Neľahký zápas o psychoanalýzu vo Francúzsku. Druhá časť. 

Každá skupina má svoj pôvod, svoje korene. Na zrod psychoanalýzy v krajine gálskeho kohúta majú vplyv viaceré historické deje a hnutia. Navzájom sa prelínajú svety politiky, medicíny, filozofie, kultúrneho a celospoločenského diania ako aj osobné histórie jednotlivcov a vytvárajú tak špecifický časopriestor. V tejto druhej časti sa pozrieme na povojnový vývoj, príbeh rozštiepenia spoločnosti a prinesieme zamyslenie sa nad kontextom dnešnej doby.

První část článku o počátcích francouzské analýzy byla publikována zde.

Lagache, Nacht, Lacan

Vykonávanie psychoanalytickej profesie bez medicínskeho vzdelania je jednou z prvých a hlavných tém, ktoré zvnútra rozdeľujú parížsku skupinu. Inštitút sa po vojne otvára na jar 1953, oficiálne je však inaugurovaný až 1. júna 1954. Vznikajú ďalšie rozdiely v názoroch na samotné vzdelávanie budúcich analytikov, ktoré vyústia do rozštiepenia SPP vplyvom uplynulých troch rokov trvajúcich konfliktov.

Tri osobnosti vystupujú do popredia: Daniel Lagache, Jacques Lacan a Sasha Nacht. Zatiaľ čo Lagache s Nacht hľadajú spôsoby ako integrovať psychológov ako

„auxiliaires de psychanalyse“ a prispôsobiť im vzdelávanie v rámci inštitútu, nájdu sa aj takí, ktorí rezolútne odmietajú praktizovanie psychoterapie a psychoanalýzy nelekármi, konkrétne Lhermitte či Delay. Táto téma však presahuje brány SPP, keďže v päťdesiatych rokoch minulého storočia je samotné vzdelávanie psychológov ešte len vo vývine. Ďalšou kontroverziou je definícia samotnej psychoterapie v systéme medicínskych terapií, ako aj vymedzenie samotnej psychoanalýzy a tiež liečenie psychických ťažkostí u detí.

Mocenské boje v Spoločnosti mali svoj základ v osobných cestách jednotlivých protagonistov. Daniel Lagache s jeho dvojitým vysokoškolským vzdelaním lekára a filozofa, popri nemocničnej kariére šéfa kliniky pri neurológovi Henri Claude vstupuje do didaktickej analýzy s R. Lowenstein-om a v roku 1937 sa stáva členom SPP. V tomto čase začína tiež kariéru vysokoškolského učiteľa v predmete psychológia, najprv na univerzite v Štrasburgu, neskôr na Sorbonne je menovaný za profesora psychológie. Stáva sa tak prvým psychoanalytikom s takým postom na spomínanej fakulte. Neskôr získava tiež titul profesora psychopatológie. Na Sorbonne zakladá prvé licencované štúdium psychológie a stojí tiež pri zrode laboratória sociálnej psychológie (pozn: laboratoire v našich podmienkach prekladáme ako subkatedru). Vo svojom skorom (ranom?) učení na fakulte je inšpirovaný fenomenológmi, K. Jaspersom, a  podieľa sa na rozvoji jednotlivých subdisciplín psychológie. Klinickú psychológiu chápe ako prechodnú disciplínu medzi experimentálnou psychológiou a psychoanalýzou. Lagachovo hniezdo je teda na Sorbonne, fakulte „des lettres“ , vo voľnom preklade filozofickej fakulte.

Sasha Nacht, rumunský exilant so židovským pôvodom, emigruje v roku 1920 do Paríža, kde  ukončuje svoje medicínske vzdelanie.  Najprv sa venuje neurológii aj na akademickej pôde takisto popri H. Claude, kde obhajuje svoj doktorát z patologickej anatómie neurónov.  Sasha Nacht vstupuje do analýzy tiež s R. Loewensteinom, po dobu dva a pol roka skúša analýzu priamo u Freuda vo Viedni, avšak pre nezrozumiteľnosť jeho nemčiny mu otec psychoanalýzy odporúča pokračovať s H. Hartmann, ktorý sa časom z Viedne presúva do Paríža. V roku 1928 sa stáva členom SPP a čo sa týka akademickej pôdy začína v tridsiatych rokoch pôsobiť na Fakulte medicíny, Laboratoire de psychothérapie et de psychanalyse, katedre vytvorenej v rámci kliniky H. Claude. Po vojne sa v roku 1947 stáva prezidentom SPP po Johnovi Leubovi a v osobnom živote si je blízky s Lacanom, ktorý mu so Sylviou Batailleovou prídu na druhý sobáš za svedka v roku 1952. Rok na to si už neprídu ani na meno.

Akademické zázemie oboch budúcich rivalov je teda bez pochýb  silné. 17. júna 1952 sa na pôde SPP rozhoduje o pravidlách Inštitútu a zvoleným vedúcim na päť rokov sa stáva Sasha Nacht. Obklopuje sa dvomi vedeckými asistentmi – Serge Lebovici a Maurice Benassy. Trvanie tohto mandátu sa nepozdáva práve Danielovi Lagacheovi, ktorý v tom vidí násilné opatrenie zo strany Nachta, ktorý je v tom čase aj prezidentom SPP.

So školským rokom silnejú debaty okolo Inštitútu. Koncom decembra Nacht podáva demisiu a Lacan sa stáva zastupujúcim vedúcim do doby, kým nedôjde ku konsenzu stanov. Nachtova koncepcia  sa pridržiava neurobiologickej podstaty, Lacan prichádza s otvorenejšou alternatívou stanov, z časti inšpirovanou Freudovými poznámkami z diela Die Frage der Laienanalyse z roku 1926 ( Question d’une analyse profane), kde sa Freud zaoberá, okrem v tej dobe aktuálneho procesu okolo Theodora Reika pre nelegálne vykonávanie medicíny, “inštitučnými kontúrami psychoanalýzy, jej epistemologickými základmi a jej univerzálnym charakterom”[1]. Princezná Bonaparte, ktorá má stále svoje dôležité miesto v spoločnosti, komentuje Nachtov návrh o ďalšie pozmeňovacie návrhy. Prezidenta nemá vôbec v láske, ale jeho biologický a medicínsky pohľad je jej bližší než návrhy od Lacana, ktoré sú viac “ kultúrne”. Vzhľadom na to, čo pre spoločnosť princezná urobila v jej začiatkoch a pre jej vzťahy skrz Loewensteina  a Annu Freudovú na samotné vedenie IPA, sa nedá jej politický vplyv prehliadať. Jej hlas zdá sa byť rozhodujúci v aktuálnom dianí. Zatiaľ čo bola doposiaľ voči prezidentovi hostilná následkom jeho nesúhlasu voči praxi ne-lekárov, 13. januára 1953 sa zdôveruje svojim novinám, že „mení názor[2]. V skutočnosti princezná nevie strpieť Lacanove maniere, neschvaľuje jeho praktiky a nesúhlasí, aby sa najbližšie mohol ujať prezidentúry SPP. Rozhodne sa teda opustiť Lagachovu skupinu, čo sa ukáže ako smerodajné v ďalšom slede udalostí.

20. januára 1953, valné zhromaždenie SPP hlasuje za stanovy podľa verzie navrhnutej Nacht-om s niekoľkými úpravami od Bonaparte, ktorú na budúcom zhromaždení v apríli ustanovia za čestnú členku. Prívrženci Lacana považujú túto poctu za ozajstný dôvod prečo princezná zmenila tábor. Nasleduje ďalšie hlasovanie, ktoré určí Lacana prezidentom SPP, v zhode podľa tradície, keďže bol predtým viceprezidentom. Hlasovanie končí valnou väčšinou v prospech Lacana, pričom Bonaparte podporuje jeho protikandidáta, Michel Cénaca, pretože Nacht je po nehode s koňom a hlasovania sa nezúčastnil vôbec. Štiepenie je teda zrejmé a toto hlasovanie spúšťa bitku okolo štruktúry, ktorá bude odteraz symbolizovať moc vo forme vedeckej komisie – z koho bude zložená, kto jej bude predsedať?

Pôsobenie Lacana vo francúzskej spoločnosti je vskutku špecifické. Netrápi ho tak otázka vzdelania členov ako jeho ambicióznych kolegov, ktorí prednášajú na univerzitách. Je za tým jeho iné  myslenie. Jacques Lacan je rodený Parížan, vychovávany vo viere, ktorú však v puberte stráca. Na súkromnom katolíckom lýceu Stanislas sa mu dostáva seriózneho vzdelania v oblasti filozofie a kultúry. Za podstatný vplyv možno považovať diela Spinozu, najmä jeho dielo o Etike, ktoré objavuje už v 14. rokoch a z ktorého  čerpá inšpiráciu v dospelosti. Nasleduje  štúdium medicíny, počas ktorého sa obklopuje súdobými intelektuálmi a umelcami.  Stáva sa internistom v Saint-Anne v odbore psychiatria[3], z ktorej obhajuje aj svoju doktorandskú prácu v roku 1932. V nemocnici mu učaruje „la folie“ v podobe  špecifickej gramatickej štruktúry jednotlivých bludov pacientov. Popritom už podstupuje gaučové rituály, do tretice, s R. Loewensteinom. Do SPP vstupuje v roku 1934 a o štyri roky neskôr je zvolený za jej riadneho člena (z orig. membre titulaire).  Lacan  sa hlási k skutočnému „freudizmu“, známe sú jeho formulácie ako návrat k Freudovi, ktorým sa stavia do kontrastu voči egopsychológom. Svoje chápanie psychoanalýzy, do veľkej miery inšpirované vedomosťami zo semiotiky a filozofickými vplyvmi štrukturalistov, začína propagovať od roku 1953 cez svoje semináre. Najprv je to na pôde nemocnice Saint-Anne, v ktorej pôsobí, neskôr priamo na univerzitách, kde pôsobia jeho kolegovia – École normale supérieure, najprestížnejšej univerzite vo Francúzsku, ako aj na Sorbonne, ktorá je súčasťou pôvodnej Parížskej Univerzity. Semináre vedie angažovane až do roku 1979.

Priekopníctvo Lacana tkvie v jeho prístupe. Interpretuje súbor freudovských konceptov pričom ich vyprosťuje z tradičného biologického poňatia smerom do sféry reči kde pridáva svoju vlastnú konceptualizáciu živenú aktuálnymi výskumami v oblasti lingvistiky a spomínaného štrukturalizmu. Tri nosné piliere ovplyvňujú jeho analytické myslenie: psychiatrická klinika, freudovská doktrína a surrealizmus, najmä jeho druhé, politické obdobie.

Lacan sa stáva enfant terrible francúzskej psychoanalýzy a je tomu tak aj v medzinárodnom meradle v rámci IPA. Nie pre jeho nové teórie a ťažko zrozumiteľný prejav, ako pre svojvoľné skracovanie analytických hodín.

Vo februári zlomového roku je tak opätovne jeho technika vydaná na obžalobu v rámci Inštitútu, keď sú na pretrase jeho vlastní analyzandi. Nielenže im skracoval čas jednotlivých seansí, ale znižoval im aj ich frekvenciu, čo podľa neho malo efekt frustrácie a ruptúry, dôsledky, ktoré vo finále mali prinášať pre pacientov benefit. Nacht po rekonvalescencii, Bonaparte, Parcheminey i Mâle rezolútne protestujú, jedine Lagache obhajuje Lacana. Je teda rozhodnuté, členovia správnej rady hlasujú za zachovanie pôvodne určených noriem. Bonaparte je v korešpondencii s Loeswensteinom, ktorý zo zámoria sleduje celú situáciu a vyjadruje svoje rozhorčenie nad tým čo sa deje okolo Lacana.

1953. „La scission[4]

Inštitút začína preberať svoje vyučovacie funkcie a tým odbremeňuje Spoločnosť, ktorá zostáva „vedeckou”.  Svoj status autority si vymáha požiadavkami rôzneho druhu na svojich študentov, ktorí sú pôvodne zavzatí do svojich pracovných povinností lekárov a psychológov. Budúcim analytikom dáva podpisovať sľub, že nebudú využívať titul psychoanalytika pred tým, než získajú oficiálne oprávnenie. Didaktická analýza, ktorú podstupujú ešte pred zápisom do Inštitútu prehlbuje stav ich regresie a umocňuje projekcie nepriateľských pocitov na obraz psychoanalytickej omnipotencie, ktorú predstavuje Inštitút. Študenti sa búria proti striktnej organizácii, ktorú vnímajú ako príliš školskú, nepáči sa im systém ročníkov, ktorý im je navrhnutý. Vznikajú protestné skupiny na čele s lekárkou Jenny Roudinesco-Aubryovou, ktorá je analyzovaná Nachtom a má blízko k Lacanovi. Výsledkom je vyzbieraných 51 podpisov pod uznesenie odkladu akýchkoľvek sľubov pre Inštitút pokiaľ nebudú poznať jeho stanovy. Na strane autorít sa násobia stretnutia správnej rady, ktorá sa snaží riešiť vzniknutú situáciu.

2. júna 1953 sa na pôde inštitútu opäť otvorene atakuje Lacanovo pôsobenie a jeho analyzandom hrozí, že nebudú prijatí do výchovy. Vyčítajú mu tiež jeho spriaznenosť s protestujúcimi študentmi. Lacan, stále prezident SPP, kľučkuje, dokonca sa kaja a vyhlasuje, že od januára sú jeho didaktické analýzy na poriadku (pričom nie sú) a vyjadruje eminentný záujem, aby Inštitút žil a túži v ňom pracovať. Priznáva, že za posledných päť rokov „dal zo seba to najlepšie v záujme psychoanalýzy, dal zo seba i to najhoršie, reagoval s vášňou, ktorá mohla, celkom iste, pôsobiť nešikovne.[5]

Je však už príliš neskoro a aj keď sa on očividne nezaoberá myšlienkou rozštiepenia spoločnosti, nedá sa to povedať o ľuďoch okolo neho. Spriaznenci Nachta ho chcú postaviť k múru, aby podal demisiu a opozičníci pod vedením Lagachea zatiaľ vedú tajné schôdzky bez prítomnosti Lacana a pripravujú sa na kritický večer utorka 16. júna. V ten večer je prezidentovi vyslovená nedôvera, následkom ktorej podáva okamžitú demisiu. Lagache má ako viceprezident právo nástupu na jeho miesto, avšak jeho príhovorom prichádza k zlomovej situácii. Začína čítať deklaráciu, v ktorej on, Françoise Dolto a Juliette Favez-Boutonnierová odchádzajú z SPP a zároveň oznamujú založenie Francúzskej psychoanalytickej spoločnosti, Sociéte Françiase de Psychanalyse, SFP. Pierre Mâle, ako radca úradu (Bureau), má právo nastúpiť do role prezidenta, ale vzdáva sa jej v prospech nestora Spoločnosti, ktorým je jej zakladajúci člen, George Parcheminey. Tento dramatický večer nekončí, pretože aj Blanche Reverchon-Jouve a samotný Jacques Lacan sa zdvihnú, aby oznámili, že v Spoločnosti končia aj oni. O pripravovanej akcii sa nakoniec Lacan dozvedá v jej predvečer, a tak má možnosť sa na dôležitý večer pripraviť a zaujať postoj voči SPP.

Osud SFP

Možno o tom  existuje zmienka v  nejakom súkromnom denníku ako Daniel Lagache vnímal vstup Lacana do SFP, od ktorého si predsa len držal svoj odstup. V každom prípade sa oznam o vzniku novej spoločnosti šíri náhle a bezprostredne, a tým zaniká aj akákoľvek možnosť urobiť spätný krok a zároveň určuje postup udalostí počas jej desaťročnej existencie. Lagache sa hneď od začiatku zaštiťuje voči SPP a vyhlasuje, že nevidí rozdiel medzi spoločnosťami v doktríne teórie a techniky psychoanalýzy a bojuje v mene  slobody a humanizmu.

Legitimita spoločnosti voči medzinárodnej psychoanalytickej spoločnosti visí vo vzduchu. Všetci tí, ktorí opustili SPP ipso facto prestali byť aj súčasťou IPA. Bonaparte o vývoji situácie vo Francúzsku informuje poštou kolegov – Hartmanna a Loewensteina do Ameriky, Sarasina do Švajčiarska, Jeanne de Lampl-Grootovú do Holandska, Anne Freudovej dokonca telefonuje. Rozhorčuje sa nad rozhodnutím Daniela Lagachea a dúfa, že sa lacanizmus nerozšíri po svete. Jacques Lacan tiež korešponduje, vysvetľuje čo sa deje a oslovuje Hartmanna, Balinta aj Loewensteina. Vtedajší tajomník IPA Ruth Eissler odkazuje odpadlíkom, že na najbližšom kongrese v Londýne, nemajú povolený vstup a  bude sa prejednávať ich štatút. V Londýne sa tak vytvára komisia zložená z nasledovných členov: Ruth Eissler,  Philis Greenacre,  Mme Hopper, Jeanne Lampl de Groot a Donald Winicott.

Začína nova éra seminárov v Paríži, profesor Delay víta v nemocnici Saint-Anne Lacana, ktorý v prednáškovej miestnosti / „amphithéatre“/ prezentuje svoju komunikáciu o systéme RSI : Réel, Symbolique, Imaginaire. Na kongrese psychoanalytikov románskych jazykov v Ríme sa predstavia obe spoločnosti. Za SPP referujú Francis Pasche na tému úzkosti a Freudovej teórie pudov a Diatkine s Lebovici, ktorí sa venujú fantáziám u detí. Po ich odchode prichádza na scénu Lacan so svojim slávnym prejavom s názvom: Funkcia a pole jazyka a reči v psychoanalýze /z orig. Fonction et champ de la parole et du langage en psychanalyse/. Je to kruciálny moment vo vývoji lacanovskej teórie, pretože v tomto prejave syntetizuje myšlienkový postup, ktorý aktuálne dospel, avšak jeho fragmenty nachádzame už aj v jeho korešpondencii so svojim analytikom z roku 1952, kde sa vymedzuje a stanovuje si svoju teoretickú os.

Vyšetrujúca komisia z IPA v roku 1954 nakoniec rozhodne v neprospech SFP. Na jednej strane Lacana vnímajú síce ako inteligentného, ale bláznivého (z orig. fou, verrückt), na druhej strane odhaľujú Lagacheove akademické ambície na katedre psychológie na Univerzite, spoluprácu s profesorom Delay, s ktorým plánoval so začiatkom školského roka otvoriť aj Inštitút psychoanalytických vied na fakulte medicíny. 1.júna 1954 prichádza Ernest Jones z Londýna, aby sa zúčastnil inaugurácie Inštitútu SPP a vo svojom príhovore jasne vyjadruje postoj IPA:  „Inštitút, ktorý dnes inaugurujeme je jediný, ktorý IPA uznáva vo Francúzsku ako schopný poskytnúť nevyhnutné vzdelanie k vykonávaniu psychoanalýzy“.[6]

Týmto sa končí éra prvého rozkolu psychoanalytickej spoločnosti vo Francúzsku, ktorý sa stáva precedensom pre mnohé ďalšie a sľubuje boj o vzdelanie tak medzi súkromným a verejným sektorom, ako aj  súboj moci, kompetencií a zvrchovanosti národných spoločností voči IPA.

Niekoľko poznámok na záver.

Prísť do kontaktu s históriou, samozrejme so subjektívnym zafarbením  autorov, ktorí ju sprostredkúvajú, podnecuje k rôznym úvahám. Nemožno opomenúť stav spoločnosti počas a po druhej svetovej vojne. Len ťažko si dokážeme predstaviť intelektuálne myslieť a vytvárať inštitúty po genocíde, ktorá zasiahla židovský národ, tým väčšinu psychoanalytikov a ich rodiny, a to v celej Európe s výnimkou Spojeného kráľovstva. Písať kazuistiky, pripravovať sa na kongresy, korešpondovať si navzájom v dobe veľkého materiálneho nedostatku a smútku vyžadovalo určité osobné sebazaprenie. Dnes? Žijeme narcistickou dobou, kde módne je byť individualistom, ktorý sa nemusí ovládať. A tak, vytvárať spoločnosť s morálnym a intelektuálnym ideálom, ktorá navyše nevynáša, ale  naopak, treba ju dotovať a uberá z osobného priestoru, sa môže zdať až utópiou než pionierskym snom.

Francúzska psychoanalýza mala v niečom šťastie. Rodila sa do avantgardy a v Paríži. Umelci – maliari – dadaisti, poetici, expresionisti, herci, hudobníci, spisovatelia- konštruktivisti, surrealisti, stratená generácia,  filozofi – realisti, marxisti, fenomenológovia, existencialisti, lingvisti – štrukturalisti, semiotici.. takmer všetci boli zaujatí okrem svojho poľa pôsobenia aj psychoanalýzou, ktorá v tej dobe začala byť v móde. Niet divu, že sa stala populárnou aj u širokej verejnosti. Koniec koncov, kultúra mala tiež svoj podiel na jej štiepení.   V našej dobe je moderné rýchlo si vyhľadať nepodstatné informácie na internete – to sa stalo našou kultúrou. Už sa nedelia filozofovia na jednotlivé školy, za to sa rýchlosťou mitózy diferencujú IT pracovné pozície. Žijeme teda v pretechnizovanom svete, kde sa osobný kontakt stráca na úkor toho virtuálneho, ktorý ma bezodné možnosti a vytvára nové taxonomické kategórie pre DSM.  Psychoanalýza by mohla prísť podať pomocnú ruku… Kto podá ruku jej?

O Freudovi sa hovorí, že pokiaľ žil, tak úzkostlivo strážil svoju teóriu a nebol nadšený z kreativity ostatných. Jeho zatrpknutosť voči tým, ktorí ho nenasledovali je známa. Keď sa v roku 1926 Francúzi ošívali voči Freudovi, aby ich revue bola pod jeho patronátom, prišiel s návrhom, že by to mala byť  francúzska sekcia IPA, s čím evidentne nesúhlasili. Čo by povedal dnes na Lacanove semináre, keby žil? Kernberga? Po jeho smrti exkluzivitu toho čo je a čo nie je psychoanalytické preberá jeho dcéra ako aj prvá generácia analytikov a neskôr samotná IPA. Ortodoxnosť doktríny, či neprimeraná rigidita cez jasne stanovené pravidlá. Aj to sú kontúry skupiny, za ktorými možno hľadať na jednej strane strach z nepoznaného či zo zániku a na druhej ukotvenie hraníc a schopnosť udržať ich. Vo Francúzsku prevládla vitalita a kreativita. Cez Lacanov výklad nevedomia ako určitej štruktúry jazyka so svojimi pravidlami a jeho posunutiu kastrácie do ranných štádií vývoja subjektu vďaka funkcii reči, sa rozšíril obzor chápania “la folie” a teda psychóz . Jeho eminentný záujem o psychózy vytvoril nejednu generáciu klinikov, ktorí prestali psychotikov brať ako deficitné osobnosti voči neurotickej väčšine.

Vďaka spomínaným odpadlíkom, sa koncom päťdesiatych rokov začal vo Francúzsku špecifikovať odbor klinickej psychológie, doposiaľ utláčaný sociálnymi experimentmi. Zaslúžila sa o to práve Juliette Favez-Boutonnierová, ktorá získala miesto po Lagache-ovi v Štrasburgu, kde sa stala profesorkou. Na Univerzite Paris-VII spoločne s kolegami obhájila titul klinického psychológa a v roku 1974 vytvorila univerzitný odbor s názvom klinická psychológia /magisterské štúdium/.

Takisto sa Lagacheovi podarilo udomácniť analýzu na univerzitnej pôde, a tak má dnes, každá prestížna katedra psychológie vo Francúzsku svoje psychoanalytické subkatedry z viacerých smerov.

Na záver, Francúzom sa nedá odoprieť ich bojovnosť, šiesty zmysel pre štrajky a protesty, a tiež angažovanosť pre veci verejné. Psychoanalýza nezostala len papučovou kultúrou “cabinet privé[7]”. Analytici sa od šesťdesiatych rokov minulého storočia, popri snahe o uznanie psychoanalytickej praxe ako samostatne zárobkovej činnosti, teda unikátneho remesla, zaslúžili aj o aplikované formy tohto povolania. Vytvorili sektorové asociácie, ktoré sa venujú bezdomovcom, psychosomatické kliniky, agnažujú sa pri onkologickej a paliatívnej starostlivosti a pri mnohých ďalších sociálnych aktivitách, kde má zmysel myslieť psychoanalyticky človeka, pacienta.

Bibliografia:

diela:

 Gori, R., Del Volgo, M.-J. (2005). La santé totalitaire. Essai sur la médicalisation de l’existence. Paris: Denoël

de Mijolla, A. (2012).  La France et Freud T.1 1946-1953: Une pénible renaissance. Paris: PUF

Rudinesco, E. (2009). L’histoire de la psychanalyse en France – Jacques Lacan. Paris : Le livre de poche Pochothèque

Roudinesco, E., Plon, M. (1997). Dictionnaire de la psychanalyse. Paris: Fayard. Coll. Pochothèque (2011)

články:

de Mijolla A., (1996), La scission de la Société Psychanalytique de Paris en 1953, quelques notes pour un rappel historique, Cliniques méditerranéennes, , 49-50, p. 9-30.

internet:

Wikipédia.

Prekladové slovníky

Poznámky:

[1] Roudinesco, E., Plon, M. (1997). Dictionnaire de la psychanalyse. Paris: Fayard. Coll. Pochothèque (2011)

[2]  Z orig. « change de bord » In :  Mijolla , A. de (1996), La scission de la Société Psychanalytique de Paris   en 1953, quelques notes pour un rappel historique, Cliniques méditerranéennes, 1996, 49-50, p. 9-30

[3] Pozn.: v tom čase sa špecializácia nazývala médecin des asiles, v preklade lekár azylov / blázincov

[4] V preklade rozkol, rozštiepenie, štiepenie

[5] Ibid. Mijolla , A. de (1996)

[6] Z orig. « L’Institut que nous inaugurons aujourd’hui est le seul que l’API reconnaît en France comme apte à donner l’enseignement nécessaire à la pratique de la psychanalyse » In . Ibid. Mijolla , A. de (1996)

[7] v preklade súkromná prax

PŘIDAT KOMENTÁŘ

Please enter your comment!
Please enter your name here

eighteen − six =

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.