Pamätám si, ako som pred približne 15 rokmi čítal prvýkrát Freuda, myslím, že to bola Dora, Zlomok analýzy prípadu hystérie. Samozrejme som sa v priebehu rokov k tomu textu vracal a pravdepodobne sa k nemu vracať aj budem, pretože až na určité zásadné uzly nie je ochotný podvoliť sa mojej pamäti. Alebo moja pamäť jemu. Čo si ale pamätám veľmi jasne a živo je pocit fascinácie. Nielen Freudom, psychoanalytickým myslením, ale hlavne hystériou. V tej dobe ešte internet nebol tak bohatý na informácie ako teraz a o hystérii som si síce nejaké informácie našiel, ale boli hmlisté. Bolo však zrejmé, že sa jedná o zásadný koncept, ktorý sa stal pre psychoanalýzu určujúcim. Aj keď dnes už príliš módny nie je, zrejme má svoj dôvod, že sa stal nosnou vlajkou pre celý tento rok seminárov ČPS. Ide teda o čisto historickú záležitosť? Alebo stále živý koncept, ktorý len ustúpil do pozadia. Prípadne môže ísť o vyvolávanie starých duchov, ktorý sú tak zásadný pre určitý myšlienkový smer, ako blízka osoba pre jednotlivca. Možno sa dnes dotknem každej z možností.
V prvom rade by som sa rád vrátil do histórie hystérie, a to konkrétne do Paríža, do Salpetriere.
Východiskom mi bude kniha Georgesa Didi – Hubermana, Invention of Hysteria: Charcot and the Photographic Iconography of the Salpetriere z roku 1982. Autora môže poslucháčstvo poznať aj na základe knihy Otevťít Venuši, ktorú prekladal a v ČPS prezentoval Josef Fulka.
K samotnej histórii Salpetriere odporúčam knihu Asti Hustvedt Lekárske múzy. K zaujímavostiam dodajme, že pôvodne bola Salpetriere továrňou na pušný prach a následne akýsi azylový dom pre ženy, aj keď tento výraz je vzhľadom k temnej histórii inštitúcie asi nešikovný. Každopádne správa z roku 1873 uvádza, že v tomto zmenšenom svete bolo 4383 ľudí, z toho 580 zamestnancov, 2780 „evidovaných“ žien, 853 dementných a 103 detí. K samotnej psychiatrickej indikácii patrilo 60 kategórií, z toho 38 fyzických (masturbácia, cholera, erotománia, alkoholizmus, znásilnenie), 21 morálnych (láska, slasť, zlé čítacie návyky, nostalgia) a jedna kategória ostala otvorená pre neznáme príčiny. Do tohoto mikrosveta prichádza Charcot (Didi- Huberman, 2003).
Do popredia z názvu Didi- Hubermanovej knihy vystupujú hneď dva pojmy. Fotografia a vynález. Začnime u fotografie. Tá, tie sú podobne fascinujúce ako hystéria. Didi- Huberman stavia otázku fotografie takto: „Otázkou nie je iba, aký účel fotografia mala, ale tiež kto alebo čo bolo podriadené fotografiám?“ (ibid, s. 45). A odpovedá na ňu hneď vzápätí: „Tieto obrázky mali slúžiť pamäti. Alebo skôr predstave pamäti, pamäti, ktorá by bola absolútna: v momente jej vytvorenia je fotografia absolútne okamžitá, presná a úprimná […] dôveryhodná spomienka, konzervovaná, nezmenená. Odkazujem však k predstave, pretože technické problémy spojené s fotografiou nikdy neboli samozrejmé. Ku krátkej a zrozumiteLnej histórii fotografie odkazujem ku knihe Martina Charváta Imaginárno. Dodám iba, že prvotné modely fotografií, museli pózovať pred kamerou aj 8 hodín. Všimnime si umelosť pojmoslovia vztiahnutého k fotografovaniu portrétov. Kde sa tu berie nejaká pravdivosť? V Salpetriere tento čas skrátili, ale stále šlo o rozmedzie medzi 20 sekundami až minútou. Ďalej Didi- Huberman: „Fotografia, Ďaleko viac ako nejaký zápisník, mala povinnosť byť pamäťou vedenia, mala sprostredkovať cestu k vedeniu, podrobiť si pamäť“ (ibid, s.48). Nezabúdajme, že fotografia bola s vedením, obzvlášť medicínskym spojená veľmi skoro. Vyzdvihnime iba frenológiu. Didi- Huberman podkopáva branie fotografie za bernú mincu. Odmieta jej absolútnu povahu a ignorovanie kontextu pred a po. Obzvlášť u hystérie.
Charcot mal rád umenie, obzvlášť vizuálne. Freud spomína, ako sám na seba Charcot odkazoval ako na „visuel“, vidiaceho. V prekladu sa zrejme stratí viacznačný význam slova visuel, ale vidma a jasnozrivosť nemajú k vizualite ďaleko. Okrem toho bol Charcot posadnutý myšlienkou vidieť nové veci. Freud naňho spomína: „Pýtal sa [Charcot], prečo ľudia v medicíne vidia veci, ktoré sa už naučili vidieť. A hovoril, že je úžasné, ako človek môže zrazu vidieť nové veci, nové chorobné stavy, ktoré sú tak staré ako ľudstvo“ (Freud, in Didi- Huberman, 2003, s. 27). A že v Salpetriere bolo vždy niečo nové k videniu. Obzvlášť na povestných utorkových prednáškach. Mimochodom, Freud mal od Charcota veľké očakávania, predstavoval si ako ho pobozká Charcot na čelo. Miesto toho od neho dostal fotku s podpisom.
Fotky sú fascinujúce, človek ale rýchlo vypustí fakt, že boli zachycované dlho a v pre to určenom priestore. Fotograf mal zrejme šťastie, že hysterické symptómy prebiehali vo fázach a boli dostatočne dlhé na to, aby naplnili expozičný čas. Augustine, jedna z najznámejších pacientiek akoby predvádzala ideálny klinický koncept. Klinické triedenie, kategorizácia do fázy, popis, navrhnutie „ideálnych“ stavov. Až po „veľký hysterický záchvat“ a hysterickú auru. Aura je zásadná, označovala nielen prodrom hysterického záchvatu, ale aj určitý technický problém s dobovými fotografiami ktorý sa ukázal po vyvolaní fotiek, v podobe žiary okolo niečoho, predovšetkým postavy. To viedlo Hyppolita Baraduca k „vynálezu“ psychikonov, akejsi vitálnej energie, žiary, ktorá je fotografiou zachytiteľná a zhmotňuje sa mimo človeka, v jeho okolí, ako aura. Dodajme, že Nadar, jeden z prvých a najslávnejších fotografov volal po vzoru Balzaca telá na fotografii duchmi.
Okrem fotografie, ktorá bola špecifickým nástrojom, využíval Charcot pre svoje divadlo aj ďalšie prvky, experimenty. Elektrická energia, magnetizmus. Zápachy. Čokoľvek, čo dokázalo reprodukovať, alebo vyvolať nejaký symptóm. Hlavne nech je prezentovateľný. Ako píše Didi- Huberman: „Charcot bol akýmsi podnikateľom a sponzorom naratívu a ikonického typu potrebného pre princípy jeho konceptu hystérie a svojich epistemologických cieľov“ (2003, s. 115). A nielen to: „Kombináciou hypnózy s rôznymi látkami (inhalácie, injekcie) boli [v Salpetriere] schopný usmerňovať delírium a jeho fungovanie. Riadili herečku, ktorá nevedela čo je cieľom režiséra, ktorý sníval o tom, že je akousi deus ex machina“ (ibid, s. 216). Hysterka, herečka (nezabúdajme, v MKN a DSM sa hystéria zmenila na histriónstvo), marioneta. Koho marioneta? Pýta sa právom Didi- Huberman a píše: „Chcem iba poukázať na základnú spoluvinu (komplicitu) medzi klinickou praxou a figuratívnymi plastickými a literárnymi paradigmami. Salpetriere bola kolískou experimentovania a fabrikácie „živých modelov“ v imaginárnom múzeu“ (ibid, s. 142). Telo hysterika totiž patrilo určitému imaginárnemu priestoru. Didi- Huberman tým však nemyslí nerealizovanosť, pretože symptómy boli reálne. K imaginárnu odkazuje v zmysle nerealizovateľnosti pudu, odkazuje k fantázii, ktorá nemôže byť stvárnená. Našťastie dobová medicína a Charcot so spoluvytváraním foriem príliš veľký problém nemali. Hystéria, so svojou teatrálnosťou je najtichším a najspoľahlivejším komplicom. Nie v dramatičnosti, ale v ochote hrať divadlo. Hysterik chce podľa Didi- Hubermana (2003) pojať každú možnú rolu. Chýba mu ale tá vlastná. Podobne zmýšľa Paul- Claude Racamier (2009) v texte Hysterie a divadlo, kde prirovnáva hysterika k cibuli, ktorá po odkrytí všetkých vrstiev ostáva prázdna. A Gilles de la Tourette vyhlásil: „Nič, čo je symptómom hystérie nemôže imitovať hystériu“ (de la Tourette, in Didi- Huberman, 2003, s. 164).
Attitudees passionelle sú tak akýmsi darom, ideálnou formou, fotografovateľnou, kategorizovateľnou, ktorú dáva hysterik lekárovi. Bodaj by nie, ostatné oddelenia boli určite menej vábivé ako to pod vedením Charcota. Preto sa objavujú v spomienkach internovaných aj pocity sklamania a viny za to, že symptóm na utorkovej prednáške nebol dostatočne „dobrý“. Didi- Huberman tak odkrýva naozaj zaujímavú rovinu dynamiky vzťahu lekár – hysterik: „Pre hysterika bolo obsahom zvedenia ďalšie a ďalšie uisťovanie svojho lekára a potvrdzovanie konceptu Hystérie“ (ibid, s. 170). A ďalej: „Hystéria v Salpetriere bola vždy agravovaná, stále viac demonštratívna, farebná s čoraz zapletenejšími scenármi“ (ibid, s. 171). Hysterik teda predstieral, že je celým objektom psychiatrického vedenia (túžby vedenia lekára), ktorý je význačný pózami a fotografiami. A ako podtrhuje Didi- Huberman (2003), hysterik tomu naozaj veril. Byť fotografovaný, predstaviť pózu preňho znamenal asi to, ako pre lekára objav nového konceptu a množstvo publikácií. Lekár sa stával postupne režisérom a možno by nebolo trúfalé povedať, že sa v istom momente medzi nimi hranica musela zotrieť. Každopádne pre lekára to už neboli ľudské bytosti, ale experimenty, na ktorých sa za účelom potvrdzovania konceptu vykonávali naozaj rôzne veci. Hlavne to vyfotiť. Vlastne dochádzalo, slovami Didi- Hubermana, k refabrikácii dôkazov (ibid, s. 244). Túto dynamiku stavia do zaujímavých polôh neurózy a perverzie: „Týmto spôsobom sa podporoval perverzný vzťah. Lekári v Salpêtrière si v priebehu svojich experimentálnych postupov neustále, istým spôsobom, kládli tú najkrajnejšiu perverznú otázku: ‚Z akej telesnej substancie je žena utvorená?‘ Svoju otázku ešte väčšmi inštrumentalizovali, keď hysterické telo neprestajne nanovo vytvárali ako experimentálny povrch spúšťačov, pričom stále hľadali nejaký substanciálny princíp, procedurálny opis toho druhu jouissance, ktorý hysterická žena prejavuje alebo sa zdá, že prejavuje, dokonca aj vtedy, keď trpí. Zoči-voči tomuto pátraniu hysterické telo privolilo k nekonečnému opakovaniu symptómov, útržkov odpovedí, k šialenému opakovaniu. Pre perverznú autoritu to bolo dráždivé. Ikonografovateľné. […] Existovala tu teda paradoxná spoluúčasť. ‚Obsah nevedomých fantázií hysterika,‘ píše Freud, ‚úplne zodpovedá situáciám, v ktorých perverzní jedinci vedome dosahujú uspokojenie.‘“ (ibid, s. 247). Pripomeňme, že Freud definoval perverziu ako negatív neurózy, s jasným odkazom k fotografii. O niekoľko rokov neskôr už spomínaný Racamier k tomu píše vlastne dosť podobný postreh: „Kto nezažil v prítomnosti hysterika tú skrytú tendenciu, ktorá ho nabáda, aby sa hral na lekára? Hystéria v nás odhaľuje liečiteľa, z ktorého v nás vždy aspoň kúsok drieme. To ťažké a vážne v našej profesii má tendenciu nás opustiť; zrazu pociťujeme naplnenie svojej funkcie“ (2009, s. 250). A ďalej: „Výsledkom tohto typu reakcie je však uspokojenie nevedomého cieľa hysterika: hysterik vloží symptómy medzi seba a nás preto, aby sme sa nezaoberali jeho osobou; a my sa zaoberáme iba jeho symptómami, vkladáme medzi nás svoju rolu, svoj faradizačný prístroj, injekčnú striekačku s destilovanou vodou alebo dokonca s pentothalom[1]: a hysterik už nič viac nežiada. […]Dokonalou konkretizáciou tohto typu vzťahu je šamanizmus“ (ibid, s. 251). A dotýka sa aj nami spomenutej hypnózy: „Dôležité je zdôrazniť, že nejde iba o rolu, ktorú by pacient túžil hypnotizérovi vnútiť. Hypnotizér ju hrá aktívne a nie je o nič menej fascinovaný než hypnotizovaný pacient. A takisto nie je o mnoho slobodnejší; známe je ona ‚hypnózománia‘, s ktorým sa stretol napríklad Janet a pri ktorom sa hypnotizér stáva otrokom potrieb svojho pacienta“ (ibid, s. 252). A aby som oslovil aj lokálne a inštitucionálne dôležitého ducha: „Pokušenie byť kúzelníkom nie je o nič menšie než pokušenie nechať sa liečiť kúzelníkom“ (Fenichel, 1945), píše Otto Fenichel. Máme na stole lekára, šamana, hypnotizéra, kúzelníka. Rola, ktorá v sebe celkom šikovne pojíma obe strany mince nie je o nič menej fascinujúca. Spiritistické médium.
Posuňme sa k počiatkom spiritizmu[2], do roku 1848 Hydesvillu v štáte New York. Rodina Foxových si začala všímať vo svojom dome rôzne zvuky, posuny nábytkov a predmetov. Zvuky nemali svoj fyzický korelát. Vtedy 11 ročná Kate zistila, že dokáže so zvukmi komunikovať, a že ich pôvodom je mŕtvy človek[3]. Kate naučila tento „jazyk“ aj svoju 14 ročnú sestru Margaret a najstaršia sestra Leah zhodnotila, že by sa schopnosti sestier mohli speňažiť. Tento plán vyšiel, avšak život sestier skončil tragicky, zomreli na dôsledky alkoholizmu. V priebehu života sa niekoľkokrát verejne priznali, že šlo o podvod a následne vyvracali tieto svoje tvrdenia. Každopádne sa tým spustila ďalšia fascinujúca vlna, ktorá priťahovala nielen bežných ľudí, ale aj mnohých vedcov. Šlo o smer, ktorý stál v protiklade k vedeckému materializmu. Ten stál na predpoklade, že svet je vo svojej podstate materiálnej povahy a je determinovaný fyzikálnymi zákonmi. A za všetkými duševnými procesmi stojí tiež hmota. Janet Oppenheim, historik spiritizmu sa k tomu vyjadruje takto: „V hlasoch a rukách duchov, v ich tvárach a telách, v odkazoch vyklopávaných na steny, podlahy a nábytok alebo vyrytých na bridlicové tabuľky získavali spiritisti istotu, že ľudská duša prežíva smrť tela. Táto istota ich oslobodzovala od náboženskej úzkosti a emocionálneho zmätku, ktoré trápili nielen spiritistov, ale aj nespočetné množstvo ich súčasníkov. […] Ak sa obracali k spiritizmu a psychickému výskumu, aby našli útočisko pred bezútešnou mechanickosťou, prázdnotou a zúfalstvom, vychádzalo to zo všeobecne charakteristickej potreby tejto doby veriť v niečo.“ (Oppenheim, 1988, s. 3–4, in Gyimesi, 2011, s. 17). Je teda jasne rozlíšiteľná jedna vrstva publika, záujemcov, avšak ako som spomenul, spiritizmus má aj svoje vedecké obecenstvo. A ako to je s médiom a kto to vlastne je? „V centre spiritistických praktík stálo médium, ktoré vďaka svojim ‚nadprirodzeným‘ schopnostiam dokázalo nadviazať kontakt so záhrobím. Niektoré médiá disponovali iba určitou konkrétnou nadprirodzenou schopnosťou – napríklad schopnosťou pohybovať predmetmi –, iné však ponúkali širokú škálu špiritistických javov, medzi nimi napríklad materializáciu jednotlivých častí tela alebo celého tela vyvolaného ducha, tajomné klopanie či pohybovanie stolom. Niektoré pramene opisovali pohyb nábytku, ba dokonca jeho vznášanie, lietanie rôznych predmetov, ako aj levitáciu samotného média. Na tele niektorých médií sa zhromažďovala zvláštna, závojovitá, tekutá hmota – ektoplazma –, ktorá počas materializačných javov predstavovala akýsi prechod medzi duchovnou a materiálnou sférou, akoby most umožňujúci ich vzájomné prenikanie. Rozšírené boli aj rôzne zvukové javy; klavíry začínali hrať samy od seba, inokedy sa k účastníkom dostávali útržky nadpozemskej hudby. Médiá upadali do tranzu alebo prostredníctvom automatického písania sprostredkovávali odkazy zosnulých“, píše Gyimesi (2011, s. 18) vo svojej knihe Psychoanalýza a spiritizmus. Spiritizmus a okultné praktiky sa zdali príťažlivé predovšetkým pre utláčané vrstvy v nevýhodnom spoločenskom postavení a vytvárali podmienky pre ich nezávislosť a autoritu. Ako podotýka Gyimesi (2011), ženské médiá vykazovali veľmi zaujímavú podobnosť s hysterickými ženami, ktoré sa takisto v tomto období dostávali do popredia. A k tomu podotýka : „Dnes je už dobre známy feministický výklad hystérie, ktorý za ochorením odhaľuje nemožnosť ženského sebavyjadrenia, ako aj artikuláciu tejto nemožnosti“ (ibid, s. 18). Hystéria je pre ňu prejavením ženských túžob a konfliktov, spôsobom sebapresadenia v spoločnosti, ktorá ich potláča. Nezriedka sa s ich schopnosťami spájali psychické patologické prejavy: záchvaty, halucinácie, disociatívne stavy, ktoré vykazovali pozoruhodnú zhodu s hysterickými stavmi. K médiu navyše patrilo publikum rovnako ako k hysterickej žene. Kľúčom k úspechu média totiž bola skupina oddaných spiritistov, ktorí ho považovali za autentické, pravidelne navštevovali jeho seansy a svojou vernosťou potvrdzovali jeho dôveryhodnosť. Mimoriadnu známosť získalo najmä médium, ktorému sa podarilo získať dôveru a priazeň nejakej prominentnej osobnosti. V takom prípade autorita známej osobnosti zvyšovala lesk seáns a akoby zaručovala pravosť spiritistických javov (Gyimesi, 2011). To nás privádza k vedeckej časti obecenstva. Spomeňme ako prvého fyzika a chemika, Williama Crooksa, ktorý svojej reputácii určite nepomohol, keď sa snažil o dokazovanie pravosti médiumovských schopností Florence Cookovej. Na jej seánsach sa zhmotňoval duch Katie Kingovej. A samozrejme k tomu patrí najzávažnejší dôkaz, fotografia. Spiritizmus a médiá zrejme zaujali ďaleko viac vedcov, pretože v roku 1882 sa zakladá Society for Psychical Research, slovo psychické odkazuje k parapsychologickým javom. Jej prvým prezidentom bol známy filozof Henry Sidgwick. Ale do spoločnosti patrili aj William James, Frederic Myers ale aj pre nás známejší Sigmund Freud a nie príliš prekvapivo Sándor Ferenczi. Inštitucionalizácia mala za svoju víziu pristúpiť seriózne k otázke nadprirodzena, využívajúc vedecké metódy. „Cieľom Spoločnosti je pristupovať k týmto problémom bez akýchkoľvek predsudkov či zaujatosti, v duchu presného a nezaujatého skúmania, ktoré umožnilo vede vyriešiť už toľko nemenej nejasných a vášnivo diskutovaných problémov. Zakladatelia Spoločnosti si plne uvedomujú mimoriadne ťažkosti, ktoré túto oblasť výskumu sprevádzajú, dúfajú však, že trpezlivým a systematickým úsilím dospejú k trvalým výsledkom.“ (Sidgwick, 1996, s. 3–4, in Gyimesi, 2011, s. 36). Značne odmietavý postoj k otázke zaujal napríklad Wilhelm Wundt, ktorý sa ale predsa len nechal nahovoriť minimálne na jednu spiritistickú seansu. No a nezabudnime, že spiritizmus mal obzvlášť hlboké korene vo Francúzsku, mesmerizmu, magnetizmu a somnabulizmu. Teda v značnej časti osadenstva Salpetriere. Spojovníkom bolo rozštiepené veodmie a rôzne prístupy k jeho skúmaniu. Ale aj tu zostával triezvy prístup k otázke „Sme nespravodliví voči špiritistom, podobne ako voči magnetizérom; príliš sa im vysmievame a príliš nimi pohŕdame. […] Vedúce osobnosti špiritizmu poznali už pred rokmi tie javy disociácie, ktoré my objavujeme až teraz. Zdá sa, akoby každá veda musela prejsť bizarnou cestou povery: astronómia a chémia museli začínať astrológiou a alchýmiou. Experimentálna psychológia musí začínať ako animálny magnetizmus a špiritizmus: nezabúdajme na to a nevysmievajme sa svojim predchodcom“ píše Janet (1930, s. 376, in Gyimesi, 2011, s. 50). Gyimesi uvádza jeho prípad Achillesa: „Jedným z jeho najznámejších prípadov bol istý Achilles, ktorého Charcot poslal k Janetovi na liečbu. U Achilla bolo možné pozorovať klasické príznaky démonickej posadnutosti, ktoré Janet liečil upravenou, na lekárske účely využitou formou automatického písania: ceruzka vložená do pacientovej ruky totiž sprístupnila ‚diabla‘, ktorý ho posadol. Janet tak začal s ‚diablom‘ komunikovať a v krátkom čase sa mu ho podarilo presvedčiť, aby – proti vôli pacienta – uviedol Achilla do hypnotického stavu. V hypnóze Achilles odhalil skutočný koreň svojho stavu: pred pol rokom bol neverný svojej manželke a pocit viny, ktorý preto prežíval, viedol k jeho nezvyčajným symptómom“ (Gyimesi, 2011, s. 51). O automatickom písaní by nám určite vedeli čosi povedať aj surrealisti. Ale nielen oni. Sándor Ferenczi spomínal, ako napísal svoj text Spiritizmus v dôsledku toho, že mu to „niečo“ nariadilo, keď skúšal automatické písanie. Mimochodom v tomto texte má k otázke veľmi zaujímavý prístup, podobný už „Nech teda boj proti špiritizmu nespočíva v útokoch pred skúmaním alebo bez skúmania. Naopak, pristupujme ku kritickému skúmaniu faktov s tou nezaujatosťou, ktorá charakterizuje skutočného vedca. Nehanbime sa sadnúť si ku klopajúcemu stolíku alebo zájsť na špiritistické zhromaždenie laikov. Veď táto téma je už aj zo sociologického hľadiska natoľko dôležitá, že si zasluhuje pozornosť aj našich najlepších odborníkov. Vezmime si so sebou zbrane vedy, usporiadajme seansy na experimentálnom základe, pokúsme sa všetko preskúmať, vylúčiť každý úmyselný podvod a rozhodnúť, koľko je v tom sebaklamu a koľko pravdy. Pretože si myslím, že pravda v tom je, hoci azda nie objektívna, ale subjektívna, teda psychologická pravda.“ (Ferenczi, 1999, s. 29). Ferencziho spiritizmus a médiá ovplyvnili naprieč jeho životom a dielom. Stretol sa s niekoľkými médiami, napríklad s pani Siedlovou v Berlíne, ktorá dokázala čítať text z listov v zavretej obálke, a v Budapešti s pani Jelínkovou. Tá v §om síce tak silné dojmy nezanechala, ale je dôležité, že sa dozvedel, že jej schopnosti sa objavujú iba vtedy, ak ju manžel uvedie do hypnotického stavu. Zistil od nej aj to, že ju kedysi kvôli somnabulantným stavom a hysterickým záchvatom zhypnotizoval istý lekár, ktorý jej vraj vsugeroval, že má ľuďom predpovedať budúcnosť. K tomu sa ale musí vždy nechať zhypnotizovať manželom, inak vrja zomrie (Gyimesi, 2011). Každopádne sa u nej symptómy už neobjavili. Podobný kontakt psychoanalytikov s médiami sa ešte niekoľkokrát zopakoval. Spomeňme asi najznámejšieho, Nándora Fodora, psychoanalytika maďarského pôvodu žijúceho v USA. Ten sa ako člen SPR (Society for Psychical Research) podieľal pri výskume tzv. Horthon Heathského poltergeista. Avšak otázke pravosti a nepravosti schopností média sa v podstate vyhol, poukázal však na traumatickú minulosť média, ktorá sa odzrkadľovala v jej konkrétnych schopnostiach. Fodor vraj dosť odkazovla k Freudovej sexuálnej teórii, stálo ho to miesto v SPR. Ale zato získal Freudovo uznanie za svoj prístup, keď si spolu vymenili niekoľko listov. Uvádzam aj jeho úvahy o médiách: Médium môže podvádzať z rovnakých dôvodov, z akých kleptoman kradne. Môže pritom vytvárať rovnako hodnotné psychologické javy, ako neurotik vytvára svoje symptómy. Ak médium chápeme ako konverznú neurózu, ponúka nový a príťažlivý predmet výskumu. Dokonca by som sa odvážil tvrdiť, že činnosť média slúži určitej forme autoterapie, pretože umožňuje otrasenému človeku prispôsobiť sa životným možnostiam tak, že svoju individuálnu traumu sublimuje prostredníctvom kanálov spoločenskej užitočnosti, a tým posilňuje pocit vlastnej dôležitosti“ (Fodor, 1963, s. 111). Podobne psychoanalyticky premýšľala nad Eleonorou Zugun grófka Wassilko-Serecki. V podstate za jej duchmi videla jej nevedomé konflikty a traumatickú minulosť, ktoré sa zhmotňovali napríklad v odtlačkoch zubov po hryznutí na jej tele. Jav podobný hysterickým stigmám. Symptómy grófka zhrnula pod pojem Dracu- komplex, podľa mena ducha, ktorý ju hrýzol. V jeho pozadí nevidela len individuálny osud Eleonory, ale aj lokálny folklór. Prípad sa odohral v oblasti bukoviny.
Vtedajšia veda a psychoanalýza, ktorá k nej vtedy a možno ani dnes úplne nepatrí, neodmietali striktne spiritizmus. Ale chceli ho skúmať. Každý po svojom, veda z hľadiska verifikovateľnosti, ale psychoanalýza si všimla zásadnosť subjektívneho rozmeru. Až doposiaľ som sa snažil poukázať možno na kuriozity, pre efektnosť, nech som verný myšlienke Salpetriere, ale rád by som vyzdvihol záverečný pojem. Telepatia. Freud sa k nej opakovane vo svojich textoch vracia, podobne ako k okultizmu. Má jasne v tom, že predpovedanie budúcnosti je splnením priania, rovnako ako povera, prípadne ide o variácie na vytesnený obsah. Ale telepatia je niečo, čo ho od začiatku veľmi zaujímalo. Dôkazom toho je rozsiahla korešpondencia s Ferenczim, ktorého sa snažil v téme umierňovať a s Jonesom, ktorý sa zase snažil zmierniť Freudovo nadšenie. Iba čiastočne úspešne, od roku 1911 boli obaja s Ferenczim už členmi SPR. To však nebola v tej dobe žiadna zvláštnosť. Freud jasne odmietal nadprirodzeno a ostával materialistom, ale je fakt, a dokonca v liste k Fanny Moserovej to priznáva, že aspoň raz narazil na nevysvetliteľný jav Myslím, že to bolo proroctvo. Mimochodom Fanny bola dcáera Emmy von R a napísala dve zväzky o okultizme. Každopádne Freud, pracujúci s pacientami sám musel zažívať to, že medzi nimi dochádza k zvláštnemu myšlienkovému prenosu. Možno na Jonesove varovania sa hlbšie do rozpracovania tejto témy nepustil, ale značne ambivalentne k tejto téme pristupoval skrz Ferencziho. Na jednu stranu mu vyjadroval podporu a na stranu druhú ho odradzoval od publikovania jeho výsledkov k tejto téme. A že Ferencziho zistenia a úvahy boli zásadné. Gyimesi k tomu píše: „Výsledkom toho všetkého bolo, že Ferenczi v roku 1910 dospel k záveru, že v stave vzrušenia sa zvyšuje predovšetkým účinnosť vysielania, zatiaľ čo prijímaniu najviac napomáha pokojný stav. Prijímajúci navyše na prenos myšlienok prirodzene nereaguje vedome, ale svojimi nevedomými komplexmi, pričom si z nich vyberá tie, ktoré sú najbližšie nevedomým komplexom osoby odovzdávajúcej myšlienky. To všetko funguje podobne ako procesy prenosu a v súvislosti s nimi“ (2011, s. 161). A sám Ferenczi píše Freudovi: „Zaujímavá novinka v dejinách prenosu. Len si predstavte, aký som veľký jasnovidec, respektíve čitateľ myšlienok! (Vo voľných asociáciách čítam myšlienky pacientov.) Budúce metódy psychoanalýzy by z toho mali vyťažiť úžitok“ (Ferenczi, 2000, s. 351-352).
Myslím, že závery jasne plynú k vzniku protiprenosu a určitého intersubjetívneho rozmeru psychoanalýzy. Neznamená to iba, že sú v miestnosti dvaja a aj analytik má svoje pocity a prežívanie, ale že spoluvytvárajú divadelnú scénu. A psychoanalýza vniesla do psychiatrického diskurzu odvahu pozrieť sa aj na seba a nezostať u fotení a kategorizácii konceptov a duchov. Freud dokonca pri varovaní analytikov pred zaoberaním sa okultnými javmi varuje, že tým stratia zo zreteľa voľné asociácie a v kontexte dnes odzneného začnú fotiť duchov. Tu sa zrejme otvára priestor aj pre významy intersubjektivity ako takej. Nejde totiž o to, že sa má analytik zdržať všetkého. Ale „fotenia“ áno. Podobne Racamier (2009) zdôrazňuje, že je potrebné hrať s hysterikom divadlo. Ale aj vedieť, že ho hráme. A v konečnom dôsledku to platí aj pre epistemologický rozmer psychoanalýzy, pretože, ako na to poukázal Derrida (2003), ktorý sa nikdy nebál ju kritizovať, je psychoanalýza diskurzom bez alibi. Vo svojom ideálnom stave nepotrebuje niečo, za čo sa môže schovať. Koncept, diagnózu, ducha, ale dokáže neustále s podozrením nahliadať aj na samú seba.
Literatúra
Derrida, J. Roudinesco, E. (2003). Co přinese zítřek? Dialog. Praha: Karolinum.
Didi- Huberman, G. (2003). Invention if Hysteria. Charcot and the Photographic Iconography of the Salpetriere. The MIT Press.
Fenichel, O. (1945). The Psychoanalytic Theory of Neurosis. New York: W. W. Norton & Company.
Ferenczi, S. (1999). Spiritizmus, in Meszáros, J (ed.): A pszichoanalízis felé. Fiatalkori írások. 1897.1908. Budapest: Osiris.
Fodor, N. (1963). Jung, Freud and a Newly-Discovered Letter of 1909 on the Poltergeist Theme, in: The Psyhoanalytic Review, 50B: 119-128.
Freud, S., Ferenczi, S. (2000). Levelezés.I/1. kotet (1908-1911). Maďarské vydanie redigoval Erós, F., Kovács, A. Budapest: Thalassa Alapítvány: Pólya Kiadó.
Gyimesi, J. (2011). Psichoanalízis és spiritizmus. Budapest: Typotex.
Racamier, J. C. (2009). Hysterie a divadlo, in: Vojvodík, J., Hrdlička, J. Osoba a existence. Z perspektivy fenomenologicky-antropologické psychiatrie (1930-1968). Brno: Host.
[1] Rýchlo pôsobiaci barbiturát. Navodzoval anestetické účinky.
[2] Po vzoru Gyimesi (2011) považujem spiritizmus za jeden z mnohých smerov spadajúcich pod okultizmus.
[3] V roku 1904 našli naozaj mŕtvolu v stene pivnice.
