Správa z konferencie – Psychoanalýza na periférii
Konferencia „Psychoanalýza na periférii“ sa uskutočnila v dňoch 10. až 12. apríla 2026 v moravskom meste Příbor, v rodisku Sigmunda Freuda pri príležitosti 170. výročia jeho narodenia. Podujatie prebehlo v priestoroch historického piaristického kláštora a prinieslo multidisciplinárne stretnutie odborníkov z oblasti psychoanalýzy, psychoterapie, filozofie, medicíny či humanitných vied.
Ústredným motívom konferencie bola periféria. Tento pojem sa počas konferencie objavoval vo viacerých vzájomne prepojených rovinách. V prvom rade bola periféria uchopená v jej priestorovo-geografickom význame, keďže Příbor nepôsobil ako metropolitné centrum akademického diania, akým sú Praha, Viedeň či Bratislava, ale skôr ako tichšie miesto na okraji s bohatou históriou. Tento okrajový charakter miesta však nefungoval ako limit, ale skôr ako špecifická podmienka sústredenia a iného typu pozornosti.
Zároveň bola periféria tematizovaná epistemologicky, kde psychoanalýza vystupovala ako disciplína tradične situovaná na hraniciach vedeckého diskurzu – medzi medicínou, filozofiou, literárnou teóriou a kultúrnou kritikou, často oscilujúca medzi uznávanou vedeckosťou a jej prekračovaním. V tomto zmysle nebola chápaná ako stabilne etablované centrum poznania, ale ako pole, ktoré sa ustavične formuje a nanovo vyjednáva na okraji toho, čo je v danom čase považované za metodologicky či teoreticky legitímne.
Z konferencie som si odniesla silný dojem veľmi otvorenej a zároveň sústredenej atmosféry, kde sa odborný záujem prirodzene prelínal s osobnou zvedavosťou voči prácam a spôsobom myslenia ostatných kolegov. Prednášky aj diskusie boli živé, často sprevádzané napätím očakávania a úprimným záujmom o to, ako možno jednotlivé témy uchopiť z rôznych perspektív. Vnímala som veľa pozorného počúvania a skutočnej snahy porozumieť, nielen reagovať.
Konferencia bola venovaná aktuálnym otázkam psychoanalýzy, jej historickému vývoju, súčasným klinickým prístupom a postaveniu medzi centrom a perifériou vedeckého aj spoločenského diskurzu. Jednotlivé príspevky ponúkli teoretické reflexie aj klinické skúsenosti, pričom sa opakovane vracali k témam nevedomia, traumy, vzťahovosti a limitov poznania.
V úvodnom príspevku sa Jaromír Škoda zameral na vývoj psychoanalytických pojmov projekcia a introjekcia od Freuda a Ferencziho po súčasnosť. Vysvetlil ich rozdiely, historické premeny a aktuálne chápanie v klinickej praxi. Hlavná časť prednášky sa venovala fenoménu introjektívnej autoerotiky, teda situácii, keď terapeut aj pacient nevedome reagujú na idealizovaný obraz toho druhého, čím sa môže narušiť autenticita analytického vzťahu. Škoda upozornil, že terapeut sa môže „zamilovať“ do vlastného obrazu, ktorý pacient o ňom vytvára, a tým sa terapia mení na falošný proces — autoerotickú interakciu medzi dvoma ľuďmi. Na záver rozlíšil terapeutické frekvencie a ich vplyv na prácu s nevedomým materiálom. Tvrdil, že vyššia frekvencia sedení (4–6x týždenne) paradoxne prináša väčšiu bezpečnosť a menšiu intenzitu obrán, zatiaľ čo stredná frekvencia podporuje vznik introjektov. Diskusia sa okrem iného dotkla aj aktuálnej témy vzťahu umelej inteligencie a psychoterapie.
Pavlína Opletalová predstavila 30-ročnú činnosť terapeutickej komunity Pastor Bonus v severnom Sliezsku, ktorá vznikla ako odpoveď na potrebu dlhodobej pomoci ľuďom so závislosťami a sociálnym vylúčením. Komunita funguje mimo pevného inštitucionálneho ukotvenia v cirkevných, zdravotných či sociálnych štruktúrach, aby si zachovala otvorenosť a autentické terapeutické prostredie. Proces v komunite prebieha postupne – od prvotnej ochrany a adaptácie na život bez návykových látok, cez obdobie aktívnej práce na zmene správania, prijímania zodpovednosti a oslabovania závislostných väzieb, až po fázu preberania väčšej autonómie, hlbšej reflexie a postupného smerovania k samostatnosti a návratu do bežného života
Dagmar Halo interpretovala pojem periférie v psychoanalytickom, existenciálnom a filozofickom kontexte. Prednášajúca ukázala, že periféria nie je okrajom systému, ale základnou podmienkou jeho existencie – podobne ako nevedomie voči vedomiu. Vedomie musí selektovať a vytláčať určité obsahy, aby si udržalo stabilný obraz o sebe. To, čo je vytlačené, však nezaniká, ale zostáva aktívne v nevedomí a ovplyvňuje správanie človeka. Psychoanalýza sa preto snaží tieto obsahy postupne rozpoznávať a symbolicky spracovať. Pomocou konceptov Freuda a Junga opísala vznik „vnútornej periférie“ ako priestoru vytlačeného, ale stále aktívneho psychického obsahu. Nevedomie tak neobsahuje v sebe to „nepotrebné“, skôr naopak, predstavuje aktívne pole, ktoré formuje vedomý život. Pripomenula Freudovo detstvo v Příboře ako symbolickú perifériu, z ktorej vyrástla jeho teória. Jungov archetyp „vnútorného dieťaťa“ predstavila ako proces postupnej integrácie vytlačených častí Ja. Psychoanalytickú prácu prirovnala k architektúre – k „zabývaniu sa“ vnútorných priestorov psyché. Záverom zdôraznila, že periféria nie je to, čo treba odstrániť, ale to, čo má byť integrované ako zdroj poznania a tvorivosti.
Príspevok Filipa Mudríka zdôraznil historický vznik psychoanalýzy ako „periférneho“ projektu Sigmunda Freuda, ktorý zásadne narušil dovtedajšie chápanie človeka. Zavedenie pojmu nevedomia, dôrazu na sexualitu a tvrdenie, že človek nie je „pánom vo vlastnom dome“, predstavovalo zásadný epistemologický zlom. Psychoanalýza sa postupne etablovala v akademickom aj klinickom priestore, pričom jej vývoj bol sprevádzaný migráciami analytikov, prepojeniami s inými disciplínami a neskôr aj ústupom z centra v prospech kratších a merateľnejších terapeutických prístupov. Napriek tomu si zachovala význam najmä vďaka autorom, ktorí prepájali výskum, vývinovú psychológiu a klinickú prax. V súčasnosti sa psychoanalýza posúva od klasického modelu „talking cure“ k „listening cure“, s dôrazom na intersubjektivitu, protiprenos, kontejnovanie a spoluvytváranie analytického priestoru. Metafora „kuchyne“ poukázala na posun od obsahu k procesom myslenia – dôležitá nie je len „surovina“ (obsah psychiky), ale aj schopnosť ju spracovať. Tento posun vedie k väčšiemu záujmu o bytie, prežívanie a kvalitu mentálneho fungovania. Mudrík tiež akcentoval rozdiel medzi pojmami odmietnutia a vylúčenia, kde odmietnutie ešte zachováva vzťah, kým vylúčenie znamená presun na perifériu bez hlasu v centre, pričom psychoanalýza sa medzi týmito pólmi historicky pohybuje. Periférne postavenie jej podľa neho paradoxne umožnilo udržať si kritický odstup ako aj zažívať opakované návraty v novej podobe.
Historickému vývoju a súčasnému chápaniu traumy sa vo svojom príspevku venovala Dana Holubová. Opísala, že trauma bola dlhodobo vytláčaná z odborného diskurzu a nahrádzaná inými vysvetleniami psychických porúch, často pod vplyvom spoločenských tabu a neskorších teoretických posunov v psychoanalýze. V tomto období bola skôr spájaná s individuálnou patológiou než s reálnymi vonkajšími udalosťami. Zlom nastal s rozvojom neurovied a zobrazovacích metód, ktoré umožnili chápať traumu nielen ako psychologický, ale aj neurofyziologický jav. Trauma sa začala vnímať ako niečo, čo je zapísané aj v tele a nervovom systéme. Autorka zdôraznila, že moderné chápanie traumy je komplexné a nevyhnutne musí prepájať psychodynamické porozumenie, vzťahový kontext a špecifické terapeutické techniky. Kriticky poukázala na to, že izolované techniky bez hlbšieho vzťahového rámca nepostačujú. Trauma je podľa nej vždy situovaná vo vzťahoch, v spoločenskom kontexte a v spôsobe, akým je prežívaná a následne spracovaná.
Iva Štepničková priblížila auditóriu svoju prácu s deťmi z prostredia násilia a zanedbávania v rámci sociálno-psychologického programu. Opísala multidisciplinárny systém práce, kde sa prepája psychoterapia, sociálnoprávna ochrana, školské prostredie, polícia, súdy a zdravotnícke zložky. Cieľom je ochrana dieťaťa, stabilizácia situácie v rodine a zníženie miery traumatizácie. V praxi ide o prácu s celým rodinným systémom, nielen s dieťaťom. Dôležitou súčasťou je vstupné mapovanie situácie, priebežná koordinácia prípadov a spolupráca s externými inštitúciami. V terapeutickej práci s deťmi využíva rôzne expresívne a projektívne metódy, najmä pieskovú terapiu, hru, artefiletiku – teda tvorivé výtvarné aktivity spojené s reflexiou – a symbolickú prácu. Tieto metódy umožňujú deťom spracovávať traumatické skúsenosti nepriamo, cez symboly a hru, čo je pre nich dostupnejšie.
Sobotňajší program konferencie otvoril jej organizátor, Tomáš Puškárik, s textom venovanom Freudovmu ranému psychoanalytickému uvažovaniu a jeho vzťahu k asocianizmu, teda predstave, že psychické obsahy sa navzájom prepájajú cez asociácie a významové súvislosti. Autor vychádzal z predpokladu, že Freudovo chápanie psychopatológie sa v tomto období opieralo o predstavu odrezaného alebo oddeleného elementu, ktorý sa vyčleňuje z asociačnej siete a stáva sa zdrojom symptómu. Vo svojom prejave sa Puškárik zameral na otázku, či má tento model zmysel aj v súčasnom psychoanalytickom a klinickom myslení, prípadne v akej podobe ho možno ďalej používať. Dôležitou súčasťou vystúpenia bola aj klinická ukážka práce s pacientom s disociatívnou amnéziou, na ktorej bolo možné sledovať, ako sa problém oddelených, neprístupných alebo neprepojených psychických obsahov môže objavovať v konkrétnej terapeutickej práci.
Vo svojom vystúpení Roman Macura otvoril tému vzťahu psychoterapie a spirituality. Tá bola predstavená ako širšie osobné hľadanie zmyslu, zatiaľ čo náboženstvo ako jeho kultúrne a spoločensky usporiadané vyjadrenie. Pojem spirituality bol definovaný ako osobný stret s transcendentnom, „mysterium tremendum“. V centre pozornosti stála fenomenológia spirituálnej skúsenosti, opisovaná ako ambivalentné prežívanie fascinácie a úzkosti voči „radikálne inému“. Macura zároveň poukázal na historické a kultúrne prepojenia medzi duchovnými tradíciami a ranými formami „hovorenej terapie“. Psychoanalýza bola prezentovaná ako sekularizovaná forma náboženstva, pričom Freudova kritika náboženstva bola komplexná a jeho fascinácia Mojžišom naznačovala hlboký duchovný boj. Macura popísal, že existujú silné paralely medzi psychoanalytickými technikami a starými duchovnými praktikami. Voľné asociácie sú prirovnávané k ranokresťanskej mníšskej praxi „exagoreusis“ (vyznávanie myšlienok starcovi). Rola psychoanalytika je tak podobná duchovnému sprievodcovi alebo „Abba“, ktorý poskytuje nesúdiaci priestor pre sebaobjavovanie klienta.
Igor Smelý predstavil vo svojom bloku psychodynamické chápanie depresie a úlohu nádeje v terapii. Vychádzal pritom z dvoch perspektív – pohľadu terapeuta a subjektívneho prežívania pacienta. Prednáška bola postavená na dvoch kazuistikách. Nádej nechápal ako jednoduché očakávanie zlepšenia, ale ako hlbší spôsob prežívania a organizácie skúsenosti. Rozlišoval medzi „malou“ nádejou viazanou na konkrétne očakávania a hlbšou existenčnou nádejou, ktorá pretrváva aj v náročných situáciách a po strate. Zdôraznil jej vývinové ukotvenie v raných vzťahových skúsenostiach a základnej dôvere. Tvrdil, že nádej vzniká vo vzťahu a terapeut ju nemôže priamo vytvoriť, iba pre ňu vytvárať priestor prostredníctvom prítomnosti, porozumenia a schopnosti uniesť aj bezmocnosť.
Príspevok Lenky Vojtíškovej sa sústredil na Freudovu predstavu vzťahu psychoanalýzy a lingvistiky, najmä na jeho text z roku 1913, Záujem o psychoanalýzu, kde Freud systematicky uvažuje o vzťahu psychoanalýzy k jednotlivým vedám. Jazykoveda je v tomto zozname prvá, čo naznačuje jej privilegované postavenie. Základná téza príspevku bola, že Freudova predstava o jazyku a jej recepcia v lingvistike sa rozchádzajú: Freud chápe jazyk veľmi široko ako výraz duševnej činnosti, ktorý nie je obmedzený na verbálnu formu. Jazyk zahŕňa aj gestá, symptómy, obrazné systémy a iné formy symbolickej expresie. Kľúčovým momentom bolo zdôraznenie, že pre Freuda sa rôzne prejavy psychiky dajú chápať ako ekvivalentné „jazyky“ nevedomia, ktoré možno „prekladať“ do vedomej reči. Dôležitú interpretačnú rovinu do diskusie vniesla referencia na Émila Benvenistu, významného francúzskeho lingvistu, ktorý Freudovu koncepciu preberá kriticky: Benveniste rozlišuje medzi jazykom ako systémom (la langue), prejavom[1] (la parole) a inštitucionalizovanou jazykovou štruktúrou. Freud podľa neho implicitne pracuje s jazykom príliš zjednodušene ako s nástrojom vyjadrenia a nie ako so štruktúrou, ktorá konštituuje subjekt. Zároveň však Benveniste uznáva, že psychoanalýza otvára priestor pre nové chápanie jazyka, najmä v rovine nevedomých štruktúr prejavu. V závere zaznelo, že Benveniste Freudovu koncepciu čiastočne „doplňuje“: presúva dôraz z expresie na jazyk ako pole produkcie významu a subjektivity, čím psychoanalýzu približuje štrukturalistickému lingvistickému rámcu.
Vstup Šimona Wikstrøma Svěráka analyzoval surrealizmus ako myšlienkový a politicko-estetický projekt, ktorý stojí na rozhraní psychoanalýzy a marxistickej kritiky spoločnosti. V centre bola koncepcia českého surrealistu Vratislava Effenbergera, konkrétne jeho teória „zmeny obsadzovania superega“. Surrealizmus bol predstavený ako pokus o emancipáciu predstavivosti od príliš racionálneho a spoločensky kontrolovaného spôsobu myslenia. Kritizoval pohľad na človeka, ktorý všetko vysvetľuje iba rozumom a spoločenskými normami a zároveň sa usiloval znovu prepojiť rozum a imagináciu. Effenberger chápal superego nie striktne freudovsky, ale aj ako spoločenské pravidlá a autority, ktoré ovplyvňujú naše správanie. Upozorňoval pritom, že každá revolúcia môže napokon vytvoriť novú formu kontroly a represie. Preto zdôrazňoval potrebu rovnováhy medzi imagináciou a rozumom – ich oddelenie môže viesť buď k dogmatizmu, alebo k úplnej iracionalite. Svěrák zároveň poukázal na posun surrealizmu po roku 1968, keď sa stal súčasťou širších emancipačných hnutí (študentské protesty, anti-autoritárske hnutia), ale aj na jeho vnútorné napätie medzi revolučnosťou a rizikom novej normativity.
Tomáš Zítko sa vo svojej prezentácii venoval Freudovej teórii determinácie psychických javov, najmä konceptu predeterminovanosti symptómov a jeho vzťahu k nevedomiu. Autor vychádzal z predstavy, že psychické symptómy nevznikajú na základe jednej izolovanej príčiny, ale sú výsledkom vrstvenia viacerých determinantov. Tie môžu mať rôzny charakter – biologický, psychický aj situačný – a navzájom sa kombinujú tak, že vytvárajú komplexnú štruktúru vzniku symptómu. V tomto modeli sa objavuje aj predstava „jadra symptómu“, okolo ktorého sa následne organizujú ďalšie, sekundárne príčiny. Dôležitou témou bola aj otázka, či túto mnohonásobnú determináciu možno chápať ako skutočne nekonečnú, alebo skôr ako efekt nášho poznania, teda ako dôsledok toho, že nie sme schopní zachytiť všetky vrstvy príčin naraz. V tomto zmysle sa ukazuje, že Freudov model nepracuje s lineárnou kauzalitou, ale skôr so sieťou vzájomne sa ovplyvňujúcich faktorov, ktorú autor zachytil aj vizuálne vo svojej prezentácii. Freudove teórie naznačujú napätie medzi determináciou psychických javov a otvorenosťou významu. Súčasné prístupy tento koncept rozvíjajú smerom k dynamickému chápaniu, ktoré zahŕňa biologické, vývinové aj intersubjektívne faktory, bez redukcie na lineárnu kauzalitu.
Dominantnou prednáškou v sobotu bola tá od Adama Bžocha. Autor skúmal historické prepojenia dejín výtvarného umenia s klasickou psychoanalýzou, pričom sa zameriaval na Freudovo chápanie obrazu a umenia. Zdôraznil Freudovu implicitnú teóriu obrazu, ktorá nebola priamo formulovaná, ale vyplývala z jeho diel. Kľúčové texty zahŕňali štúdie o Michelangelovom Mojžišovi (1914), o Spomienke z detstva Leonarda da Vinci (1910) a o románe Gradiva W. Jensena (Gradiva. Blud a sny v Gradive W.Jensena,1907). Prednáška konfrontovala psychoanalytické interpretácie zamerané na autora (psychické dispozície) s tými, ktoré sa sústreďovali na samotný artefakt (vizuálne operácie, kompozícia). Klasická psychoanalýza bola často logocentrická, orientovaná na slovo, no Freudov prístup k vizuálnemu umeniu ukazoval aj záujem o obraz. Spomínal sa časopis Imago, najmä monotematické čísla z rokov 1924–1950, venované gotike, renesancii a výtvarnému umeniu. Ernst Kris bol predstavený ako významná postava, ktorá sa venovala „charakterovým štúdiám“, napríklad Messerschmittovým „charakterovým hlavám“. Jeho výklady Messerschmitta boli uznávané dodnes, hoci s výhradami. V závere Bžoch diskutoval o materiálnosti obrazu, rozlíšení imiďž/imáž a semiotickej rovine, ako aj o dynamike a „ťažových hnutiach“ vo vizuálnych kompozíciách. Príkladom bol opäť Michelangelov Mojžiš, kde sa analyzovalo napätie svalov a padajúce kadere.
Vstup Tatiany Chavalkovej Badurovej, inšpirovaný filozofiou Jacquesa Derridu, priniesol reflexiu nasledovných kľúčových pojmov. Dekonštrukcia bola predstavená ako filozofický prístup, ktorý spochybňuje pevné a jednoznačné významy. Derridova „différe(a)nce“ , čiže rozdiel alebo rozdielnosť a to aj v čase znamená, že význam vzniká cez rozdiely a nikdy nie je úplne pevný. Ťažiskom témy bola apória – teda vnútorný paradox alebo neriešiteľné napätie – a to konkrétne apória trúchlenia, ilustrovaná na Hamletovi. Trúchlenie sa ukázalo ako paradoxný proces, v ktorom sa zároveň uchováva aj stráca, pamätá aj zabúda. Tento proces je nevyhnutný, no zároveň nikdy nemôže byť „úspešne“ ukončený. Zdôraznená bola aj asymetria vzťahu k druhému, otázka dedičstva a zodpovednosti voči minulosti, ako aj Derridova myšlienka časovej „vykoľajenosti“. Vzťah k smrti tu nie je chápaný ako vlastné umieranie, ale ako etický vzťah k druhému a jeho stope.
Anti-Oedipus bol východiskom príspevku Jakuba Chavalku, ktorý sa venoval kritickému pohľadu na psychoanalýzu cez myslenie Gillesa Deleuzeho a Félixa Guattariho. Títo autori odmietajú predstavu nevedomia ako „divadla“, v ktorom sa neustále odohrávajú rodinné konflikty a potlačené spomienky. Namiesto toho hovoria o nevedomí ako o dynamickom priestore plnom tvorivých síl a túžob, ktoré neustále vytvárajú nové vzťahy a významy. Chavalka sa venoval aj pojmu deteritorializácia, teda procesu, keď sa niečo vytrhne zo svojho pôvodného prostredia alebo významu. V tomto prípade ide o odklon od tradičného psychoanalytického pohľadu, ktorý vysvetľuje psychiku najmä cez rodinné vzťahy a oidipovský konflikt. Podľa Deleuza a Guattariho sa psychoanalýza dostáva do krízy práve vtedy, keď všetko redukuje na stále ten istý model rodinného príbehu. Ich cieľom však nebolo psychoanalýzu úplne odmietnuť, ale upozorniť na jej obmedzenia a na to, že niektoré Freudove interpretácie môžu pôsobiť príliš uzatvorene alebo represívne.
Záver konferencie patril Michaele Petrufovej Joppovej, ktorá do sály priniesla prepojenie analytickej psychológie Carla Gustava Junga s dejinami filozofie a ukazovala, že filozofické myslenie môže súvisieť aj s osobnosťou a psychikou samotného filozofa. Autorka vychádzala z Jungovej knihy Psychologické typy z roku 1921, v ktorej analytik opisuje rôzne psychologické typy a spôsoby myslenia. Vo svojom referáte sa zamerala na to, ako sa tieto psychické nastavenia môžu prejavovať vo filozofii. Na príkladoch filozofov Barucha Spinozu a Immanuela Kanta ukázala, že ich filozofické systémy možno chápať aj ako odraz ich vnútorného psychického sveta a spôsobu uvažovania. Príspevok tak otvoril otázku, či filozofia nevzniká iba z čistej racionality, ale či ju čiastočne neformuje aj osobnosť, temperament a psychické nastavenie jej autora.
Súčasťou konferencie bola aj návšteva Freudovho rodného domu s krátkym odborným výkladom, ako aj prehliadka miestnej galérie, ktorú založila Jane McAdam, pravnučka Sigmunda Freuda. Galéria vznikla ako umelecký a kurátorský projekt zameraný na prepojenie súčasného umenia a psychoanalýzy, pričom v Příbore funguje ako výstavný aj rezidenčný priestor pre umelcov. Súčasťou komplexu je aj múzeum s dielami Jane McAdam Freud a edukačné a rezidenčné zázemie pre umelecké a teoretické aktivity.
V záverečnej časti programu samozrejme nemohla chýbať diskusia súčasného a bývalých šéfredaktorov a záverečný panel na zhodnotenie konferencie v podaní Dagmar Halo, Filipa Mudríka a Tatiany Chavalkovej Badurovej.
Hoci nie každý príspevok bol explicitne ukotvený v psychoanalytickom rámci, v každom z nich sa otváral priestor na úvahu, v ktorom bolo možné nachádzať vlastné porozumenie a individuálne teoretické uchopenie diskutovaných fenoménov, čo by som rada osobitne vyzdvihla.
Na záver by som dodala, že každý z autorov priniesol svoj vlastný pohľad či už na psychoanalýzu, vybrané psychoanalytické koncepty ako aj na samotného Sigmunda Freuda. V duchu metafory „tisíc a jeden Freud“ možno povedať, že každý z nás si v sebe nesie svojho „Freuda“, ktorý sa formoval prostredníctvom štúdia, klinickej praxe, životných skúseností a vlastného spôsobu uvažovania. Tieto obrazy sa prirodzene líšia, pretože sme každý iný. Práve v tom však spočívala hodnota konferencie: v možnosti stretnúť sa s inými, periférnymi, pohľadmi, nechať ich vstúpiť do svojho porozumenia a odniesť si tak niečo nové o Freudovi, o psychoanalýze, ako aj o živote samotnom.
[1] v češtine „promluva“
