Ducho-analýza Vianočnou koledou

Cieľom textu je predložiť psychoanalytický pohľad na poviedku Vianočná koleda od Charlesa Dickensa. V úvode sa pokúsime poukázať na určité spoločenské aspekty okolo vzniku poviedky. Následne sa posunieme k rozboru určitých osobnostných aspektov hlavnej postavy poviedky, Ebenezera Scrooga a na záver sa pozrieme na samotný príbeh ako na terapeutický proces.

Úvod

Kto by dnes nepoznal slávnu poviedku Charlesa Dickensa: Vianočnú koledu? Príbeh Ebenezera Scrooga je príbehom zmeny odohrávajúcej sa počas čarovného vianočného obdobia. Niet pochýb, že Vianočná koleda je inšpiratívna poviedka, ktorá nás núti zamyslieť sa nad sebou samým, a to hlavne v tomto hektickom, Vianočnom období. Práve z tohoto dôvodu by sme sa radi zastavili a pozreli sa bližšie, z perspektívy psychoanalýzy, čo sa vlastne za naratívom poviedky skrýva a čo si z nej môžeme vziať.

Hlavnú postavu príbehu, Ebenezera Scrooga, ktorý žije osamelý život, ktorého zmyslom je hromadenie majetku, ktorý opovrhuje akýmkoľvek ľudským kontaktom, z ktorého neprofituje, navštívi duch jeho mŕtveho kolegu a obchodného partnera, Jacoba Marleyho. Ten mu oznámi, že ak sa Scrooge nezmení, tak skončí ako on, Marley, teda ako duch blúdiaci na veky vekov po svete. Naša hlavná postava tak musí podstúpiť návštevu ďalších troch duchov: ducha minulých, prítomných a budúcich Vianoc. Predtým, než sa pustíme do rozboru Scroogovej osobnosti, zastavme sa na chvíľu pri kulisách.

V dobe publikácie Vianočnej koledy (1843) sa vo Viktoriánskom Anglicku príbehy o duchoch a paranormálnych javoch tešili veľkému záujmu. Kým sa vyššia spoločnosť zabávala príbehmi o duchoch, nižšia vrstva hladovala a žila v obrovskej chudobe. Sám Dickens pochádzal zo skromných pomerov, štúdium si nemohol nikdy dovoliť, čo pravdepodobne prispelo k jeho sympatizovaniu s nižšou spoločenskou vrstvou, čo sa prejavilo aj v jeho ďalších dielach. Dickens vytvára akýsi apel na bohatších, aby boli voči chudobným štedrý a empatický a možno nechtiac tak vytvára ideu milého a nežného kapitalizmu. Je možné povedať, že Vianočná koleda je strašená práve touto spoločenskou nerovnosťou skrytou v obale s vianočnými motívmi. Strašenie sa zdá byť ústrednou témou aj mimo príbeh samotného Scrooga. Už v úvode Dickens odkazuje na Shakespeara a Hamletovho otca, ktorý sa vracia varovať svojho syna, keď vyhlasuje Marleyho za mŕtveho a tvrdí, že Marley je mŕtvy ako kliniec zabitý do dverí. Ide znovu o referenciu na Shakespeara, kedy sa tento termín objavuje v Henrichovi VIII.

Ducho-analýza

Príbeh Vianočnej koledy až nápadne pripomína psychoterapiu, alebo psychoanalýzu. Marleyho duch uvedie a oboznámi Scrooga s priebehom terapie, čo od nej môže očakávať. Celý proces začína návštevou ducha minulých Vianoc. Ten je sprievodcom exkurzie Scroogovou minulosťou, pričom ten sa spočiatku snaží brániť, keď sa exkurziu snaží zovšeobecniť z minulosti vlastných Vianoc na akési všeobecné dejiny Vianoc. Duch však hranice podrží a Scrooga nepustí do generalizácií. Exkurzia minulosťou začína osamelým chlapcom v škole v deň Vianoc, ktorý trávi čas čítaním kníh a v spoločnosti literárnych postáv. Chudobné interpersonálne vzťahy sú evidentné už v prvej Scroogovej spomienke. Nasledujúca spomienka je znovu v škole, tentoraz je však o niečo starší a stretáva sa so svojou sestrou. Tá mu oznamuje, že ich otec sa zmenil, už nie je taký zlý, ako býval a má povolené vrátiť sa domov.

Táto spomienka evokuje hypotézu o tom, že Scrooge mohol byť z domu vyhnaný otcom za neplnenie stanovených pravidiel. Ak sa ďalej vydáme touto myšlienkovou cestou, začne sa nám pomaly odkrývať základ jeho análnej (Fenichel, 1945) osobnostnej štruktúry. Tento predpoklad podporuje hneď ďalšia spomienka, v ktorej sa s ním rozchádza jeho milá. Tá mu vytkla, že bola nahradená zlatým idolom a opúšťa ho. Je zaujímavé, že na pomenovanie ich vzťahu použije slovo kontrakt, ktorý sa tak trochu vymyká emocionálnemu svetu a reprezentuje skôr svet obchodu. Scroogove zmätenie jazykov je už v tejto spomienke evidentné. Duch minulých Vianoc tak odkrýva procesy intelektualizácie, racionalizácie a izolácie afektu, teda triádu obrán charakteristickú pre análnu osobnostnú dynamiku. Scroogova osobnosť sa naplno prejavuje pri návšteve ducha prítomných Vianoc. Táto návšteva je z hľadiska štruktúry a členenia textu poviedky najdlhšia. Text je rozvlečený, nudný, čisto deskriptívny a zameraný na detaily. Protiprenosovo teda vyvoláva obdobné pocity ako análne charaktery v terapii. Duch tu funguje ako terapeut, ktorý ho konfrontuje s jeho dynamikou a vzťahovými vzorcami, zároveň mu ukazuje aj to, že pre medziľudské vzťahy je dôležitá aj emocionalita, ktorá je symbolicky stvárnená ohňom. V každej scéne sa oheň objavuje ako motív spájajúci ľudí. Duch prítomných Vianoc má tiež horiacu pochodeň, ktorou toto emocionálne teplo rozširuje a potenciuje. Horiaca pochodeň so schopnosťou potenciovať vzájomnú blízkosť ľudí je pre Scrooga desivá. Jednak kvôli nebezpečnému emocionálnemu svetu, do ktorého by sa musel ponoriť, no zároveň sa ponúka aj viac Freudiánska interpretácia. Scroogovi strach znemožňuje identifikovať sa s otcom (duch prítomných Vianoc je zo všetkých duchov najväčší), s falom, a čo viac by tento falus mohlo symbolizovať, než horiaca pochodeň. Táto nemožnosť vyriešenia Oidipovskej situácie ho udržiava vo väzení anality. Scrooge je od začiatku fanúšikom rigidných inštitúcií, akým je práve aj väzenie, na ktoré apeluje, keď od neho žiadajú peniaze pre chudobných[1].

Vráťme sa k návštevám duchov, ako k terapeutickému procesu. Stracheyho (1999) koncepcia mutatívnych interpretácií sa tu zdá byť nanajvýš vhodná. Tá podľa neho prebieha vo dvoch fázach, pričom v prvej sa mení kvalita superega, na základe čoho je možné poukázať na rozdiel medzi fantáziami pacienta a realitou. V našom prípade ide o návštevy duchov. Zmiernením superega sa otvára priestor pre agresiu projikovateľnú smerom von, teda na terapeuta, v tomto prípade duchov. Prvého ducha zničí Scrooge vlastnoručne uhasením, druhý duch mu umiera pred očami. Práve duchovia predstavujú druhú fázu Stracheyho (1999) koncepcie, kedy sa posilňuje pozorujúce ja. Každou návštevou duchov sa táto schopnosť u Scrooga zlepšuje.

Zmena

Scroogova zmena pokračuje príchodom posledného ducha. Tentoraz ho strašia budúce Vianoce. S posilnením pozorujúceho ja je teraz schopnejší vnímať dôsledky svojich doterajších vzťahových vzorcov. Budúce Vianoce sú materializované ako smrť a konfrontujú Scrooga s jeho vlastnou smrteľnosťou. To ho zrejme vedie k prehodnoteniu vlastných hodnôt a vďaka novo objavenému vlastnému emočnému svetu je tak schopný vnímať vlastné chyby a dysfunkčné objektné vzťahy. Čo sa Oidipovsej roviny týka, zásadným sa zdá byť zničenie otcovských figúr a uvedomenie si ich smrteľnosti a zraniteľnosti. Scrooge zničil Minulé Vianoce vlastnoručne a Prítomné Vianoce mu umreli pred očami. Duch budúcich Vianoc sa však napriek tomu objavuje a sprevádza ho ďalej cestou ku zmene. Scrooge mal tak možnosť vidieť, že jeho análna agresia nie je úplne zničujúca a že duchovia vlastne túto agresiu ustáli (úlohou terapeuta je občas naozaj iba prežiť). Posledný duch funguje už ako integrovaná časť zdravšieho superega.

Slová prísnejších Minulých a Prítomných Vianoc sú preč, Budúce Vianoce nehovoria, iba ukazujú smer. Ponúkajú tak priestor pre Scroogovu kreativitu, ktorá už nie je ďalej viazaná prísnym análnym superegom (otcom), a vlastnú potenciu, keďže hneď po návšteve posledného ducha Scrooge zisťuje, že vlastne má čo iným dať a to nielen materiálne. Ako identifikačný mužský vzor sa tu ponúka jeho niekdajší šéf, pri popise ktorého uznal, že dokáže rozdávať šťastie a nepotrebuje k tomu nič materiálne. Viac Kleiniánsky smer nám ponúka duch Prítomných Vianoc, ktorý pred svojou smrťou ukazuje Scroogovi dve deti ľudstva, skrývajúce sa pod jeho plášťom. Ide o chtíč (want) a ignoráciu (ignorance), ktoré by v kleiniánskom slovníku mohli reprezentovať dve paranoidne schizoidné mechanizmy, závisť a popretie. Akoby duch prítomnosti siahol po naozaj hlbokej interpretácii a umožnil tak Scroogovikonfontovať sa s týmito mechanizmami skrytími v jeho duši. Budúce Vianoce mu umožnili vidieť dôsledok týchto pocitov a vytvorili tak priestor pre vdačnosť, antitézu závisti a reaktívny výtvor, ako zdravšiu formu obrany, oproti popretiu. Po návrate do reality pociťuje Scrooge vdačnosť voči duchom a je plný ohňa, ktorý môže rozdávať. Jeho doterajšie análne fungovanie sa tak posúva na viac prosociálnu rovinu a príbeh tak môže byť zakončený zmenou, ktorú vníma aj okolie a ktorú autor popisuje takto: „Stal sa dobrým priateľom, dobrým šéfom a tak dobrým človekom, akého len dobré staré mesto poznalo…“ (Dickens, 2007, s.79).

Na záver môžeme len dúfať, že Scroogov príbeh bude naďalej pôsobiť ako inšpirácia a ako nádej na zmenu, hlavne v čarovnom období Vianoc.

 

[1] Za zmienku stojí, že Scrooge nie je jediný príklad spojenia Vianoc a anality. Grinch je podobne uväznený v potrebe hromadiť darčeky iných, ktoré ľudia vyhadzujú na smetisko, na ktorom Grinch žije. Nehovoriac o Santa Klausovi, ktorý lezie špinavým komínom, aby v dome nechal darčeky vylovené zo svojho vreca.

Dickens, Ch. (2007). ChristmasBooks. Penguin.

Fenichel, O. (1945). Thepsychoanalytictheory of neurosis. W. W. Norton&Company.

Strachey, J. (1999). Thenature of thetherapeuticaction in psycho-analysis, in: TheJournal of psychotherapypractice and research, 8 (1) 66–82

PŘIDAT KOMENTÁŘ

Please enter your comment!
Please enter your name here

three × 5 =

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.