Leopold Szondi a slobodný osud

V nasledujúcom texte sa pokúsime priblížiť život a prácu Leopolda Szondiho, ktorý je známy predovšetkým zostrojením projektívnej psychodiagnostickej metódy, ktorá nesie jeho meno. Szondiho práce však presahujú túto metódu a dotýkajú sa aj oblasti psychoterapie – na mysli tu máme analýzu osudu – modifikáciu klasickej psychoanalýzy. V texte sa dotýkame Szondiho základných pojmov a myšlienok, obzvlášť čo sa týka ega, osudu, slobody a slobodného osudu.

1. Leopold Szondi

Leopold (Lipót) Szondi sa narodil 11. marca 1893 na Slovensku v Nitre ako dvanáste dieťa svojich rodičov. Jeho otec bol židovského pôvodu a pracoval ako obuvník. Keď mal Szondi päť rokov, jeho rodina sa presťahovala do Budapešte, kde začal po gymnáziu študovať medicínu. Ako mladý študent medicíny premýšľal nad tým, ako je možné, že spisovateľ dokáže vykresliť svoje postavy tak detailne, napriek tomu, že veľa z postáv má protikladný charakter. Bol fascinovaný tým, ako jeden človek, spisovateľ môže vykresliť tak hlboko pozitívne aj negatívne postavy. Ako keby sám prežíval vnútornú dynamiku týchto postáv. Obzvlášť ho zaujali diela Dostojevského, ktorého hrdinovia boli často svätci alebo naopak vrahovia. Szondi dospel k záveru, že aj sám autor musí disponovať takýmito vlastnosťami, ktoré sú niekde v nevedomí potlačované. Dospel k myšlienke rodinného nevedomia, v ktorom sú potláčané pudové „snahy/tendencie“ predkov. Tieto tendencie utvárajú nútený osud človeka. Rozpracovanie týchto myšlienok viedlo k vytvoreniu Testu experimentálnej diagnostiky pudov (Szondiho test) a k vzniku Szondiho varianty psychoanalytickej terapie, nazývanej „analýzou osudu“.

2. Osud

Osud je pre Szondiho (2000) „tou časťou života predkov a súčasného individuálneho života, ktorú si jednotlivec vybral prostredníctvom vlastného ega a úplne sa s ňou stotožnil. Vlastné bytie je však kvantitatívne vždy menšie ako história predkov“ (s. 35). Gény predkov pôsobia skrz rodinné nevedomie na výber partnera a povolania. Inými slovami, ľudia s podobným alebo rovnakým génovým fondom sa priťahujú. Szondi (2000) po čase zrevidoval túto teóriu a doplnil ju o možnosť ega zvoliť si slobodne mimo tlak predkov. Osud je tak tvorený dialektickým pôsobením predkov a slobodného ega. Pred touto revíziou zastával Szondi (2000) názor, že človek je pri voľbe neustále ovplyvňovaný predkami. Sloboda sa dostáva do jeho prác až postupne. K tomuto slobodnému ja, schopnému podieľať sa na voľbe je však potrebné dospieť. Predkovia predstavujú teda predurčený osud a ego, ako inštancia v najširšom zmysle, schopná vybrať si z množstva potencionálnych osudov ponúkaných predkami, predstavuje zvolený osud. Ide o dialektiku predurčeného a zvoleného osudu. Osud možno zložiť z viacerých častí, medzi ktoré patria osud predurčený, zvolený, charakterový, mentálny, sociálny, pudový a duchovný (Szondi, 2000).

Analýza osudu vyžaduje písomný životopis, rodokmeň a vyšetrenie Szondiho testom, ktoré by nemal robiť analytik klienta (Szondi 1996). V samotnej terapii je analytik spočiatku pasívny, funguje podľa princípov klasickej psychoanalýzy. Vo fáze charakterizovanej „prepadom“, kedy klient nedokáže asociovať, analytik vstupuje do aktívnej roly a pomáha klientovi uvedomiť si neurózu svojich predkov. Tá sa okrem tohoto prepadu manifestuje aj v snoch, v podobe neznámych postáv. Analytik opakuje klientovi slová, ktoré sa asociujú s jeho predkami, následne klient asociuje na tieto slová. Szondi (1996) odmieta kritiku, že by bolo možné sugestívne navodiť tieto sny, pretože sa počas analýzy objavuje stále rovnaký konduktor (predok), a nie je možné, aby epileptický konduktor bol predkom manického pacienta u epileptického konduktora navodiť manického. Ak v nevedomí človeka pôsobí predok s diagnózou X, nie je možné evokovať tlak predka s diagnózou Y. Cieľom analýzy osudu je pomôcť klientovi uvedomiť si svoj nútený osud a umožniť mu vybrať si svoj osud slobodne. Dôležitú rolu pri tom zohráva ego. Szondiho koncept je rovnako ako tradičná psychoanalýza deterministický, ale determinujúcim faktorom vidí práve históriu predkov pacienta. Slobodný pacient je podľa Szondiho ten, ktorý si nielen dokáže pripustiť vplyv týchto predkov, ale dokáže ich aj prijať.

3. Ego v Szondiho poňatí

V osude jedinca sa ego podieľa na troch hlavných funkciách. Prvou z nich je projekcia „predkov“ z rodinného nevedomia a uvedomenie si tejto projekcie, ktorá sa môže prejaviť aj infláciou – odmietaním a antagonistickými snahami voči tendenciám predkov. Druhou je introjekcia, ktorej funkciou je schvaľovanie a prijímanie za vlastnú súčasť. Inými slovami, ak si ego uvedomí tendencie predkov, môže ich schvaľovať (introjikovať), alebo naopak sa môže pokúšať o ich deštrukciu. Treťou schopnosťou je schopnosť ega integrovať polarizované (binárne) súčasti života, akými sú sen a bdenie, vedomie a nevedomie, mužskosť a ženskosť, subjekt a objekt (Szondi, 1996).

Okrem týchto hlavných funkcií ego disponuje aj štyrmi bazálnymi vlastnosťami. Prvou je participácia, ktorá je snaha o jednotu s druhými. Ide o projekcie, ktoré vedú ku dvojitej jednote – napríklad jednota medzi matkou a dieťaťom. Ak sa táto jednota naruší, čo je súčasťou vývinu, spomínaná schopnosť ega pretrváva vo forme sekundárnych projekcií, ktorá sa v patologickej forme manifestuje ako paranoja alebo vnímanie druhých ako selfobjekty. Druhou vlastnosťou je inflácia ako snaha „byť všetkým“, integrácia takzvaných ambitendencií – napríklad byť naraz mužom aj ženou, pánom a sluhom. V patologickej forme ide napríklad o megalomániu. Treťou vlastnosťou je introjekcia, ktorá predstavuje túžbu mať a vedieť všetko. Funkciou introjekcie je premostenie vnútorného a vonkajšieho sveta. V patologickej forme ide o schizofréniu. Štvrtou vlastnosťou je negácia. Ide o snahu ega o „vyhnutie sa“, popretie, pričom v patologickej forme ide o negativizmus, katatónne stavy, až samovraždu. Všeobecne, pri psychopatológii dochádza k narušeniu rovnováhy medzi týmito vlastnosťami ega a konkrétna forma patológie závisí od vlastnosti ega, ktorá dominuje a potláča ostatné, odštiepené časti. V tomto prípade hovorí Szondi o dezintegrácii. Naopak o integráciu ide, ak všetky vlastnosti ega fungujú vyvážene (Szondi, 1996).

4. Slobodný osud

Problematika slobody – vo význame slobody ega – má v psychoanalýze zásadné miesto a mala byť konečným cieľom terapie. To, že si človek uvedomí svoju minulosť, ktorá ho do súčasnosti determinovala, mu umožňuje žiť slobodne v prítomnosti a v budúcnosti. Pocit slobody má byť v psychoanalýze rozvíjaný, analytik by mal podľa Szondiho bezpodmienečne prijímať (podobné základy majú aj iná terapeutické školy, napríklad Rogersova terapia zameraná na klienta) analyzanda a dáva mu tak možnosť prežiť korektívnu emocionálnu skúsenosť. Pociťovanie slobody so sebou nevyhnutne prináša aj úzkosť, keďže je analyzand, človek za svoje rozhodnutia zodpovedný. Táto korektívna emocionálna skúsenosť by mala presahovať do každodenného života analyzanda. Ten by mal vďaka znovu získanej, uvedomenej slobode dokázať robiť chyby a prijať ich, prijať zodpovednosť za nich a to bez toho, aby prežíval z tejto slobody úzkosť.

Človek dokáže ovplyvňovať iba svoj zvolený osud pomocou ega a ducha (ako spirituálna oblasť). Úlohou ega je spájať základné protiklady (muž a žena, vedomie a nevedomie…). V psychoanalýze by sme mohli hovoriť o prekonaní štiepenia a schopnosti integrovať štiepené reprezentácie objektu a Ja a znášať ambivalenciu. Ego v Szondiho (2000) pojatí by malo premosťovať, integrovať tieto protiklady. Transcendentnosť ducha slúži ako oblasť, ktorej má ego dôverovať a prenechať jej moc nad sebou samým (nie však úplnú moc). Ak je toho ego schopné, vyhne sa psychopatológii. Avšak, ak si prenechá príliš moci pre seba, stáva sa ego narcistickým, bohom seba samého a pre seba samého a naopak, ak zverí všetku moc oblasti duchovna, stáva sa úplne potlačeným a je vystavené napospas predkom, respektíve rodinnému nevedomiu (Szondi, 2000).

Preto, ak si chce človek vybrať svoj osud slobodne, musí jeho ego spĺňať tri podmienky. Musí byť integrované, ego sa snaží projikovať tendencie predkov do sveta (projekcia), uvedomí si ich (inflácia), schváli ich, respektíve si vyberie optimálnu možnosť (introjekcia) a nútený (neurotický) osud odmietne (negácia). Musí byť schopné transcendencie, presah ega samotného, jeho vzťah k vyšším ideálom a hodnotám a musí byť schopné duševnej participácie na transcendencii. To znamená, že jedinec sa na transcendencii musí aktívne podieľať. Ak ego funguje optimálne a je schopné plniť tieto podmienky, človek si dokáže vybrať svoj osud (pod osudom tu Szondi myslí najmä povolanie a partnera) a žiť humánne, okrem individuálnych potrieb disponovať aj spiritualitou, vyššími morálnymi hodnotami (Szondi, 1996). Ak to tak nie je, dochádza ku psychopatológii, ktorú sme popísali vyššie v tejto kapitole.

5. Záver

Szondiho myšlienky sú aj po toľkých rokoch kontroverzné a nezaobišli sa bez kritiky. Väčšina kritík sa týka jeho snahy implementovať zárodočné poznatky genetiky do psychológie osobnosti. Sama genetika bola v časoch, keď Szondi pracoval na svojich teóriách iba v kolíske. Preto Szondi prevzal zjednodušený model, kde jedinec dedí v nevedomí svojich predkov. Samozrejme nemohol vedieť o komplikovanej štruktúre génov a nemohol exaktne predvídať ani to, akú podobu bude mať súčasná genetika a to, čo všetko sa podieľa na dedičnosti psychických porúch. Aj keď Szondi vo svojom zmýšľaní o genetike psychiky predbehol svoju dobu, dnes sú už jeho myšlienky o dedičnosti predkov zo striktne biologického hľadiska prekonané. Analýza osudu sa dodnes používa, ale sami priznávame, že niektoré z jeho techník a modifikácií klasickej psychoanalýzy vyvolávajú pochybnosti a skepticizmus. No v konečnom dôsledku majú s ostatnými psychoterapeutickými smermi spoločný cieľ a to pomôcť klientovi.

Szondiho práce sú u nás menej známe. Aj keď sa objavujú niektoré publikácie, ktoré sa týkajú jeho prác, spravidla ide o Szondiho test. Texty o analýze osudu slovenskému ani českému čitateľovi dostupné nie sú. Napriek tomu sú Szondiho práce aj dnes cenným pohľadom a inšpiráciou, nielen čo sa týka psychológie osobnosti a psychodiagnostiky, ale majú aj filozofický dopad, keď hovorí o osude a slobode. S osudom sme sa mali možnosť oboznámiť sa vo vyšších kapitolách. Szondi síce prisudzuje človeku istú mieru slobody, avšak je iba relatívna, človek je nútený voliť spomedzi možností predkov. Viera je u Szondiho vnímaná ako dôležitá súčasť normality a možnosťou vyhnutia sa psychopatológie. Oblasť spirituality je podľa nášho názoru dôležitou súčasťou duševného zdravia. Zaujímavý je výskum Sansonne (2012) ktorý zistili, že u pacientov s hraničnou poruchou osobnosti je skóre spirituality a religiozity výrazne nižšie než u kontrolnej skupiny. Goodman a Manierre (2008) tiež dospeli k záveru, že hraniční pacienti s narcistickou štruktúrou osobnosti majú neživé, depersonifikované a idealizované predstavy o Bohu, ktoré kompenzujú zlyhané predstavy o rodičovských objektoch. Chceli by sme poukázať práve na dôležitosť spirituality pre plnohodnotný život. Zdá sa, že strata viery, resp. spirituálnej oblasti (nemyslíme tým iba Boha, ale aj ideály a hodnoty presahujúce ego) je sprievodným javom psychopatológie. Zdá sa, že pre (post)moderného človeka je problém vyvážiť moc medzi egom a transcendentnom, ako to popisoval Szondi (kapitola 4). Človek pravdepodobne ešte nebol pripravený zavrhnúť Boha. Tieto úvahy však presahujú rámec tohto textu a sú skôr len podnietením k zamysleniu. Szondiho práce sú však zjavne aj po toľkých rokoch zdrojom inšpirácie a ponúkajú nové perspektívy aj v súčasnom svete.

Literatúra

  • Goodman, G., Manierre, A. (2008), Representations of God uncovered in a spirituality group of borderline inpatients. International Journal of Group Psychotherapy. 58 (1), 1-15.
  • Sansone, R. A., Kelley, A. R., & Forbis, J. S. (2011), Religion/spirituality status and borderline personality symptomatology among outpatients in an internal medicine clinic. Int J Psychiatry Clin Pract. 16(1):48–52.
  • Szondi, L. (1996), Sorsanalízis és önvallomás. Thalassa. (7), 2, 5–38.
  • Szondi, L. (2000), Človek a osud. Psychoprof.

 

PŘIDAT KOMENTÁŘ

Please enter your comment!
Please enter your name here

1 × 1 =