V nasledujúcom texte budeme mať možnosť pozrieť sa bližšie na vývoj psychoanalýzy v Maďarsku od počiatku až po vznik Budapeštskej školy, ktorej predstavitelia boli nútení svoj domov z politických dôvodov opustiť. Pokúsime sa okrajovo načrtnúť ich život a poukázať na ich najznámejšie teoretické prínosy pre psychoanalýzu.
1. Úvod
Dá sa povedať, že psychoanalýza bola v Maďarsku prijatá relatívne pozitívne. Budapešť disponovala širokým intelektuálnym kruhom, ktorý Freudove myšlienky prijal, alebo o nich aspoň uvažoval. Tento intelektuálny kruh nepozostával iba z lekárov, ale aj umelcov, spisovateľov. Psychoanalytické články vychádzali pravidelne v troch periodikách: Gyógyászat, Nyugat, Huszadik Század. Pravé zrodenie psychoanalýzy sa však uskutočňuje až pomocou Sandora Ferencziho (1873-1933), ktorý 19. Mája 1913 zakladá Maďarskú Psychoanalytickú Spoločnosť. Nasledujú plodné roky, počas ktorých sa rozširujú kruhy praktizujúcich psychoanalytikov, publikujú sa psychoanalytické články a psychoanalytický diskurz sa vkomoponuje do každodenného života (Meszaros, 2014). V roku 1918 sa v Budapešti uskutočňuje piaty medzinárodný psychoanalytický kongres, na ktorom Ferenczi prezentuje svoju prácu o vojnovej neuróze, v ktorej sa snaží pochopiť pomocou psychoanalýzy traumatické zážitky vojakov. Freud tento článok prijíma s pozitívnym ohlasom a považuje Maďarsko za budúce hlavné sídlo psychoanalýzy (Meszaros, 2014). Aj keď sa rok 1918 zdal byť spočiatku veľmi plodným, pravda je taká, že nad Maďarskom sa už vtedy sťahovali mračná. Maďarsko musí čeliť v priebehu niekoľkých rokov hneď niekoľkým politickým zmenám (rozpad Rakúsko-Uhorska, vystriedanie ľavicovej a pravicovej vlády, a strata značnej časti území v dôsledku Trianonskej zmluvy). V roku 1918 menovali Ferencziho za profesora a psychoanalýza sa stala súčasťou univerzitných syláb. V roku 1919 mala psychoanalýza už vlastnú katedru na Budapeštskej Univerzite. Nástup pravicovej vlády (Horthyho) však tieto úspechy zavrhla a Ferenczi tak stráca nielen svoj titul profesora, ale aj členstvo v Budapest Royal Medical Society. Táto pravicová vláda tiež priniesla k platnosti prvé vyhlásenia diskriminujúce židov, tzv. numerus clausus, podľa ktorého mohlo na univerzitách fungovať maximálne 6% židov. Týmto sa začala prvá vlna emigrácie psychoanalytikov z Maďarska (Meszaros, 1998).
2. Prvá vlna emigrácie (začiatok 20. rokov)
Prvá vlna emigrácie sa uskutočňovala prevažne v rámci Európy. Do Berlína emigrovali osobnosti ako Sándor Radó, Franz Alexander (obaja neskôr emigrovali do USA), Melanie Kleinová (neskôr emigrovala do Veľkej Británie), Manželia Alice a Michael Balintovci (neskôr emigrovali tiež do Veľkej Británie). Do Viedne emigrovali osobnosti ako Margaret Mahlerová a René Árpád Spitz (obaja neskôr pôsobili v USA). Do USA v prvej vlne emigroval Sándor Lórand. Therese Benedek emigrovala do Lipska. Sándor Radó sa podieľal na tvorbe edukačného modelu psychoanalytického výcviku v Berlíne a roku 1930 odcestoval do USA na žiadosť A. Brilla, kde sa podieľal na rovnakom projekte, teda tvorbe edukačného programu. Balint sa preslávil svojim konceptom primárnej lásky, ktorá vníma dieťa ako pasívne, užívajúce si nepodmienečnú materskú lásku. Zároveň ide o stav, do ktorého sa všetci snažíme navrátiť. Okrem toho založil koncept Balintovských skupín, ktoré fungujú dodnes a na ktorých môžu lekári spoločne konzultovať svoje prípady. Franz Alexander skončil v Chicagu, kde založil Chicago Institute of Psychoanalysis a rozpracoval svoju dodnes prijímanú teóriu psychosomatiky. Melanie Kleinová sa sústredila na rané obdobie detského vývinu a na deštruktívny pud, s ktorým sa dieťa musí naučiť fungovať. Podľa nej sú základom psychopatológie neintegrované rané obrazy rodičovských figúr, ktoré sú poznačené týmto deštruktívnym pudom a vlastnou agresivitou dieťaťa. Založila školu objektných vzťahov. Margaret Mahlerová sa preslávila teóriou o separačno- individuačnom vývine. Dieťa musí prejsť niekoľkými fázami vývinu počas raného detstva, čo vedie k tomu, že sa z neho vyvinie autonómna bytosť. René Árpád Spitz sa preslávil pojmom hospitalizmus. Vo svojom výskume preukázal, aký zlý vplyv má na dieťa, ak je dlhodobo ponechané v nemocničnom prostredí samo, bez adekvátnej emocionálnej starostlivosti. Therese Benedek sa zaoberala skúmaním dyády matka- dieťa a zistila, že deti často vykazujú symptómy svojej matky. Sándor Lóránd sa narodil v Košiciach a ako prvý emigroval do USA. Ferenczi doňho vkladal nádeje a mal pôsobiť ako spojka medzi Maďarským a Československým psychoanalytickým kruhom, bol menovaný za prezidenta New York Psychoanalytic Society a spolupracoval na tvorbe edukačného programu psychoanalytického výcviku v New Yorku (Meszaros, 1998, 2014).
3. Druhá vlna emigrácie (1938-1941)
V roku 1933 sa Adolf Hitler dostáva k moci v Nemecku a v roku 1938 prichádza do platnosti Anchluss- zákon obmedzujúci príslušníkom židovského etnika vykonávať profesie v oblasti medicíny, práva a tlače. Zároveň sa v USA utvára pomocou Americkej Psychoanalytickej Spoločnosti Emergency Commitee on Relief and Immigration, ktorá mala pomáhať kolegom psychoanalytikom v emigrácii, pretože v USA platili striktné kvóty, čo sa týka počtu prijatých emigrantov. Tento výbor zabezpečoval tzv. affidavit- dokument, ktorý umožňoval migráciu nad kvóty, avšak migrant sa mal zaviazať, že v krajine pobudne na vlastné náklady. V druhej vlne migrácie sa tak stalo cieľovou krajinou USA, pretože Európou začínali viať prvé vojenské vetry (Meszaros, 2014). Medzi najznámejšie osobnosti, ktoré emigrovali počas druhej vlny patrí Géza Róheim, David Rapaport, Bak Róbert a Susan Déri. Géza Róheim pôsobil spočiatku vo Worcesteri v nemocnici, túžil však po univerzitnej kariére a tak sa presťahoval do New Yorku. Bol otcom psychoanalytickej antropológie. Róbert Bak sa venoval schizofrénii a psychotickým stavom. Skúmal aj hraničnú psychopatológiu a lásku vnímal ako borderline fenomén. Susan Deri sa venovala Szondiho (ktorý bol nútený z Budapešti tiež emigrovať) teóriám a jeho testu. David Rapaport skúmal Rorschachovu metódu a snažil sa potvrdiť psychoanalytické teórie empirickým výskumom. Tiež publikoval významnú učebnicu ego- psychológie, ktorá značne ovplyvnila vývin psychoanalýzy v USA.
Maďarsko tak stratilo veľa významných psychoanalytikov, v konečnom dôsledku však práve títo ľudia prispeli k rozvoju psychoanalýzy do podoby, v akej je dnes (Meszaros, 2014).
Pre zmienku stojí aj Bela Grunberger, ktorý emigroval z Maďarska do Švajčiarska roku 1926 a potom do Francúzska roku 1939. Svoj psychoanalytický výcvik začal až vo Francúzsku. Je známy predovšetkým vďaka svojej teórie narcizmu. Jasne sa vymedzoval voči Lacanskej psychoanalýze, ktorú dokonca ani nepovažoval za psychoanalýzu (Szilasi, 1997).
Zaujímavosťou je tiež, že v roku 1973 sa Lacan rozhodol navštíviť Budapešť, aby sa stretol s posledným analytikom prvej generácie, Imre Hermannom. Zaujímal sa o jeho teóriu raného pudového priľnutia a s tým spojené pocity hanby. Lacan vnímal určitú spojitosť medzi Hermannovou teóriou a medzi svojim konceptom objet a. Hanba aj objet a istým spôsobom vymedzujú jednotlivca zo skupiny (Gorog, 1993).
4. Prínos Budapeštskej školy k rozvoju psychoanalýzy
Okrem vyššie zmienených teoretických prínosov príslušníkov Budapeštskej školy považujeme za dôležité spomenúť ešte dve oblasti, v ktorých sa reflektuje toto špecifické myslenie. Prvou z nich je analytická sociálna psychológia. Druhá oblasť sa týka psychoanalytickej techniky, a nejde o nič menšie, než o psychoterapeutické využitie protiprenosu.
Ferenczi už v roku 1908, vo svojej štúdii Psychoanalýza a Pedagogika, položil základy analytickej sociálnej psychológie. Tvrdil, že dnešná spoločnosť je neurotická. Nejde pritom ani tak o pravdivosť tohto vyhlásenia, ako o to, že Ferenczi tým prekročil rámec vtedajšieho psychoanalytického diskurzu aplikovaním psychoanalytickej metódy na analýzu spoločnosti ako takej. Tento nový pohľad podnecuje neskôr aj Freuda k prácam ako Budúcnosť jednej ilúzie alebo Nespokojnosť v kultúre. Vzniká tak nová oblasť aplikujúca psychoanalytické poznatky a to analytická sociálna psychológia (Erős, 1990). Neskôr sa tejto oblasti venovali osobnosti ako Wilhelm Reich a Erich Fromm. Obaja sa však snažili o syntézu marxistických a psychoanalytických teórií pri analýze spoločnosti. U Fromma je podľa Erősa (1990) implicitne prítomný vplyv Ferencziho. Isté však je, že Ferenczi a Budapeštská škola podnietili psychoanalytické vnímanie spoločnosti a psychoanalýza sa dodnes snaží pochopiť aj spoločenské javy.
Protiprenos je v súčasnosti jednou z hlavných „zbraní“ psychoanalytika. Freud sa protiprenosu snažil skôr vyhnúť, a vnímal ho ako niečo, čo bráni v práci analytika. Ferenczi považoval protiprenos za súčasť terapeutického vzťahu, ktorý umožňuje vyššiu mieru empatie pre analytika a tým pádom sa tento vzťah stáva autentickejším. Freud zastával názor, že pri objavení sa protiprenosových pocitov sa ich má analytik snažiť zbaviť, alebo pokračovať vo vlastnej analýze. Dnes však prevláda názor, ktorý zdôrazňuje dôležitosť protiprenosu a jeho využiteľnosť ako vodítko pre analytika k hlbšiemu pochopeniu klienta. Tento názor vznikol vďaka úvahám a prácam post-kleiniánov, ktorý rozvíjali teórie Melanie Kleinovej.
5. Záver
Mali sme možnosť vidieť, aký prínos mala Budapeštská psychoanalytická škola pre psychoanalytickú prax a teóriu. Samozrejme ide iba o malý výrez z celkového obrazu, chceli sme však čitateľovi načrtnúť dôležitosť osoby Ferencziho a jeho školy. Nechceme tým podceňovať dôležitosť iných psychoanalytických škôl, tvrdíme iba, že psychoanalýza by nemala takú podobu, akú má dnes bez analytikov z Budapešti. Dôkladné štúdium všetkých predstaviteľov a ich životopis by presahoval rámec tejto práce, ale pokúsili sme sa aspoň načrtnúť v jemných kontúrach teoretické prínosy týchto predstaviteľov a dúfame, že čitateľovi aspoň okrajovo ozrejmia vývin psychoanalýzy v Maďarsku.
Literatúra
- Erős, F. (1990). A budapesti iskola hozzájárulása az analitikus szociálpszichológiához. Thalassa. 1:1, 13-19.
- Gorog, J. J. (1993). 1973, Lacan Budapesten. Thalassa. 4:2, 100-102.
- Meszaros, J. (1998). The Tragic Success of European Psychoanalysis: „The Budapest School„. International Forum of Psychoanalysis. 7:4, 207-214.
- Meszaros, J. (2014). Ferenczi and beyond: Exile of the Budapest School and solidarity in the psychoanalytic movement during the Nazy years. London: Karnac.
- Szilasi, J. (1997). „A pszichoanalízis szemszögén keresztül nézem a világot“: Beszélgetés Grunberger Bélával. Thalassa. 2:3, 21-32.
