalýz.
V roku 1938 sa v Paríži koná XV. medzinárodny psychoanalytický kongres, kde sa ústrednou témou debát stáva medicínske resp. nemedicínske vzdelanie psychoanalytikov. Američania sa držia svojich pravidiel v krajine a medzi seba nechcú prijať „ne-lekárov“, čo sa počas tohto kongresu vyhrocuje až do momentu rozkolu v Asociácii pod vedením aktuálneho prezidenta Ernesta Jonesa, ku ktorému nakoniec nedôjde pre začiatok druhej svetovej vojny. V Spojenom kráľovstve sa v tom čase, pri príležitosti 25. výročia založenia Britskej psychoanalytickej spoločnosti a príchodu značnej časti emigrovaných rakúskych analytikov, začínajú vnútro-spoločenské vedecké kontroverzie medzi skupinou tradičných analytikov okolo Anny Freud a progresívnych členov okolo Melanie Klein. Pred rozkolom spoločnosti ich po vojne zachráni vytvorenie takzvanej Middle group…
Obdobie II. svetovej vojny
Po okupácii Paríža v roku 1939 sa Psychoanalytický inštitút zatvára a revue prerušuje svoju činnosť. Bonaparte odchádza s gréckou kráľovskou rodinou do exilu, najprv na Krétu, potom do egyptskej Alexandrie a následne do Kapského mesta. Loewenstein emigruje v roku 1940 do Ameriky, odkiaľ sa už nevráti. Oficiálne psychoanalýza zmizla z povrchu zemského. Niektorí analytici ako René Laforgue, Angelo Hesnard či Georges Mauco kolaborujú s autoritami presídlenými do Vichy. Príchod nacistov do Paríža sa stáva fatálnym pre ďalšiu osobnosť francúzskej psychoanalýzy židovského pôvodu – Sophie Morgenstern, ktorá si život berie sama. Morgenstern bola pionierkou psychoanalýzy detí a iniciovala do tejto práce známu Francoise Dolto či Serge Lebovici. Zastávala pozíciu Anny Freud v konflikte s Melanie Klein a liečbu psychoanalýzou vyhradzovala len pre „neurotické“ deti. Daniel Lagache so Jacquesom Lacanom sa tiež presúvajú do “zone libre” na juh Francúzska. Georges Parcheminey zostáva v Paríži kde vedie psychoanalytické oddelenie v nemocnici Saint-Anne a niektorí ďalši psychoanalytici konzultujú naďalej / John Leuba, Philippe Marette – brat F. Dolto/. Naopak Jean Bergeret, Serge Lebovici ci Sasha Nacht a André Levy odchádzajú k hnutiu odboja. Títo analytici s podporou katalánskeho psychiatra Francois Tosquelles participujú pri zrode “ psychiatrie sektora“ v reakcii na schátralosť azylových inštitúcií a celkový stav psychiatrie a jej pacienta v krajine.
Obdobie po II. svetovej vojne
Po vojne Bonaparte nemá dostatok prostriedkov, aby financovala spoločnosť, ktorú vzkriesia v novembri 1946 René Laforgue a Bernard Steele. V tomto období je psychoanalýza vo Francúzsku poznačená súdnym konaním, ktorý sa stáva precedensom, ohľadom vykonávania psychoanalytickej profesie bez medicínskeho vzdelania. Samotná Bonaparte chcela vo svojich 44. rokoch zahájiť štúdium medicíny, Freud ju však od toho odhovoril, aby svoj čas a energiu venovala šíreniu psychoanalýzy vo Francúzsku. Proces z roku 1950 sa týka americkej psychoanalytičky, Margaret Clark-Williams, ktorá sa usadila v Paríži. Aféra Clark-Williams sa nesie v kontexte spochybnenia psychoanalýzy ako psychoterapeutickej praxe vedenej profesionálmi bez lekárskeho vzdelania. Analytička je podporená Parížskou psychoanalytickou spoločnosťou. Oslobodenie obžalovanej prichádza 31. marca 1952 pre „absenciu zákonného nariadenia zvlášť pre psychoanalýzu“. Odporca, Správna rada lekárov vo Francúzsku „Conseil de l‘ordre des médecins en France“, sa v civilnom záujme odvoláva. Definitívny rozsudok prichádza 15. júla 1953, ktorý prikazuje Margaret Clark-Williams zaplatiť symbolickú pokutu 100 frankov, z ktorej je amnestovaná ešte pred odvolaním sa k zrušeniu rozsudku.
Druhým procesným prípadom sa stáva Elsa Breuer, analyzandka Marie Bonaparte a neskôr členka SPP, maďarská lekárka žijúca a pracujúca v Paríži. Podobne ako Clark-Williams, aj Breuer je obvinená z nelegálneho vykonávania lekárskej profesie vo Francúzsku, ktorá podstúpi súdny proces iniciovaný Správnou radou lekárov. Analytička je odsúdená na pokutu 6000 frankov za podpísanie dokumentov pacienta sociálnej poisťovne, pretože jej maďarský diplom nie je uznaný vo Francúzsku. V liste z 21. júna 1952 Marie Bonaparte vysvetľuje H. Hartmannovi neľahké podmienky vzniku Inštitútu po vojne, jeho finančné problémy a prenasledovanie spoločnosti Správnou radou lekárov. Vysvetľuje: “ Je pre nás o to dôležitejšie mať Inštitút, čo Správna rada pokračuje vo svojej ofenzíve voči nám. Pod výhovorkou prenasledovania analytikov ne-lekárov alebo analytikov zo zahraničia pre ilegálne vykonávanie medicíny v skutočnosti cielia Spoločnosť a psychoanalýzu ako takú (de Mijolla, A., 2012).“[1]
Kdy se objeví Lacan? Přežije psychoanalytická společnost? A co se bude dít s Marií Bonaparte? Pokračování článku naleznete na zde.
Poznámky:
[1] z orig. : « Il nous est d‘autant plus nécessaire d’avoir un Institut que l’Ordre des médecins continue son offensive contre nous. Sous prétexte de poursuivre les analystes non-médecins ou les psychanalystes étrangers pour exercise illégal de la médecine, ils visent en réalité la Société et la psychanalyse elle-même. »
Literatura:
Bernheim, H. (1891). De la suggestion et de ses applications à la thérapeutique. O. Doin.
Gori, R., Del Volgo, M.-J. (2005). La santé totalitaire. Essai sur la médicalisation de l’existence. Paris: Denoël
de Mijolla, A. (2012). La France et Freud T.1 1946-1953: Une pénible renaissance. Paris: PUF
Rudinesco, E. (2009). L’histoire de la psychanalyse en France – Jacques Lacan. Paris : Le livre de poche Pochothèque
Roudinesco, E., Plon, M. (1997). Dictionnaire de la psychanalyse. Paris: Fayard. Coll. Pochothèque (2011)
de Mijolla A., (1996), La scission de la Société Psychanalytique de Paris en 1953, quelques notes pour un rappel historique, Cliniques méditerranéennes, , 49-50, p. 9-30.
Wikipédia.
Prekladové slovníky
